24.01.2012-19:21:00   |   Dušan Valent
#Živá príroda
#Kozmos

Zvnútra zelené skaly

Archebaktérie, baktérie, machy, riasy, lišajníky, meňavkovce. Všetky tieto skupiny organizmov majú svojich obyvateľov skál - endolitov. Niektoré druhy využívajú už existujúce póry (tzv. kryptoendolity) prípadne pukliny alebo praskliny (tzv. chasmoendolity). Euendolity, teda „pravé“ endolity, si svoje priestory svojpomocne vytvoria. Sú to takí... mikrotunelári.

Sinice alebo riasy sú viazané na zdroj slnečného žiarenia, pretože z neho čerpajú energiu prostredníctvom fotosyntézy, a tak sa koncentrujú blízko (1-2 mm) povrchu. Neobvykle vysoká koncentrácia fykocyanínu (prídavný pigment ich fotosyntetizujúceho aparátu) siniciam pomáha vyžiť aj z chabej intenzity slnečného žiarenia.



Mnohé miesta na Zemi, ako napríklad hory v púšti Negev, alebo z ľadu vytŕčajúce kúsky Antarktickej pevniny, vyzerajú celkom vyprahnuto. Bez rastlín, alebo aspoň machov či lišajníkov. Na pohľad sú mŕtve ako povrch Marsu. Ale milimeter pod kamenným povrchom sa nachádza zelená vrstva. Mohli by takéto organizmy na Marse skutočne prežiť?

Planetárna múmia

Príbeh Marsu, to je tragické rozprávanie o svete s miernym podnebím a množstvom tekutej, hoci podľa izotopových meraní zvyčajne mrazivej vody. Týmto svetom otriasla pred 4-3,5 miliardami rokov udalosť nepozorovateľná z povrchu – vnútorné chladnutie „vyplo“ pohyb žeravých hmôt pod jeho kôrou. Strata toho planetárneho dynama stála Mars jeho magnetické pole, dôležitú ochranu pred kozmickou radiáciou a slnečným vetrom.


-


Slnečný vietor Marsu vzal veľkú časť jeho atmosféry a oceánov. A strata atmosféry znamenala ochladenie. Ak predtým niečo žilo, z povrchu to popri radiácii neskôr vykynožili chlad a kyslé pH, nevyhovujúce dokonca ani mikróbom. Tento prerod urobil z Marsu mŕtvu, vyschnutú planetárnu múmiu. Tekutá voda sa dnes pre nízke teploty a nízky atmosferický tlak môže vyskytnúť iba nakrátko v jeho najhlbších prepadlinách, či hlboko pod povrchom.

Ak na Marse vznikol život, vnútro skál mu mohlo poskytnúť dočasné útočisko. Lenže Marťanské podnebie sa stalo podstatne chladnejším a extrémnejším než dnes vidíme na Antarktíde. Za viac ako tri miliardy rokov takéhoto podnebia by boli všetky endolity z povrchu dávno preč. Našli by sme jedine ich fosílie.

Alebo by sme museli nazrieť do vnútra planéty.



V geologickom podsvetí

Nie všetky organizmy závisia na kyslíku a niektorým je dokonca ľahostajná aj slnečná energia – ako vidieť pri horúcich hydrotermálnych prameňoch oceánskeho dna. Alebo hlbšie. Hlboko pod skalistým dnom.

Organizmy žijúce medzi zrnami a v póroch hornín sme našli aj v horninách vyvŕtaných z hĺbky 3 km pod povrchom. A žijú pravdepodobne ešte hlbšie (pre vysoké ceny vŕtania do takých hĺbok to zatiaľ nemáme ako potvrdiť). Limitujúcim faktorom ich rozšírenia totiž nie je narastajúci tlak nadložia, ale teplota. Ťažko si predstaviť, že by zvládli viac ako 120°C, teplotu, pri ktorej sa dokážu rozmnožovať posledné známe mikroorganizmy. To znamená hĺbku viac ako 4 km v kontinentálnej a 7 km v oceánskej kôre.

V tomto hlbokom podsvetí sa živia draslíkom, sírou a železom. Či ich „konzumujú“ priamo, alebo najprv vylučujú kyselinu na ich rozpustenie, zatiaľ nevieme. Nie je ich málo. Podľa vedcov žijú stovky až tisíce metrov pod povrchom našej planéty viac ako dve tretiny všetkých baktérií. Sú síce pred nami skryté, ale dôležité. Podieľajú sa na procesoch, ktoré vedú k vzniku ropy a zemného plynu.

Podobní Marťanom?

Narastanie teploty s hĺbkou kvôli váhe a tlaku nadložia, samozrejme, nie je výlučne pozemský fenomén. Je tak možné, že marťanské endolity dodnes prežívajú v tmavých hĺbkach, mnohé kilometre pod povrchom. Skutočnosť, že život sa v hojnom množstve dokáže vyskytovať bez potreby slnečného žiarenia alebo kyslíka, podľa niektorých vedcov umožňuje byť optimistickými pri hľadaní života v hĺbke mesiaca Europa či dokonca pod povrchom komét.

V meteoritoch sa totiž už dávnejšie podarilo identifikovať ílové minerály a desiatky zložitých organických zlúčenín - v rámci nich kompletná dvadsiatka aminokyselín nachádzaných v živých organizmoch. A rozpad rádioaktívnych prvkov by podľa niektorých vyskúmníkov dokázal vo vnútri komét udržať v tekutom stave vodu na mnohé milióny rokov. Tekutá voda, ílové minerály a prirodzene sa vyskytujúce organické zlúčeniny v objektoch poletujúcich kozmickým priestorom sú výborné ingredience na vznik života. Jedna z teórii o vzniku života totiž hovorí práve o ílových mineráloch, ako o katalyzátore a akejsi šablóne pre vznik zložitých opakujúcich sa reťazcov organických zlúčením ba až „šablón“ pre prvotné replikujúce sa pred-organizmy.



-
Literatúra:

Ehrlich, H.L., Newman, K.N., 2008: Geomicrobiology. CRC Press.
Hively, W., 1997: Looking for Life in All the Wrong Places
http://discovermagazine.com/1997/may/lookingforlifein1124
Khamsi R., 2005: Bacteria thrive at stunning depths. http://www.nature.com/news/2005/050221/full/news050221-11.html

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail