5. Titan

Pozrite aj: Mrazivé dvojča Zeme: Svet ľadu a uhľovodíkov

Pre Saturnov najväčší mesiac Titan sa predpokladá oceán hlboký okolo dvesto kilometrov. Zlá správa je, že leží stlačený medzi dvoma vrstvami ľadu. Bez kamenného podložia tu takmer s istotou chýbajú horúce pramene prinášajúce dôležité chemické látky pre vznik a udržanie života. Je však možné, že mimoriadne exotické organizmy existujú na jeho povrchu. Presnejšie, v povrchových moriach.



Ľadovú škrupinu mesiaca totiž pokrýva hustá atmosféra, ktorej daždivé mračná napájajú rieky, jazerá ba i moria. Netvorí ich voda – napokon, povrchové teploty tu dosahujú okolo −180 °C. Namiesto toho pozostávajú z kvapalných uhľovodíkov. Podľa niektorých astrobiológov by tieto kvapaliny mohli poslúžiť ako náhrada vody v chemických pochodoch živých tvorov. K optimizmu nabáda aj zistenie, že na telese existuje dostatok organickej hmoty na spustenie chemickej a neskôr biologickej evolúcie.

4. Venuša

Pozrite aj: Voda netiekla iba na Marse: Zaniknuté oceány Venuše

Povrch našej sesterskej planéty extrémny skleníkový efekt už milióny rokov pečie pri teplote viac ako 450 °C. Vo výšinách atmosféry však panujú vcelku prívetivé podmienky - vo výške približne 50 kilometrov nad povrchom sa teplota vzduchu pohybuje v rozmedzí 0 až 50 °C. Vyskytovať by sa tu preto mohol život, napríklad organizmy čerpajúce energiu z ultrafialového žiarenia.

Nejde o úplnú fantáziu. Niektoré vlastnosti Venušinej atmosféry skutočne naznačujú, že sa v nej deje čosi zvláštne. Astrobiológovia napríklad poukazujú, že sa tu nachádza oxid siričitý a sulfán, chemikálie, ktoré za normálnych okolností navzájom reagujú za vzniku síry. Znamená to, že v atmosfére ich musí niečo produkovať. Vyskytuje sa tu taktiež karbonylsulfid, ktorý veľmi ťažko vytvoriť anorganickými chemickými reakciami.



Odkiaľ by sa vzal život tak vysoko? Mohlo by ísť o relikty z čias, keď Venuša ešte nebola skalným peklom zahaleným mrakmi, alebo o typ života, ktorý vznikol priamo v atmosférickom prostredí. Takýto reliktný život z dávnejších, menej spaľujúcich čias tu navyše môže prežívať aj hlboko v podzemí v podobe tzv. endolitov (viď nižšie).

3. Enceladus

Šiesty najväčší mesiac Saturnu skrýva miestami len 5 kilometrov pod ľadovým povrchom slaný oceán. Ale neskrýva ho dôsledne. Gejzírovité chocholy Enceladovho južného pólu - v skutočnosti ide o akési ľadové sopky, totiž vyvrhujú do priestoru veľké množstvá materiálu, ktorý pochádza práve z jeho útrob. Časť z neho dopadá späť na povrch telesa, ostatok sa stáva súčasťou Saturnových prstencov. Sonda Cassini v roku 2005 analyzovala niektoré prachové zrná pochádzajúce z týchto prúdov a našla v nich stopy organických zlúčenín (rôzne uhľovodíky).

Keďže ľadovými vulkánmi vyvrhnutý materiál obsahuje aj na kremík bohaté zrná piesku, geológovia predpokladajú, že na dne oceána sú aktívne hydrotermálne pramene, ktoré sú nielen zdrojom pestrého chemického koktailu, ale aj energie – v oboch prípadoch ide o dôležité ingrediencie pre vznik a udržanie života. V neposlednom rade, chemické reakcie medzi dnom a horúcou vodou zrejme vedú k vzniku molekulárneho vodíka. ktorý môže poslúžiť ako chemická potrava pre metanogény, mikróby metabolizujúce vodík.

2. Mars

Pozrite aj: Skaza Marsu: Ako sa svet s oceánom zmenil na planetárnu múmiu

Náš planetárny sused je suchom, mrazom* a vražedným žiarením sužovaná pustatina. Hoci je dnes geologicky mŕtvy, pred asi 4 miliardami rokov ho zohrievala a pred radiáciou chránila hustá atmosféra a omývali oceány či sladkovodné jazerá. Mladý Mars mal po chemickej, environmentálnej aj geologickej stránke všetky predpoklady pre vznik života. Podľa niektorých vedcov bol v tomto smere dokonca ešte žičlivejší ako mladá Zem.

Pomerne obývateľné podmienky na Marse panovali možno celú miliardu rokov. A miestami azda ešte dlhšie. Ak tu život skutočne vznikol, alebo sa sem dostal prostredníctvom komét či asteroidov, je možné, že nevymrel. Nehľadajte ho však na povrchu, ale hlboko pod povrchom. Na Zemi hlbinné vrty odhalili mikróby žijúce medzi zrnami hornín alebo v ich póroch aj kilometre pod povrchom. Nepotrebujú slnečné lúče ani kyslík, na obživu si vystačia s draslíkom, sírou a železom. Ich výskyt obmedzuje iba teplota asi 120°C, na Zemi tak obývajú hĺbky až do 4 - 7 km.

Hlbinné mikróby by si premenu Marsu na mŕtvu planétu ani nevšimli. Vlastne by si iba polepšili. Už by ich viac neotravovali z hlbín stúpajúce chocholy magmy.

1. Europa

Jupiterov „vesmírny vazal“ Europa skrýva pod 10 - 20 kilometrovou ľadovou kôrou vyše 100 km hlboký oceán, ktorý je podľa všetkého dynamický a slaný. Nedávny objav ílu podobných minerálov na povrchu telesa dodal astrobiológom veľa optimizmu. Ílové minerály totiž podľa mnohých biológov a geológov zohrali dôležitú úlohu pri vzniku pozemského života: slúžili ako akési šablóny pre vytvorenie komplikovaných organických zlúčenín, ktoré v ich štruktúre mohli dospieť do podoby akýchsi „položivých“ replikujúcich sa systémov.

Prísun „chemickej potravy“ pre organizmy oceánu Europy môžu zabezpečovať hydrotermálne pramene dna. Podľa geológov a biológov zároveň predstavujú ideálne prostredie vznik a rozvoj života.



Ďalším zdrojom dôležitých chemických látok je podľa astronómov povrchový chemický povlak zo slnečnej radiácie a dopadajúcich komét či asteroidov. Na prienik tohto povlaku pod ľadovú škrupinu by postačili štrbiny a pukliny, spôsobované povrchovými pohybmi, ktoré tvár Europy neustále omladzujú.

Okrem toho, radiácia Jupitera dokáže z ľadu uvoľňovať voľný kyslík. Keďže sa pri povrchových pohyboch ľad na seba kopí, na kyslík bohatý materiál sa postupným pochovávaním tlačí dole. Po 1 až 2 miliardách rokov by mohla byť celá ľadová „škrupina“ okysličená, a to aj na kontakte s vodou. Oceán by sa tak v konečnom dôsledku mohol obohatiť o také množstvo kyslíka, aké by uživilo 3 milióny ton rybám podobných zvierat.

Hypotetický vyspelý život mesiaca zachytáva perexový obrázok.

-

Obrázky: NASA, ESO, public domain

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet