21.10.2015-18:07:00   |   Dušan Valent
#Kozmos
#Kuriozity

Prečo Merkúr a Venuša nemajú mesiace?

Modely vysvetľujúce súčasné zvláštnosti Venuše – opačnú rotáciu, deň dlhší ako rok a pekelnú klímu – hovoria, že „pekelná dvojička“ Zeme kedysi skutočne mala mesiac. Zrejme vznikol podobne, ako ten pozemský, no napokon sa zrútil na jej povrch. Merkúr je na udržanie mesiacov pre zmenu jednoducho primalý. Mesiace mávajú obvykle hmotnosť okolo 0,1 % materského telesa. A také by si malá planéta blízko hviezdy skrátka gravitačne neudržala. Ak aj Merkúr kedysi mal mesiac či mesiace, napokon podľahli tiaži slnka a zrútili sa doň.



Podivný Mesiac

Prirodzená družica Zeme nám môže pripadať všedná, v skutočnosti oproti iným mesiacom vykazuje mnohé zvláštnosti v stavbe a zložení, ako napríklad jeho nadmerne veľké rozmery v porovnaní s Materskou planétou (väčším extrémom je len Cháron, o ktorom sa obšírnejšie zmieňujeme TU), iba drobné kovové jadro alebo horninové zloženie prakticky identické s horninovým zložením Zeme s tou výnimkou, že mesačným skalám chýbajú prchavé prvky ako síra, vodík a dusík. To naznačuje dávne roztavenie. Tieto zvláštnosti najlepšie vysvetľuje scenár ohromnej planetárnej kolízie pred asi 4,45 miliardami rokov. Rodiaca sa ako Venuša veľká planéta označená názvom Tellus* sa zrazila s planétou veľkou ako Mars. Zo spojených žeravých hmôt, v rámci ktorých sa spojili takmer celé jadrá impaktorov, vznikla Zem. Vyvrhnuté, ľahšie žeravé hmoty plášťov oboch telies naproti tomu vytvorili dve telesá, ktorých spojením vznikol Mesiac.

Jupiter

Io – pekelný svet sopiek


-


Tento prevažne kamenný mesiac je geologicky najaktívnejšie teleso slnečnej sústavy. Nachádza sa tu 400 aktívnych vulkánov, ktorých lávové prúdy môžu byť až 500 km dlhé a niekoľko ohromných, 15 až 19 km vysokých vrchov. Okrem toho tu nájdete jazerá, ktoré netvorí voda, ale láva. Najväčšie z nich, nazvané Loky, dosahuje priemer 200 km. Určite nejde o ideálnu destináciu na návštevu – a to nielen kvôli sopkám. Denné vás ožiari dávka radiácie Jupitera dosahujúca hodnotu 3600 rem. Ak by ste sa v čase černobyľskej havárie nachádzali 30 kilometrov od nešťastia, ožiarilo by vás iba 15 rem. Alebo inak: radiácia by potenciálneho astronauta na povrchu zabila do 7 hodín. Mimochodom, Io nie je len geologicky najaktívnejšie, ale zároveň aj najpremenlivejšie teleso slnečnej sústavy.

Europa – poďme na rybačku!


-


O tomto mesiaci a jeho 100 km hlbokom oceáne, ktorý leží 200 metrov až 30 kilometrov pod povrchom, sme už písali. Dodajme, že povrch Europy náhodne križujú lineárne pukliny, na pohľad pripomínajúce tmavé čiary. Vznikajú zrejme pri ľadovom vulkanizme, erupciách teplého ľadu a ďalších procesoch, ktoré pripomínajú tektonické pohyby na Zemi s tým rozdielom, že sa odohrávajú prostredníctvom ľadu. Povrchové štruktúry naznačujú, že medzi oceánom a povrchom sa v ľadovej kôre nachádzajú kapsy tekutej vody.



Ganymedes – atmosféra z kyslíka


-


Je to jväčší mesiac slnečnej sústavy (priemer takmer 5300 km), väčší ako Merkúr (4900 km) a len o málo menší ako Mars. Jeho hmotnosť je však podstatne nižšia, pretože ho do veľkej miery tvorí ľad. Vlastne ľad a voda. Ako viac píšeme TU, teleso hostí niekoľko vrstiev tekutých oceánov. Mimochodom, Ganymedes je jediným známym telesom, ktorého atmosféru tvorí výlučne molekulárny kyslík – žiaľ, táto atmosféra je extrémne riedka.

Kallisto – najzjazvenejší mesiac


-


Pod 80 - 150 kilometrami ľadovej zmesi sa tu možno skrýva oceán, o jeho existencii však nemáme istotu. O čom istotu máme, je, že tento tretí najväčší mesiac slnečnej sústavy (priemer 4800 km) je tak posiaty krátermi, že sa ich na jeho povrch viac nezmestí. Každý ďalší by mal za následok zmazanie niektorého zo starších kráterov. Najväčšie krátery, nazvané Asgard a Valhalla, dosahujú priemer 1600 resp. 1800 kilometrov. Čo je zvláštne, napriek enormným rozmerom nie je vnútro tohto mesiaca úplne diferencované – rozdelené do rôznych vrstiev podľa ich mernej hmotnosti. Na vine je zrejme pomalý vznik telesa. Postupné hromadenie materiálu, ktorý ho tvorí, mohlo trvať viac ako 100-tisíc rokov.

Saturn

Mimas – hviezda smrti či pacman?


-


Najmenšie známe teleso (priemer 400 km), ktoré dosiahlo guli podobný tvar len vďaka vlastnej tiaži. Okrem nedávno zisteného podpovrchového oceánu sa preslávilo vzhľadom, ktorý vo viditeľnom svetle pripomína Hviezdu smrti zo Star Wars a v infračervenom postavičku pacmana.


-



Enceladus – oceán s horúcimi prameňmi


-


O málo väčší (priemer 500 km) Enceladus sa vyznačuje kaňonom podobnými prasklinami. Najväčšie, ktoré ležia na južnom póle telesa, dosahujú dĺžku až 130 km, šírku 2 km a hĺbku 500 metrov. Vznikajú opakujúcim sa rozťahovaním a zmršťovaním povrchu, ktorý sprevádzajú vodné gejzíry tryskajúce vodu a ľad až do vesmíru. Hlboko pod ľadovou škrupinou sa tu skrýva oceán vyhrievaný horúcimi prameňmi, čo znamená, že Enceladus patrí spolu s Europou a Marsom medzi najhorúcejších kandidátov na objavenie mimozemského života v slnečnej sústave.



Tethys – kráľovstvo ľadu


-


Kým väčšinu mesiacov plynných obrov, ktoré nepredstavujú odchytené asteroidy, tvorí zmes ľadu/vody a kameňa, poznáme aj výnimky. Na jednej strane je kamenný gigant Io, ktorého sme spomenuli vyššie. Na druhom konci spektra je Tethys, stredne veľký mesiac s priemerom 1000 kilometrov, u ktorého spadá na kamene len 6 % hmotnosti. Okrem toho tu nájdete jedno z najimpozantnejších údolí slnečnej sústavy zvané Ithaca Chasma, ktoré je asi 5-krát dlhšie, 4-krát širšie a 2-krát hlbšie ako arizonský Veľký kaňon.

Titan – svet ľadu a uhľovodíkov


-


Druhý najväčší mesiac slnečnej sústavy ma takú slabú gravitáciu (14 % pozemskej) a tak hustú atmosféru, že by ste na ňom dokázali lietať len vďaka mávaniu rukami. Podobne ako Europa, Ganymedes a azda viac ako tucet ďalších mesiacov, jeho ľadová škrupina skrýva tekutý oceán. Mimoriadne zaujímavý je však aj jeho povrch. Prší tu, vznikajú tu rieky, dokonca moria – nie však z vody, ale z uhľovodíkov. Titan je tak super, že sme mu venovali samostatný článok.

Iapetus – kontrastný orech


-


Tento stredne veľký mesiac (priemer takmer 1500 km) sa môže pochváliť hneď dvoma prvenstvami. Po prvé, je to farebne najkontrasnejšie teleso slnečnej sústavy. Zároveň je to najväčšie známe teleso slnečnej sústavy, ktoré nie je v hydrostatickej rovnováhe (nie je ani približne guľovitý, ale sploštený). Iapetus je tvorený predovšetkým ľadom, na kameň spadá len asi 20 % jeho hmotnosti. Rovníkom sa tiahne horstvo s celkovou dĺžkou 1300 km a výškou až 13 km, kvôli ktorému má tvar podobný orechu.



Urán

Miranda – malá, ale drsná


-


Približne dve tretiny tohto malého (priemer 470 km) mesiaca tvorí voda. Z telies slnečnej sústavy má Miranda takpovediac najdrsnejší povrch. Kvôli intenzívnej geologickej aktivite – napríklad výzdvihom más teplého ľadu v minulosti - je rozlámaná a križovaná obrovskými kaňonmi. Taktiež sa tu nachádza najvyšší útes v slnečnej sústave, Verona Rupes, ktorý môže dosahovať výšku až 10 km. Tri obrovské útvary na južnej pologuli pripomínajúce pretekársku dráhu sú prinajmenšom 200 km široké a až 20 km hlboké.

Neptún

Triton – stratený brat Pluta


-


Na tento gigantický mesiac (priemer 2700 km) spadá 99,6 % hmotnosti družíc Neptúna, ktorý mimo neho nemá žiadne iné veľké ani stredne veľké mesiace. Predpokladá sa, že za zvláštnosťami sústavy satelitov Neptúna a za zvláštnosti samotného Tritona, ako je retrográdna orbita (obieha proti smeru rotácie Neptúna), môže jeho cudzí pôvod. Triton podľa astronómov vznikol ako trpasličia planéta, ktorá bola odchytená tiažou Neptúna. Toto odchytenie a jeho súčasná takmer úplne kruhovitá orbita by bola možná v prípade, ak pôvodne obiehal v systéme dvoch telies na spôsob systému Pluto-Cháron. Kým Triton skončil gravitačne odchytený, jeho spoločníka gravitačné interakcie vymrštili do diaľok slnečnej sústavy alebo mimo ňu. Scenár zároveň vysvetľuje, prečo je Triton zložením najviac podobný Plutu a nie iným mesiacom vonkajších planét.


-


Sedem najväčších mesiacov slnečnej sústavy v porovnaní s trpasličiou planétou Pluto.


-

Hlavný zdroj:
Hall, J.A.: Moons of the Solar System: From Giant Ganymede to Dainty Dactyl. Springer International Publishing AG, 2016.

Poznámky:
* hoci sa niekedy hovorí o zrážke vznikajúcej Zeme s Theiou, správne by sa malo používať označenie Tellus, pretože teleso, ktoré tvorilo základ neskoršej Zeme, sa od nej chemicky odlišovalo

obrázky: NASA, ESO, Paul T
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail