20.02.2012-16:15:00   |  
#Zbúrané mýty
#Zaujímavosti
#Dejiny človeka
Keby sme požiadali hocikoho na ulici, aby skúsil v krátkosti charakterizovať slovenský, resp. slovanský národ, asi by sme si viackrát vypočuli odpoveď v znení „národ holubičí“. A je to naozaj veľmi pekná predstava. Blonďavé kadere vejúce vo vetre, ľahké ľanové košele obkresľujúce mladé pevné telá, stužky vo vlasoch dievčat a v dlaniach chlieb a štipka soli. Prívetiví, pohostinní, mierni a zároveň hrdí. Pravdaže, našli by sa jednotlivci, čo by takémuto popisu zodpovedali. No svedectvá historikov a dochované spisy nám odhaľujú skutočnosť, že v dlaniach starých Slovanov by sme namiesto chleba našli šípy napustené jedom, namiesto soli kyjaky či kopije.



Lúpežné vojny

V 6. storočí, kedy sa Slovania dostali na najvyšší stupeň barbarstva, boli rovnako útoční, lúpeživí a dychtiví po koristi ako všetci barbari na rovnakom stupni vývoja. Veď prečo nie? Po Rímskej ríši ani chýru, ani slychu (resp. po jej organizovanej moci), Európa bola v pohybe a, ako sa zdá, napadnúť suseda a vziať si, čo človek chcel, bolo jednoduchšie, než zapriahnuť kravku a obrábať kúsok vlastnej zeme. Germáni s takýmto spôsobom života začali o čosi skôr, no naši predkovia ich rýchlo dobehli a napokon aj predbehli – v krutosti a dychtivosti. Celý vtedajší kultúrny svet, a teda trosky Rímskej ríše a pomaly rozkvitajúcu Byzantskú ríšu, zachránil azda len fakt, že Slovania neboli jednotní. A nielen to... Pre malichernosti a roztržky dokonca vystupoval jeden kmeň proti druhému. Ako sa zdá, nijaká miernosť, nijaká svornosť...

Krutosť starých Slovanov

S napádaním susediacich národov a lúpežami, bohužiaľ, súviselo aj vraždenie a mučenie nepriateľa. O slovanskej krutosti sa dochovali veľmi farbisté a častokrát až naturalisticky presné a detailné informácie. Tak napríklad, medzi najkrutejšie a pre Slovanov najcharakteristickejšie spôsoby vraždenia patrilo narážanie nepriateľa na koly. Prípadne hádzanie ešte živej obete do ohňa, upaľovanie ľudí v ich vlastných domoch, či mlátenie obete kyjakom, až kým naposledy vydýchla. To skutočne svedčí o holubičej povahe...

Otrokári

A to zďaleka nie je všetko! Naši „mierumilovní“ predkovia si zaviedli dokonca primitívny otrokársky systém. Napadnutých obyvateľov susedných území, ktorí prežili, vzali so sebou a urobili si z nich otrokov. Našťastie – aspoň jedna pozitívna správa – otroctvo nebolo doživotné, ale len dočasné, keď si otrok odpracoval istý čas u Slovanov, mohol sa slobodne rozhodnúť, či sa vráti do svojej vlasti, alebo zostane žiť so Slovanmi ako ich priateľ.

Spôsoby boja

Na záver by sa ešte hodilo poodhaliť spôsoby, akými naši predkovia útočili. Nakoľko šlo o barbarov, a k tomu značne neorganizovaných, technika ich boja spočívala v tom, že na nepriateľa sa snažili urobiť dojem hulákaním a pokrikmi. Pokiaľ nepriateľ cúvol, neorganizovane sa rozutekali za ním, pokiaľ sa nepriateľ v „prvom kole“ nepoddal, Slovania sa bez ďalších pokrikov stiahli do lesov. Mimochodom – lesy. Nepriatelia Slovanov si uvedomovali, že naši barbarskí predkovia sú natoľko uspôsobení na boj v lese, kde sa môžu skrývať, že je nutné napádať ich v zime, kedy je pre nich nemožné ukryť sa v lístí alebo vo vysokej tráve. Slovania boli zžití s prírodou, dokonca im nerobilo problém brodiť sa cez rieky a v čase nebezpečenstva sa vraj dokázali ponoriť po vodu, ľahnúť si na dno a dlhý čas dýchať len pomocou dlhej slamky.



Ako sa zdá, tvrdenia o "holubičej povahe" alebo nebodaj "podstate" slovanského národa sú značne premrštené, no napriek tomu patria do našej kultúry a istý čas v nej zohrávajú dôležitú úlohu ako sebaidentifikácia. Ak Vás článok zaujal, môžete sa tešiť na jeho voľné pokračovanie, ktoré Vám poodhalí tajomnú slovanskú mytológiu.

-

Zdroj: Magdalena Beranová: Slované
Perexový obrázok: Alfons Mucha - Slavnost Svantovíta na rujane (výsek)
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail