O Mount Evereste, notoricky známej najvyššej hore sveta, možno povedať dve zdanlivo protichodné ale pravdivé tvrdenia. Po prvé, je celkom možné, že sa týči vyššie, než akákoľvek hora, aká na Zemi kedy vznikla. Po druhé, v súčasnosti na našej planéte zďaleka nie je najvyššou horou.

Himaláje podvádzajú

Vysokým horstvám osud nepraje. Čím viac vyrastú do výšky, tým intenzívnejšie ich narušujú deštruktívne sily zvetrávania a odnosu. Nahlodávajú ich stále viac, a to rýchlejšie a rýchlejšie. Rast pohoria obmedzuje ďalší zásadný faktor. Keďže je zemská kôra iba o čosi ľahšia ako horúce hmoty pod ňou, rastúce pohorie sa od istého momentu zabára do hĺbky.

Bežné pohoria (tzv. pásmové pohoria) sú ako ľadovce – vytŕča z nich iba malá časť. Ako celok tvoria teleso v priereze podobné klinu, ktorý vytvorilo miestne zhrubnutie a stlačenie zvrásnenej kôry. Pri stláčaní, aké nastáva pri skracovaní priestoru počas kontinentálnych kolízií, sa tento „klin“ zväčšuje. Najrýchlejšie pritom rastú nie končiare, ale ohromné koreňové zóny, desiatky kilometrov hlboké a tak ťažké, že „ponáraním“ rastúceho telesa znižujú jeho rast do výšky.

Erózia a „ponáranie“ do hĺbky určujú maximálnu možnú výšku pásmových pohorí na približne šesť či sedem kilometrov. Najvyššie pohorie Zeme, Himaláje, ho však prekročilo. Obišlo zákonitosti horotvorných procesov, no iba nakrátko. Pokiaľ nastane dostatočne silná a rýchla kontinentálna kolízia, vznikajúce pohorie rastie tak rýchlo, že sa nenachádza v tzv. izostatickej rovnováhe s okolím. Inak povedané, Himaláje sú nakrátko vytlačené nad úroveň rovnováhy ich tiaže s tiažou okolitej kôry.

Podobných prípadov horského „podvádzania“ sa v minulosti odohralo viacero. S podobnou silou, s akou v súčasnosti indický subkontinent vráža do Ázie a dvíha Himaláje, sa totiž kontinenty v minulosti zrazili minimálne trikrát. Vždy z toho vznikol horský reťazec s porovnateľnou výškou, akou sa dnes pýšia Himaláje. Dodnes sa z nich zachovali v niektorých prípadoch iba skalné kýptiky. Ich skaly obsahujú minerály, ktoré dokazujú, že ide o vynorené korene veľhôr, kedysi zatlačené desiatky kilometrov pod povrchom. Po odstránení tlaku nadložných hornín sa totiž koreňové zóny pomaly vynárajú. Tieto pozostatky pravekých veľhôr nemožno označiť za malé, veď niektoré prevyšujú naše Tatry. Medzi takéto pozostatky patria napríklad Apalačské vrchy v USA alebo Škandinávske vrchy.

Vpáčené dno

Na rozdiel od pásmových pohorí, sopečné pohorie vyrastie rýchlo a obvykle pomerne rýchlo aj vyhasne. Po vyhasnutí nedochádza k žiadnemu vynáraniu hlbinných častí vulkánu - sopky totiž žiadne koreňové zóny nemajú a stávajú sa ľahkou obeťou zvetrávania a odnosu. A tak kým sú pozostatky prvohorných veľhôr aj po stámiliónoch rokov impozantné, napríklad pozostatky štiavnického stratovulkánu, ktorý ešte pred 11 miliónmi rokov meral 4 kilometre, dnes dosahujú výšku sotva jeden kilometer.

Na druhej strane, keďže pohoria sopečného pôvodu neťažia hlboké koreňové zóny, obmedzenia výšky platné pre pásmové pohoria sa ich netýkajú. Nakrátko skutočne môžu presiahnuť rozmery Everestu. A to niekoľkonásobne. Dva príklady existujú aj v súčasnoti.

Havajská Mauna Kea sa týči 4207 metrov nad morskou hladinou, väčšina z nej sa však skrýva pod vodou. Celá táto sopka meria od oceánskeho úpätia po vrchol viac ako desať kilometrov, čo je dvakrát viac ako v prípade rovnakého údaju pre Mount Everest (od vlastného úpätia – teda nie upätia materského horstva - po vrchol meria 3650-4650 m). Mauna Kea má svoje najaktívnejšie obdobie niekoľko státisícročí za sebou. V tomto menej aktívnom období stále občas chrlí lávu – posledne sa tak stalo pred asi 4600 rokmi. Nedávne výlevy však obsahujú viac viskóznu (menej „tekutú“) lávu, čomu sopka vďačí za strmšie svahy než väčšina iných tzv. štítových vulkánov.

Mimochodom, Mauna Kea je taká obrovská, že morské dno pod svojim centrom vtláča asi 5-6 kilometrov do hĺbky – to znamená, že celková výška telesa od vrcholu kráteru po pôvodné vrstvy dna dosahuje takmer 16 kilometrov. Lenže ak použijeme rovnaký meter na neďalekú sopku Mauna Loa, Mauna Kea o svoje prvenstvo najvyššej pozemskej sopky príde. Mauna Loa síce z oceánu vytŕča o čosi menej, je však oveľa masívnejšia a oceánske dno pod sebou vtlačila do hĺbky osem kilometrov!

Merkúr

Výška pohorí, aj tých nesopečných, s hlbokými koreňovými zónami, môže byť podstatne vyššia ako na Zemi na planétach s nižšou gravitáciou. Pravda, aby tu nejaké pohoria vznikli, teleso by muselo mať sopečnú činnosť alebo pohyby kôrových platní. Inak budú najvyššími tamojšími pohoriami krátery.



Takáto situácia je napríklad na najbližšej planéte k Slnku. Najväčšie horstvo na Merkúre vzniklo pred približne 3,9 miliardami rokov v dôsledku dopadu obrovského meteoritu. Dopadajúce teleso muselo mať priemer prinajmenšom sto kilometrov, desaťkrát viac ako meteorit, ktorý výrazne napomohol záhube dinosaurov. Kolízia spôsobila vznik kráteru s priemerom vyše 1500 kilometrov, jedného z najväčších v slnečnej sústave. Dopad taktiež vytvoril pohorie, ktoré sa tiahne na viac ako tisíc kilometrov. Jeho pravidelne zoradené vrchy vychádzajú lúčovito zo stredu kráteru a bežne dosahujú výšku jeden až dva kilometre. Najvyšším z nich z nich je hora Caloris Montes, týčiaca sa tri kilometre nad okolím. Na Zemi by takéto prastaré kráterové hory už dávno zarovnalo zvetrávanie a erózia. Našťastie, Merkúr nemá žiadne rieky, zrážky ani vietor.

Venuša

Najvyššie hory Venuše tromfnú samotný Everest. Na vyvýšenej oblasti planéty Ištar Terra sa totiž nachádza jedenásť kilometrov vysoký horský masív Maxwell Montes. Na šírku meria 850 km, na dĺžku 700 km. Západné svahy má mimoriadne prudké, kým tie východné sa zvažujú iba mierne. Vďaka úctyhodnej výške je to najchladnejšie miesto na planéte, panujú tu „príjemné“ teploty okolo 380°C. Vznik pohoria zostáva pre geológov záhadou. Podľa jednej hypotézy spôsobil jeho výzdvih obrovský, vo vnútri planéty stúpajúci chochol magmy, podľa inej ho do výšky vytlačil tlak okolitej planetárnej kôry. Paralelné hrebene a zlomy nasvedčujú druhému scenáru, mimoriadna výška Maxwell Montes oproti ostatných kompresným pohoriam ale poukazuje na zložitejší priebeh vzniku.

Mesiac

Podobným spôsobom ako merkúrsky Caloris Montes vznikla aj najvyššia hora Mesiaca, Mons Huygens. Tento 5,5 km vysoký vrch sa nachádza v 600 km dlhom pohorí Montes Apenninus, ktoré vzniklo v dôsledku dopadu meteoritu zodpovedného za vznik najväčšej mesačnej kotliny Mare Imbrium. Mons Huygens však nie je najvyššie položenou oblasťou Mesiaca. Tú nájdete na jeho odvrátenej strane. Týči sa takmer jedenásť kilometrov nad priemernou vzdialenosťou mesačného povrchu od jeho centra. So svahmi, ktorých sklon dosahuje iba tri stupne, sa nepovažuje za pohorie – napokon, vyvýšenina vznikla nahromadením materiálu vyvrhnutého pri dopade meteoritu, alebo predstavuje pozostatok druhého mesiaca Zeme. Podľa niektorých astronómov vznikli po zrážke Zeme s planétou Theia pred približne 4,5 miliardami rokov najprv dva mesiace, ktoré sa neskôr spojili do jediného telesa, Mesiaca, no nevytvorili dokonalú guľu.

Io

Mesiac Jupitera Io má približne stopäťdesiat vysokánskych hôr, ktoré sú v prieme 6 km vysoké – v oblasti Južnej Boösaule Montes však dosahujú maximum, ohromných 16-19 km. Vrchy v tejto oblasti sú často rozľahlé, viac ako stopäťdesiat kilometrov dlhé a izolované, bez akýchkoľvek náznakov spojenia s pohybmi kôrových más tak, ako je tomu na Zemi. Napriek tomu že Io „trpí“ na mohutnú vulkanickú činnosť, veľká väčšina jeho horstiev nie je vulkanického pôvodu, ale kompresívneho. Bočné tlaky v spodnej časti litosféry tu za vzniku rozsiahlych zlomov spôsobujú výzdvih a rotáciu veľkých blokov kôry. Odkiaľ sa tieto tlaky berú? Vyvoláva ich neprestajné hromadenie vulkanického materiálu a sprievodné poklesy.

Ceres

Medzi Marsom a Jupiterom obieha pozoruhodné, takmer tisíckilometrové teleso. Či už ho označíte za asteroid, trpasličiu planétu alebo planetárne embryo, budete mať pravdu. Ba čo viac, kedysi sme ho takmer pol storočia považovali za skutočnú planétu. Na jeho ľadovej škrupine, pod ktorou sa možno skrýva tekutý oceán, obvykle žiadne hory nenájdete, len krátery. S jednou výnimkou. Sonda Dawn tu odhalila obrovský vrch podobný pyramíde. Meno zatiaľ nemá, ani uspokojivé vysvetlenie vzniku. Určite nevznikol pri dopade iného vesmírneho telesa. Svahmi tejto takmer 6,5 km vysokej hory sa tiahnu zvláštne svetlé pásy.

Otázne prvenstvo

Mars

Neporovnateľne väčších rozmerov ako pozemské sopky dosahuje obrovitý marťanský vulkán Olympus Mons– týči sa neuveriteľných 21 km nad okolím. Vzhľadom pripomína iné štítové sopky vytvorené nahromadením „tekutej“ lávy, napríklad tie havajské, pričom s rozlohou 295-tisíc km2 sa približne rovná masívu Toma. Podobne ako iné štítové sopky, s výnimkou osemkilometrových strmých útesov, z ktorých sa dvíha, dosahujú jeho svahy nízky sklon, iba asi 5 stupňov. Vrchol hory tvorí šesť skolabovaných kráterov, ktoré sa spájajú do prepadliny širokej 80 km a hlbokej viac ako tri kilometre. Kvôli veľkosti a miernemu sklonu svahov by pozorovateľ stojaci na vrchole Olympusu nepostrehol, že stojí na vysokej hore, pretože svah by zachádzal za horizont už vo vzdialenosti troch kilometrov. Obrovitú veľkosť tejto sopky zapríčinila nehybnosť marťanskej kôry. Kým napríklad na Zemi vzniklo kvôli pohybom oceánskej kôry nad jediným, nehybným magmatickým chocholom postupne niekoľko sopiek (Havajské súostrovie), na Marse stúpajúce chocholy vytvorili vždy iba jedinú, no obrovitú sopku.

Vesta

Hoci sa Olympus Mons často označuje za najvyššie pohorie slnečnej sústavy, nemusí to byť pravda. Na planétke 4 Vesta sa týči pohorie Rheasilvia, ktorého priemer (505 km) dosahuje 90% priemeru celého telesa. Rheasilvia je zároveň jedným z najväčších kráterov v slnečnej sústave - jeho dno sa nachádza trinásť kilometrov pod úrovňou okolitého terénu. Zo stredu tejto diery sa však týči 22 kilometrový vrch, takmer o kilometer vyšší ako slávny Olympus Mons. Spektroskopické analýzy ukázali, že ničivý dopad meteoritu, ktorý vytvoril kráter, prenikol mimoriadne hlboko a predral sa cez kôrové vrstvy Vesty až do jej plášťa. Okrem toho mimo planétku vymrštil viac ako jedno percento jej hmoty, z ktorej vznikol húf desaťkilometrových asteroidov. Ak sú naozaj niekdajšou súčasťou planétky, ich pretrvanie do súčasnosti naznačuje, že náraz sa odohral najneskôr pred miliardou rokov.

Iapetus

Ani 22-kilometrová výška centra Rheasilvie možno nestačí. Iapetus, tretí najväčší mesiaca Saturnu, sa oblasti rovníka hrdí 1300 km dlhým a 20 km širokým vyvýšeným pásom (perexový obrázok). V priemere sa týči trinásť kilometrov nad okolím, jednotlivé končiare, ktoré neboli zmerané, však zrejme dosahujú výšku viac ako 20 kilometrov. Je možné, že niektorý z nich bude skutočne vyšší ako centrum Rheasilvie.

Obrovitý hrebeň na maličkom mesiaci dáva telesu vzhľad podobný vlašskému orechu. Jeho pôvod je otázny – problematické je aj to, že takmer dokonale kopíruje rovník telesa. Každopádne vieme, že je veľmi starý. Nasvedčuje tomu množstvo porušení krátermi, ktoré vytvorili dávne dopady meteoritov.

-

Príspevok je skrátenou podobou rovnomenného článku, ktorý pôvodne vyšiel v magazíne GOLDMan.
Obrázky: http://volcano.oregonstate.edu/, NASA

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet