Praveké zvieratá

Elasmotherium - najväčší rohatý nosorožec

Tento jednorohý srstnatý nosorožec z Ázie bol zároveň najväčším zo všetkých rohatých nosorožcov (niektoré bezrohé formy boli ešte väčšie). Vďaka o čosi dlhším nohám, než je u tejto skupiny bežné, a masívnej šiji zviera dosahovalo v najvyššom bode chrbta výšku 2,5 až 3 m, teda toľko, čo indický slon. Vďaka pretiahnutejšej postave však mohlo vážiť 5, azda až 6 ton. Záhadou zostáva tvar či samotná prítomnosť rohu na hlave.



Keďže rohy nosorožcov nefosilizujú, pretože ich tvorí podobná hmota ako ľudské nechty, veľkosť a tvar rohov vymretých druhov odvodzujeme na základe kostenej násady, ktorá tvorí základ rohu dnešných druhov. V prípade elasmotéria však je situácia nejasná. Podľa väčšiny bádateľov zviera disponovalo mohutným, azda až dvojmetrovým rohom so širokou základňou.

Zviera sa objavilo pred takmer 3 miliónmi rokov a vymrelo koncom poslednej ľadovej doby – kedy presne, nevieme, zrejme niekedy pred 29-tisíc rokmi.

Kubanochoerus - 800 kilov diviny!

V mladších treťohorách už nadobudla fauna Eurázie, Afriky a Severnej Ameriky moderný ráz. V týchto končinách vládli svetu cicavce zo skupín, ktoré si svoju dominantnú pozíciu udržali dodnes. Jednou z nich bola čeľaď diviakovitých (Suidae). V období stredného miocénu, teda približne pred 15 miliónmi rokov, v nej vznikol pozoruhodný „jednorožec“ Kubanochoerus. Bol to najväčší zástupca diviakovitých* všetkých čias. V kohútiku meral 120 až 130 cm, pričom samce mohli vážiť okolo 500 kg. Najväčšie druhy tieto rozmery prekonali a vážili približne 800 kilogramov.

Zvláštny dopredu smerujúci roh niesli len samce. Zrejme ho používali pri vzájomnom zápolení na spôsob dnešných diviakov pralesných (Hylochoerus meinertzhageni). Tie sa vzájomne zrážajú čelom, čomu korešponduje aj zhrubnutie lebky v danej oblasti. Pozostatky rodu Kubanochoerus sa podarilo objaviť v Európe a Ázii.

Trigodon a Leontinia - unikátne kopytníky Južnej Ameriky

Južná Amerika strávila väčšinu treťohôr v izolácii, vďaka čomu sa tu vyvinula unikátna fauna, v niektorých smeroch podobná zvieratám z iných končín, hoci juhoamerické druhy im vôbec neboli príbuzné. Vyvinuli sa tu šabľozubé vačkovce, kým z prakopytníkov vznikli analógy slonov, koní, tiav, hrochov či goríl. Nachádzame tu aj jednorohú obdobu nosorožcov. A nie jednu. Dlhonohý trigodon mal krátku a vysokú lebku a dopredu smerujúci roh vyrastajúci z oblasti čela. V kohútiku dosahoval výšku ako bizón, vďaka oveľa masívnejšej stavbe tela však vážil až 3500 kg. Pred 11 až 7 miliónmi rokov by ste ho našli v blízkosti močiarov, kde spásal mäkkú vegetáciu.

O 15 miliónov rokov skôr žila blízko príbuzná leontínia. Prítomnosť rohu, tentoraz skutočne rohovinového ako u nosorožcov a nie kosteného, ako u trigodonta, indikujú neobvykle vyvýšené nosové kosti. Zviera dosahovalo rozmery väčšieho medveďa.

Tsaidamotherium - asymetrické rohy

Tento kopytník sa vyskytoval pred asi 10 miliónmi rokov na území Tibetskej náhornej plošiny. Tak ako iní zástupcovia turovitých, aj rod Tsaidamotherium disponoval dvojicou rohov. No kým ľavý bol zakrpatený, pravý bol naopak veľký, kónický a umiestnený v strede hlavy. Tvar lebky naznačuje mäsité nozdry podobné dnešnej sajge stepnej. Tvor dosahoval podobné rozmery ako dnešné kozy a ovce, ktorým bol blízko príbuzný.

Arganaceras - plazí jednorožec

Koncom prvohôr vládli pevnine – jedinému, zväčša púštnemu kontinentu, bizarné cicavcovité „plazy“, ktoré neboli skutočnými plazmi, ale skôr evolučným predvojom cicavcov, ktorý sa od obojživelníkov odčlenil nezávisle od plazov. V rámci megafauny sa však darilo aj niektorým skutočným plazom, a to skupine obludných pareiasaurov. Boli to nemotorné panciernaté bylinožravce so zvláštnymi kostenými výrastkami na hlave – zväčša išlo o rôzne kostené hrče alebo lemy. V Maroku objavený Arganoceras hrče nemal, na nose mu však rástol nízky roh. Zviera sa vyskytovalo pred približne 255 až 260 miliónmi rokov. Dosahovalo dĺžku okolo 2 metrov a hmotnosť niekoľko sto kilogramov.

Keratocephalus - cicavcovitý „plaz“

Ďalšia – a o čosi väčšia - obluda z púštneho sveta neskorých prvohôr. Tentoraz ide o zástupcu cicavcovitých „plazov“ a konkrétne ich podskupiny Tapinocephalidae. Tapinocefalidy si vyvinuli masívne telo a hrubé lebečné kosti, ktoré im zrejme slúžili pri vzájomných súbojoch pretláčaním (alebo zrážaním sa) hlavami. Keratocephalus v tomto smere mierne vybočoval, keďže svoje súboje zrejme zohral pomocou krátkeho, ale masívneho rohu. Zviera žilo pred asi 260 až 265 miliónmi rokov a dosahovalo dĺžku 3 metre a hmotnosť okolo 800 kg. Jeho pozostatky sa podarilo objaviť v Južnej Amerike.

Dnešok

Ryba jednorožec

Obdoby jednorožcov nachádzame dokonca aj vo vode. V teplým vodách Indického a Pacifického oceána nájdeme farebné ryby rodu Naso. Niektoré jeho druhy majú na hlave len mäsitý hrboľ, iné ale zdobí skutočný kostený výrastok podobný rohu. Ten rastie počas celého života a núti svojho majiteľa zmeniť stravovacie návyky. Kým mladé jedince spásajú riasy na morskom dne, keď im v tom zabráni rastúci roh, zostávajú odkázané na pojedanie voľne plávajúcich rybích výkalov. A ešte zooplanktón. Najväčšie druhy týchto rýb dosahujú dĺžku až pol metra. Ich roh meria vyše 6 cm.

Predobraz jednorožca?

O tom, čo inšpirovalo vznik mýtu o jednorožcovi, nám veľa napovedá spôsob vzniku najstaršej zachovanej správy o tomto bájnom tvorovi od gréckeho historika a lekára Ktésia zo 4. storočia pred n. l. Ktésius živého jednorožca nikdy nevidel. Jednoducho kopíroval zmienky o ňom od indických cestovateľov. Tí podľa dnešných biológov narážali na jednorohé zviera, ktoré dnes nazývame nosorožec indický. Uvedenému vysvetleniu nahráva aj skutočnosť, že tieto hrubokožce si s mýtickým jednorožcom v 13. storočí pomýlil i samotný Marco Polo.

Indický nosorožec je skutočne impozantným jednorožcom. Samce dosahujú výšku v kohútiku okolo 1,9 m a hmotnosť 2000 kg (rekordný jedinec vážil 4000 kg!). Roh zvieraťa je síce oproti jeho africkým bratrancom v pomere k telu o čosi kratší, napriek tomu môže v ojedinelých prípadoch dosahovať dĺžku až jeden meter.



Prežíva len zlomok pôvodnej populácie, približne 3500 jedincov. Je to síce veľmi málo, ale stále oveľa lepšie ako iné ázijské nosorožce, ktoré balansujú na hrane vymretia - kvôli obľube, akú si ich rohy získali v tradičnej čínskej medicíne. Z nosorožca jávskeho prežíva menej ako 50 jedincov, populácia nosorožca sumatranského dosahuje asi 250 jedincov.

-

Obrázky: Dmitry Bogdanov, Stanton Fink, Nobu Tamura, Jens Petersen, Krish Dulal, public domain

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet