Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Príspevok je pokračovaním článku: Ako z dvojnohých dravcov vznikli štvornohí giganti?

Hadie krky: Mamenchisaury

Porovnanie veľkosti rôznych druhov radených do rodu Mamenchisaurus
Z archaických sauropódnych dinosaurov („cetiosaurov“), izolovaných na ostrovnom kontinente zvanom Proto-Ázia (dnešná Čína, Mongolsko a Sibír), sa vyvinula unikátna skupina. Jej zástupcovia sa vyznačovali extrémne dlhými krkmi a špecializovali sa na spásanie vysokorastúcej vegetácie. Orientácia panvy (vytočená dozadu, angl. retroverted) a tvar výrastkov na spodnej strane chvostových stavcov prezrádza lepšie prispôsobenie na dvojnohé vztyčovanie ako u cetiosaurov.



Tieto tzv. mamenchisaury nežili nikde inde, ako na pôde Proto-Ázie. Niektorí paleontológovia rozdeľujú dva typy mamenchisaurov do dvoch podskupín. Kým zástupcovia Mamenchisauridae mali pomerne úzke rypáky, čo prezrádza vyberavé spásanie, zástupcovia Omeisauridae vykazujú širšie rypáky, čo u bylinožravcov – vymretých, ale aj súčasných – indikuje nižšiu prieberčivosť. U omeisauridov tiež pozorujeme kratší trup, viac predĺžené predné končatiny a v dôsledku toho viac vyzdvihnuté plecia. Navyše, prinajmenšom u niektorých omeisauridov sa na konci chvosta nachádzal malý kostený kyj.

Mamenchisaury sa objavujú pred 170 miliónmi rokov 17-metrovým rodom Chuanjiesaurus¹. Kým omeisauridy si zachovali podobné, stredne veľké rozmery, mamenchisauridy sa rozrástli. Už v strednej jure sa napríklad vyskytoval viac ako 30-metrový Xinjiangtitan. Pamätajte, tieto zvieratá mali pomerne krátke chvosty. Tvor teda patril medzi najväčšie dinosaury všetkých čias. O čosi neskôr, pred asi 160 miliónmi rokov, ho nahradil blízko príbuzný „Mamenchisaurus“ sinocanadorum. Neúplné pozostatky naznačujú telesnú dĺžku okolo 35 metrov a hmotnosť azda viac ako 70 ton. Len krk tohto dinosaura meral takmer 17 metrov.

Krátkokrké Turiasaury

Turiasaur rodu Zby
Aj Európa mala svoju unikátnu skupinu sauropódov, a to turiasaury. Pozostatky týchto tvorov, predovšetkým charakteristické zuby v tvare srdca, nachádzame v strednojurských až spodnokriedových vrstvách západnej Európy (Anglicko, Portugalsko, Španielsko, Francúzsko). Turiasaury boli najhojnejšie na sklonku jury, pred asi 150 miliónmi rokov. Z kostrových pozostatkov je známa len hŕstka.

Ukazuje sa, že evolučne išlo o pomerne konzervatívne tvory: mali krátke krky aj chvosty a stredne dlhé nohy, celkovo boli stavané mohutne. V niektorých prípadoch išlo o skutočných gigantov, rod Turiasaurus napríklad meral takmer 30 metrov a vážil približne 50 ton.

Diplodocoidea

Jedna z dvoch veľkých podskupín vyspelých sauropódov (Neosauropoda). Jej zástupcovia sa vyznačovali nozdrami, ktoré sa premiestnili ďaleko dozadu, niekedy až na úroveň očníc, širokými rypákmi a zubami umiestnenými len v prednej časti čeľustí. Týmto tvorom sa skrátili rebrovité výčnelky krčných stavcov, čo zvýšilo ohybnosť krku a skrátili sa predné končatiny.



Najstarším a najarchaickejším známym zástupcom skupiny je Haplocanthosaurus (12 - 16 m, 5 až 13 ton). Pochádza z najstarších vrstiev severoamerického morrisonského súvrstvia, čo znamená, že sa vyskytoval pred 158 až 155 miliónmi rokov (neskorý oxford, skorý kimeridž; vrchná jura).

Bičovité chvosty: Diplodocidy

Stredne veľké až gigantické (niektoré rody presiahli 35 m) sauropódy s predĺženými krkmi a bičovitými chvostmi. Ich podlhovasté hlavy zakončovali široké papule nesúce zuby v tvare ceruzky. Skrátené predné končatiny a vysoké tŕne chrbtových stavcov, na ktoré sa upínalo silné svalstvo, podľa všetkého uľahčovali vztyčovanie na zadné končatiny. Sánkovitý tvar spodných výrastkov chvostových stavcoch pre zmenu uľahčoval opieranie sa o silný chvost vo vzpriamenej polohe.

Počítačové modelovanie, založené na tom, ako do seba zapadajú krčné stavce týchto zvierat naznačilo, že diplodocidy nemali ohybný krk v smere hore-dolu. Z toho vychádzali mnohé zastarané rekonštrukcie (napríklad Diplodocus v seriáli Prechádzky s dinosaurami). Neskoršie výskumy ale zistili, že ohybnosť krku dnešných zvierat neurčuje, ako do seba zapadajú krčné stavce, oveľa dôležitejšiu úlohu hrajú väzivá. Väčšina paleontológov preto považuje krky diplodocidov za flexibilné vo všetkých smeroch.

Vo fosílnom zázname sa diplodocidy objavujú v najspodnejších vrstvách severoamerického morrisonského súvrstvia (dva nepomenované rody spred asi 158 miliónov rokov). V nasledovných miliónoch rokov sa na území dnešnej Severnej Ameriky, Afriky aj západnej Európy vyskytujú vždy prostredníctvom niekoľkých rodov a druhov, často hojných. Následne, začiatkom spodnej kriedy ale náhle upadajú. Z tohto obdobia je známy len jediný, kuriózne malý rod, juhoamerický Leinkupal (9 m, 137 miliónov rokov).

Diplodocus

Apatosaurus

Čo sa týka rozmanitosti, diplodocidy si vytvorili niekoľko typov, spomeňme aspoň tie základné. Najznámejší, charakterizovaný mimoriadne ľahkou stavbou tela, predĺženým krkom aj trupom a dlhočizným chvostom (polovica celkovej dĺžky tela), reprezentuje severoamerický Diplodocus. Poznáme niekoľko jeho druhov. Najväčší, D. hallorum (kedysi „Seismosaurus“), mohol merať okolo 30 metrov a vážiť okolo 22 ton. Druhý typ zastupovali rody Apatosaurus a Brontosaurus (áno, „Bronto“ je späť). Mali o čosi kratší krk, trup aj chvost. Bičovitý nadstavec ale tvorilo viac stavcov, pričom celková stavba tela bola mimoriadne robustná. Kuriózne široký krk mohol slúžiť pri vzájomných súbojoch samcov. Apatosaury a brontosaury merali v priemere okolo 21 až 23 metrov a vážili okolo 15 až 23 ton. Niektoré veľké kosti naznačujú existenciu jedincov, ktoré sa blížili k dĺžke okolo 30 metrov a hmotnosti až 70 ton.



Variáciou stavebného plánu diplodoka predstavuje Barosaurus. Hoci bol zhruba rovnako štíhly, namiesto mimoriadne dlhého chvosta sa zvieraťu predĺžil krk, takže evokovalo ázijské mamenchisaury s tým rozdielom, že podľa nových výskumov mal barosaurus obmedzenú schopnosť dvíhať hlavu do výšky. Tak ako poznáme apatosaury (brontosauy), ktoré sa veľkostne vymykali priemeru, tak isto je to pri barosaurovi. Hoci v priemere meral 25 metrov a jeho krk dosahoval necelých 9 metrov, paleontológ Mike Taylor nedávno poukázal, že gigantický krčný stavec BYU 9024 patrí tomuto rodu a nie gigantickému supersaurovi. Ak je to pravda, stavec vzišiel z krku dlhého 17 metrov. Aké veľké bolo celé zviera? Ak sa zachovali typické proporcie barosaura, tak okolo 50 metrov. To by znamenalo, že sa barosaurus stáva vážnym kandidátom na najväčšieho dinosaura všetkých čias!

Krátke aj ostnaté krky: Dicraeosauridae

Malé až stredne veľké (10 – 15 m) diplodokoidy známe predovšetkým z južnej pologule. Vo fosílnom zázname sa objavujú počas vrchnej jury (pred asi 155 miliónmi rokov), tak ako diplodocidy. Na rozdiel od nich ich nikdy nezastupovalo veľa rodov a druhov. Pravda, na náleziskách zo zalesnených oblastí ich zástupcovia (Dicraeosaurus) môžu patriť medzi najhojnejšie sauropódy.

Unikátnym znakom zástupcov tejto skupiny boli rozdvojené tŕne predkrížových stavcov. Tieto tŕne mohli byť predĺžené a zrejme niesť koženú plachtu (zmienený africký Dicraeosaurus), pričom na krku sa z nich niekedy vyvinuli dlhé ostne (posledný známy zástupca, argentínsky Amargasaurus spred asi 125 miliónov rokov). Je pozoruhodné, že vrchnojurský (pred 150 miliónmi rokov) Brachytrachelopan mal aj na pomery čeľade krk mimoriadne skrátený, meral len čosi vyše metra (celé zviera 10 metrov). To je porovnateľné s platňochrbtým stegosaurom.

Amargasaurus

Brachytrachelopan

Zástupcovia skupiny, zdá sa, predstavovali sauropódiu paralelu k veľkým dvojnohým ornitopódom, ktoré sa koncom jury a začiatkom kriedy na južných pevninách vyskytovali zriedkavo. Je možné, že skupina mala svojich zástupcov aj vo vrchnej jure Severnej Ameriky. 15-metrový rod Suuwassea môže predstavovať archaického zástupcu alebo akýsi evolučný medzičlánok medzi Dicraeosauridae a archaickejšími diplodokoidmi.²

Zrodili sa v horách: Rebbachisauridy

Vymretím diplodocidov a dicreosauridov začiatkom spodnej kriedy sa diplodokoidy nevytratili z evolučného javiska dejín. Práve naopak. Vo fosílnom zázname sa objavuje a zakrátko rozširuje nová, zvláštna skupina malých až stredne veľkých (9 – 15 m, 2 – 7 ton) sauropodov prevažne z južnej pologule (prenikli ale aj do Európy).



Zvláštnosti chrbtových stavcov a pletencov končatín (mimoriadne svalnatá oblasť pliec a kohútika) naznačujú, že sa prispôsobili na chôdzu v nerovnom teréne. Podľa niektorých paleontológov to naznačuje, že pôvodne vznikli v horských oblastiach a až neskôr sa rozšírili do nížin. Táto hypotéza súhlasí s pomerne náhlym zjavením vo fosílnom zázname pred asi 130 miliónmi rokov (v horských oblastiach dominuje erózia a fosílie sa nezachovávajú). Navyše, zhodou okolností, začiatkom obdobia kriedy došlo v Južnej Amerike k výzdvihu rozsiahlych oblastí niekdajších nížin.

Rebbachisaurus

Nigersaurus

Rebbachisauridy s ich pomerne krátkymi krkmi vyzerajú byť prispôsobené na spásanie nízkej vegetácie. Nerátajúc archaické druhy, vytvorili si dve podskupiny, limaysauriny, ktorým sa výrazne predĺžili tŕne chrbtových stavcov, takže podľa niektorých paleontológov niesli koženú plachtu. A nigersauriny, ktoré mali tieto tŕne kratšie alebo úplne krátke a bizarné, široké lebky. 9-metrový, ľahko stavaný (2 tony) Nigersaurus napríklad mal až 600 drobných zubov, rastúcich natesno pri okrajoch hranatých čeľustí. Z fosílneho záznamu sa rebbachisauridy vytrácajú začiatkom vrchnej kriedy, pred približne 93 miliónmi rokov. A s nimi vymierajú aj posledné diplodokoidy.

Veľké nozdry: Macronaria

Druhou veľkou skupinou vyspelých sauropodóv (Neosauropoda) bola Macronaria – ako názov prezrádza, jej zástupcov charakterizovali veľké nosné otvory. Ďalšou charakteristikou bola tendencia k vyzdvihnutým pleciam.

Zástupcovia skupiny sa objavili počas strednej jury, zhruba pred 170 miliónmi rokov. Mnohých sme kedysi radili do čeľade Camarasauridae (kam okrem samotného rodu Camarasaurus dnes s istotou radíme len o čosi menší rod Cathetosaurus, pôvodne považovaný za jeden z jeho druhov). V skutočnosti nevytvárali prirodzenú skupinu, ale len zoskupenie archaických alebo rozlične vyspelých foriem (spomeňme rody ako Jobaria, Abrosaurus či Aragosaurus), pričom z tohto zoskupenia postupne vzniklo niekoľko ucelených podskupín.

Camarasaurus

Najznámejším rodom spomedzi archaických zástupcov Macronaria bol Camarasaurus. Svojho času, pred 155 až 150 miliónmi rokov, išlo o najhojnejšieho veľkého dinosaura Severnej Ameriky. Camarasaurus mal stredne dlhý krk a chvost, plecia mierne vyvýšené nad úrovňou bedier a veľkú, krabicovitú hlavu s hlbokými čeľusťami a tlstými, lyžicovitými zubami, ktoré umožňovali spásať nielen odolnú vegetáciu, ale dokonca aj jemnejšie vetvy. V závislosti od druhu dorastal do dĺžky 15 až 23 metrov, čo sa vďaka mimoriadne robustnej stavbe tela najväčšieho druhu pretavilo do hmotnosti až 50 ton.

Dinosaurie žirafy: Brachiosauridy a Euhelopodidy

Snaha dočiahnuť vyššie už pri postoji na štyroch nohách, sprevádzaná predlžovaním predných končatín a vyvýšením pliec oproti bedrám, má u sauropódov dlhú tradíciu. Ako prvý si túto adaptáciu vyvinul veľmi archaický Tazoudosaurus spred asi 175 až 180 miliónov rokov. Nemal síce predĺžený krk, len vyššie položené plecia. Tento desaťmetrový a približne štvortonový tvor z Maroka bol blízko príbuzný rodu Vulcanodon.

Skutočný žirafovitý vzhľad priniesol až 15-metrový a asi 14 ton ťažký Atlasaurus (taktiež z Maroka) pred 168 miliónmi rokov. Tento rod mal telesné proporcie – aspoň čo sa týka krku a chvosta – podobné iným archaickým zástupcom Macronaria. Dočiahnuť vyššie a nadobudnúť skutočný vzhľad dinosaurej žirafy sa mu podarilo hlavne mimoriadnym predĺžením predných končatín. V dôsledku toho sa mu chrbát od pliec k bedrám prudko skláňal, pričom však dĺžka krku dosahovala len približne polovicu výšky od chodidiel po kohútik. U neskorších „dinosaurích žiráf“ bola situácia nezriedka opačná - krk dosahoval dvojnásobnú hodnotu výšky chodidlá-kohútik.

Najznámejšie dinosaurie žirafy sú brachiosauridy (Brachiosauridae³), ktoré charakterizovali predné končatiny dlhšie ako zadné, smerom od pliec k bedrám znižujúci sa chrbát a krátky chvost. Hoci si na ostrovoch vytvorili aj trpasličie formy (6-metrový Europasaurus), severoamerický Brachiosaurus, európsky Lusotitan a africký Giraffatitan⁴ dosahovali gigantických rozmerov. V berlínskom prírodovednom múzeu vystavená 13-metrov vysoká a 22 metrov dlhá kostra giraffatitana napríklad predstavuje nedospelého jedinca. Veľké dospelce mohli merať až okolo 26 metrov a vážiť približne 50 ton.

Giraffatitan patril medzi najhojnejšie dinosaury svojho regiónu a dopĺňal ho prinajmenšom jeden ďalší, zatiaľ nepomenovaný brachiosaurid (mimoriadne dlhokrký, zatiaľ prezývaný „arcibiskup“). V Severnej Amerike bol Brachiosaurus menej hojný, neúplne nálezy patriace brachiosauridom však naznačujú, že aj tu žilo niekoľko ďalších zatiaľ nerozpoznaných rodov. No keď skončila vrchná jura, skončila aj sláva brachiosauridov. Prežívali len v podobe pomerne malých (10 – 15 m), vzácnych foriem, obmedzených na Severnú Ameriku. Ako posledný sa z fosílneho záznamu vytráca Abydosaurus približne pred 105 miliónmi rokov.

Giraffatitan

Euhelopus

Začiatkom kriedy sa rozšírili iné dinosaurie žirafy, zástupcovia Euhelopodidae. Patrí sem napríklad 130 až 115 miliónov rokov starý, 11-metorvý Euhelopus z Číny. Na prvý pohľad evokoval brachiosaurida s menej predĺženými prednými končatinami, o čosi menej nakloneným chrbtom a celkovo útlejším telom. Blízko príbuzný, tiež čínsky Daxiatitan azda meral až 30 metrov a podobne veľký mohol byť fragmentárny Fusuisaurus (taktiež Čína). Podobný, ale len vzdialene príbuzný bol Sauroposeidon, 27-metrový gigant vážiaci okolo 40 ton. Vyskytoval sa pred 112 miliónmi rokov, čiže v čase posledných, už len zakrpatených brachiosauridov, medzi ktoré bol v minulosti mylne radený.

Titanosaury

Spodná krieda bola zlatým obdobím rebbachisaridov a hlavne euhelopodidov a ich príbuzných. Nie všetci vyzerali ako dinosaurie verzie žiráf. Čo je dôležité, z okruhu príbuzných euhelopodidov vznikli titanosaury. Dominantné veľké bylinožravce južnej pologule počas neskorých druhohôr.

Titanosaury si na jednej strane vyvinuli množstvo foriem, ktoré merali viac ako 25 m a vážili cez 50 ton, na druhej strane sa v rámci tejto skupiny vyvinul veľký počet rodov, ktoré boli na pomery sauropódov malé, dlhých okolo 7 - 15 metrov, ako bol napríklad juhoamerický Rinconsaurus (11 m).

Titanosaury sa vo fosílnom zázname objavujú počas spodnej kriedy, približne pred 145 až 130 miliónmi rokov⁵. O čosi neskôr sa v niekoľkých evolučných vlnách postupne rozrôzňujú do rozmanitých podôb a rozširujú do všetkých regiónov sveta. Charakterizuje ich niekoľko spoločných znakov. V prvom rade sú to široké telá. Taktiež mali stredne dlhé predné končatiny, vďaka ktorým niesli plecia zhruba na rovnakej alebo o čosi vyššej úrovni ako bedrá. Chvost mali krátky a hlavu, prekvapivo, často podobnú skôr diplodocidom ako iným zástupcom Macronaria (kam patrili).

-

Na jednej strane si titanosaury vyvinuli druhy, ktoré boli na pomery sauropódov celkom drobné. Napríklad rumunský Magyarosaurus z úplného sklonku druhohôr meral len šesť metrov – pravda, za jeho zmenšením stálo prispôsobenie sa ostrovným podmienkam. No napríklad približne rovnako starý argentínsky Saltasaurus meral len 8 až 10 metrov, a to žil na kontinente. Tieto menšie rody a viaceré ďalšie vyspelé titanosaury aspoň do istej miery chránili kostené pláty v koži. Ich účel ale nebol len obranný. Väčšie kostené útvary v koži slúžili ako zásobáreň minerálnych látok a mohli byť po jeho odčerpaní duté, menšie ale zostávali tuhé. Rozsah opancierovania je otázny a zrejme sa líšil od druhu k druhu.

Na druhej strane máme skutočných titanov: hneď niekoľko rodov z Južnej Ameriky meralo okolo alebo vyše 30 metrov a vážilo 50 až 80 ton. Ktorý z nich bol najväčší a ktorý bol ako presne veľký, to je veľmi ťažké posúdiť. Títo supertitani sú známi len z neúplných pozostatkov a často len z jediného jedinca. Nezriedka nemáme istotu, aké mali telesné proporcie (ktoré sa mohli líšiť aj medzi blízko príbuznými druhmi⁶). A navyše z lepšie známych rodov vieme, že veľké jedince bývajú často o tretinu dlhšie a niekedy takmer dvojnásobne ťažšie ako tie priemerne veľké.

Medzi kandidátov na rekord určite patrí mimoriadne široký (azda až 8-metrový hrudník) Puertasaurus spred 96 miliónov rokov⁷, o niečo mladší Argentinosaurus, 87 miliónov rokov starý Futalognkosaurus, 86 miliónov rokov starý Notocolossus, 83 miliónov rokov starý „Antarctosaurus“ giganteus, ako aj nepomenovaný druh nájdený v roku 2014 a vystavený v Americkom prírodovednom múzeu v New Yorku (starý 95 až 100 miliónov rokov). Prekvapením je, že do tejto istej veľkostnej kategórie patril aj „imigrant“ Alamosaurus, ktorý na úplnom sklonku druhohôr prenikol na územie dnešnej Severnej Ameriky – a stal sa vo vyššie položených oblastiach najhojnejším veľkým bylinožravcom.

Kto si dá tú námahu a preštuduje štúdie s analýzami príbuzenských vzťahov titanosaurov (my sme si tú námahu dali, aby ste ju vy dať nemuseli ;), zistí v podstate „katastrofickú nestabilitu“ . Kvôli nej si ani my titanosaury nejdeme bližšie opisovať na základe jednotlivých ich podskupín. Tie nepochybne existovali, lenže v súčasnosti je celkom neisté, aké to boli a ktoré rody do nich patrili. Na vine tejto neistoty je skutočnosť, že veľkú väčšinu titanosaurov poznáme z veľmi nekompletných pozostatkov.

Čo vieme určite, je, že išlo o nesmierne rozmanitú skupinu, ktorej sa darilo prakticky po celom svete až do úplného konca druhohôr. Spomenuli sme malé opancierované titanosaury (Saltasaurus) aj gigantov so širokánskymi hrudníkmi (Puertasaurus). V radoch titanosaurov vznikli taktiež podsadité, mimoriadne robustné druhy ako 12-metrový mongolský rod Opisthocoelicaudia zo sklonku druhohôr. Tento rod ako aj príbuzné (?) rody (Saltasaurus) si menšie rozmery kompenzoval špecializovaním sa na spásanie rastlín vo vztýčenej polohe, na čo poukazujú adaptácie panvy a chvosta. Iné rody vykazovali štíhlu stavbu tela, krátky chvost ale dlhočizný krk na spôsob mamenchisaurov, napríklad 15-metrový madagaskarský Rapetosaurus (taktiež zo sklonku druhohôr). Mimoriadne dlhý krk mal aj o robustný a zrejme o čosi skôr žijúci Dreadnoughtus (okolo 25 m, Argentína).

-

Dreadnoughtus

-

Dreadnoughtus

-

Fosilíe naznačujú, že vyspelé titanosaury si vyvinuli kostené doštičky, ktoré mohli u niektorých rodov vytvárať súvislý pancier, ako ukazuje hypotetická rekonštrukcia 15-metrového rodu Diamantinasaurus z Austrálie.

-

-

Prvé titanosaury, ako Malawisaurus spred 120 miliónov rokov, mali krátke, vysoké lebky s veľmi veľkými nozdrami. Tie neskoré, ako mongolský Nemegtosaurus zo sklonku druhohôr, si lebku vyvinuli do podoby, ktorá nesmierne pripomínala lebku diplodocidov – malé nozdry sa presunuli až medzi očnice. A 10-metrový argentínsky rod Bonitasaura spred 85 miliónov rokov si vyvinul čudesné, špecializované čeľuste: boli hranaté, so zubami rastúcimi úplne vpredu a rohovinovými, čepeliam podobnými štruktúrami tesne za chrupom. Tieto štruktúry zrejme fungovali na spôsob gilotíny a pomáhali odhrýzať tuhú vegetáciu.

Titanosaury priniesli aj vlastné verzie dinosaurích žiráf. A to niekoľkokrát. Jedným z pokusov bol už zmienený, podľa nových nálezov až okolo 30 m dlhý Alamosaurus žijúci po boku tyrannosaura.⁸ Na rozdiel od brachiosauridov a euhelopidov nemal výraznejšie skrátený chvost, pričom hlavu dvíhal do výšky až 15 metrov. Ďalším bol oveľa menší, 18-metrový Isisaurus z Indie. Vďaka mimoriadne predĺženým predným končatinám mal plecia podstatne vyššie ako bedrá. Jeho krk však bol stredne dlhý alebo krátky. Ide o ďalší rod z úplného konca druhohôr - ako vidieť, titanosaury vtedy skutočne prekvitali.

-
Poznámky:
1 Niekedy sa sem radí aj 12-metrový spodnojurský Tonganosaurus (spred 200 - 180 miliónov rokov). Klasifikácia tohto čínskeho rodu je však neistá.
2 Podľa nových analýz príbuzenských vzťahov do skupiny môžu patriť aj z neúplných pozostatkov známe severoamerické rody Dyslocosaurus a Dystrophaeus (oba z vrchnej jury).
3 Hoci sa istú dobu pochybovalo, či rody radené do tejto skupiny skutočne vytvárali prirodzenú skupinu alebo išlo len o rozlične vyspelých zástupcov vývojovej línie vedúcej ku skupine Titanosauria, najnovšie analýzy príbuzenských vzťahov konzistentne potvrdzujú, že vytvárajú prirodzenú skupinu.
4 V staršej literatúre sa rod Giraffatitan nerozoznáva, a tak všetky vybrazenia brachiosaura vlastne reprezentujú tento africký rod. V skutočnosti vyzeral Giraffatitan odlišne – mal napríklad kratší trup a ľahšiu stavbu tela.
5 Najstarším zástupcom skupiny je čerstvo publikovaný brazílsky rod Triunfosaurus. Údajné staršie, vrchnojurské nálezy, ako napríklad rod Janenschia, boli reklasifikované.
6 Napr. v prípade sesterských rodov Dreadnoughtus a Notocolossus mal prvý menovaný výrazne predĺžený krk a pomerne krátky chvost, kým jeho blízky príbuzný mal krk stredne dlhý a chvost o čosi vyvinutejší.
7 Pôvodne sa myslelo, že súvrstvie, z ktorého pochádza, je oveľa mladšie, staré okolo 70 miliónov rokov.
8 Toto je skôr predpoklad ako fakt. Z nálezísk alamosaura poznáme bližšie neurčené veľké tyranosauridy, či išlo konkrétne o pozostatky rodu Tyrannosaurus nie je isté.

Zdroje:
Paul, G.S. Paul, G.S.: The Princeton Field Guide to Dinosaurs. Princeton University Press, 2016.
Wedel, M., Hallet, M.: The Sauropod Dinosaurs. John Hopkins University Press, 2016.

Perexový obrázok: Steven Thompson

Obrázky: Steveoc 86, Levi bernardo, Durbed, Nobu Tamura, Adrian Grycuk, Alexander Leisser, T. Tischler

Pozri tiež

» S hlavou v oblakoch: Ako z drobných dvojnohých dravcov vznikli štvornohí mega-vegetariáni?
» Supertitani: Najväčší z najväčších
» Supertitani: Najzáhadnejší z najväčších
» Záhada ázijských rohatých tvárí a euro-americké prekvapenia
» Zobáky, rohy a zdobené goliere: Rozmanitosť rohatých dinosaurov 1
» 11 dinosaurov, ktoré chceme vidieť vo filme

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet