26.07.2018-13:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy

Prelomová veta

Aby Európania spoznali najstaršiu históriu svojich jazykov, museli sa vydať do ďalekej, exotickej Ázie. V roku 1783 tam zavítal Walešan Sir William Jones.



V 70. rokoch 18. storočia patril medzi najrešpektovanejších jazykovedcov Európy. Uznanie si získal predovšetkým prekladmi stredovekej perzskej poézie. Popri bádaní a prekladaní pôsobil ako sudca – od roku 1783 na najvyššom súde v Bengálsku. Tu ho často konfrontovali so zákonmi starobylého, no stále uznávaného hindského práva. Britskí sudcovia ho nepoznali. Jones bol preto poverený, aby príslušné posvätné písomnosti preštudoval. Naučil sa sanskrit, jazyk, v ktorom boli spísané, a začal štúdiom véd, rozsiahleho komplexu náboženských, rituálnych a filozofických textov. Ich pôvod – v prípade zbierky hymnov Rigvéda - siaha do druhej polovice 2. tisícročia pred n. l.

Jonesovi zakrátko udreli do očí pozoruhodné jazykové podobnosti. Nielen medzi sanskritom a angličtinou či perzštinou, ale aj ďalšími jazykmi, ktoré ovládal, latinčinou a gréčtinou. A dokonca gótčinou, najstarším (prvá polovica 1. tisícročia n. l.) písomne doloženým germánskym jazykom, a Jonesovou rodnou waleštinou patriacou medzi keltské jazyky.


-


Rozšírenie indoeurópskych jazykov v Eurázii.


V roku 1786 napísal vetu, ktorá sa už vyše dvesto rokov objavuje v každej učebnici historickej jazykovedy: „Sanskrit, nech je akokoľvek starý, predstavuje úžasnú konštrukciu, dokonalejšiu ako gréčtina, pestrejšiu ako latinčina, a znamenitejšie kultivovanú ako oba tieto jazyky, ale napriek tomu ho s obidvoma spájajú značné podobnosti, či už v slovnom základe slovies, alebo v gramatike, aké istotne nemohli vzniknúť náhodou, a také silné, že žiaden filológ, ktorý by ich skúmal, by sa nevyhol konštatovaniu, že všetky tri vznikli zo spoločného predchodcu, ktorý azda už dávno neexistuje.“

Jones ďalej skonštatoval, že okrem sanskritu, latinčiny a gréčtiny pochádza z rovnakého prajazyka aj perzština a keltské a germánske jazyky.

Árijci a komickí bigoti

Nasledovníkov Williama Jonesa upútalo, že autori najstarších náboženských textov v sanskrite (Rigvéda) a perzštine (Avesta, začiatok 1. tisícročia pred n. l.) sami seba, alebo aspoň svojich vodcov, nazývali Árijcami. V 19. storočí sa preto pod pojmom Árijci začali rozumieť všetci Indoeurópania. Skúmanie Rigvédy ďalej odhalilo pasáže, ktoré naznačujú, že „Árijci“ prišli na územie dnešnej severnej Indie ako dobyvatelia. Začalo tak hľadanie „pravlasti Árijcov“ a prinieslo desiatky kandidátov. „Mnohí bádatelia obhajovali svoje rodné regióny, takže tieto snahy nadobudli až komicky nacionalistickú povahu,“ hovorí popredný expert na archeológiu a jazyk Praindoeurópanov David Anthony.



Pri pojme Árijci sa na chvíľu pozastavíme, pretože sa často používa nesprávne (príliš široký význam) a zneužíva nacionalistami aj rasistickými ideológiami.

V skutočnosti sa termín Árijec vzťahuje len na jednu vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny, a to indoiránsku, do ktorej nepatria ani slovanské, ani germánske jazyky. „Skutočne existovali historickí Árijci, autori Rigvédy a Avesty, ale išlo o kmene doby bronzovej obývajúce dnešný Irán, Afganistan a severnú časť Indického subkontinentu,“ upozorňuje David Anthony. „Je veľmi nepravdepodobné, aby boli svetlovlasí alebo modrookí, a už vôbec nemali nič spoločné s rasistickými fantáziami dnešných bigotov,“

Dodáva, že samotní Árijci nepovažovali termín „Árijec“ za etnickú kategóriu, takže akékoľvek hlásanie „Árijskej rasovej čistoty“ je nezmyselné. Podľa Rigvédy išlo o nábožensko-jazykovú kategóriu. Každý, kto prinášal obety správnym bohom, konal správne rituály, recitoval tradičné modlitby v tradičnom jazyku, bol Árijcom. Dokladá to skutočnosť, že v Rigvéde nachádzame árijských náčelníkov a básnikov s menami ako Balbutha and Brbu, ktoré nemajú nič spoločné so sanskritom ani inými indoeurópskymi jazykmi.

Našťastie, hľadanie pravlasti Indoeurópanov nezostalo len pri nacionalistických excesoch. Čiastočne aj vďaka tomu, že historickí jazykovedci zrekonštruovali až 1500 slovných koreňov (ako koreň označujeme nedeliteľný základ slova) praindoeurópčiny. Táto slovná zásoba predstavuje nesmierne cenný zdroj informácií o spoločnosti a kultúre ľudí, ktorí touto rečou hovorili. Kultúre tak charakteristickej, že ju možno rozpoznať v archeologickom zázname.

Rekonštrukcia vymretého jazyka

Vývoj jazyka neprebieha náhodne, ale podľa známych pravidiel tzv. posunu hlások. Ak teda máme skupinu príbuzných jazykov a môžeme sa oprieť o tisíce rokov staré písomnosti, ktoré dokladajú vývoj niektorých z nich, možno s rozličnou mierou istoty aspoň čiastočne zrekonštruovať podobu „prajazyka“, z ktorého sa všetky vyvinuli.



V prípade praindoeurópčiny, „pramatky“ všetkých indoeurópskych jazykov, je výsledný konštrukt obzvlášť presvedčivý. „Praindoeurópsky jazyk sa črtá ako výsledok skúmania odlišných typov dôkazov – fonológie, vetných skladieb, tvaroslovia, slovnej zásoby, básnických výrazov a porovnávacej mytológie. Všetky ukazujú podobným smerom,“ vysvetľuje David Anthony. Pripomína, že slovná zásoba praindoeurópskeho jazyka je fonologicky koherentná napriek tomu, že bola odvodená porovnávaním tisícok kognátov, čiže slov pochádzajúcich z rovnakého základu.

Čo je dôležité, spoľahlivosť historickej jazykovedy možno overiť. Historickí jazykovedci úspešne a presne predvídali hlásky, ktoré sa neskôr podarilo identifikovať v nápisoch patriacich dovtedy neznámym fázam vývoja rôznych indoeurópskych jazykov, okrem iného mykénskej gréčtiny, archaickej germánčiny či chetitčiny. „To dokazuje, že zákony hláskových premien sú pravdivé a platné aj v dlhom časovom meradle,“ hovorí David Anthony.

Čo prezrádza jazyk Praindoeurópanov?

Ako sme už spomenuli, analýza slovnej zásoby praindoeurópčiny odhaľuje mnohé cenné poznatky o kultúre a spoločnosti dávnych Praindoeurópanov. Napríklad indikuje, že neskorí Praindoeurópania* poznali koleso a vozy, látky z ovčej vlny a pili medovinu. Slovná zásoba týkajúca sa príbuzenských vzťahov je kompatibilná s existenciou patrilineárnych línii. Práva a povinnosti sa teda dedili otcovi. Taktiež naznačuje existenciu patrilokality, čo znamená, že ženy odchádzali za mužom a žili spolu s jeho rodinou.


-


Model vozu z druhej polovice 3. tisícročia pred n. l.


Praindoeurópčina taktiež preukázateľne obsahovala výrazy pre bohatstvo a chudobu, čo znamená, že v praindoeurópskych komunitách existovala spoločenská nerovnosť. Existoval tiež štatút vodcu či náčelníka, ako aj nasledovníka. Z rekonštruovaných slovných základov vyplýva, že vodca musel na oplátku za vernosť chrániť svojich nasledovníkov. A že usporadúval hostiny a náboženské ceremónie. Praindoeurópania tiež poznali inštitút barda recitujúceho oslavné epické básne, vyzdvihujúce veľké činy vodcov a bohov. Rovnako poznali posvätné prísahy a obety koní aj dobytka.



Praindoeurópčina poskytuje aj elementárne informácie o právnom systéme praindoeurópanov, keďže obsahuje výrazy pre obvinenie, súdenie sa a odškodnenie. Výbojnú povahu spoločnosti pre zmenu naznačuje existencia najrôznejších výrazov pre agresiu jednotlivcov (výrazy udrieť, ublížiť, zraniť, bodnúť, ničiť, víťaziť, brániť sa) alebo skupín (výrazy nájazd, vojenská korisť a prinajmenšom dva alebo tri výrazy pre rôzne typy bojových skupín).

„Všetky tieto aspekty prehistórie nevieme odhaliť pomocou archeologického záznamu. Praindoeurópčina je bohatým zdrojom poznatkov o inak celkom pravekých, čiže písmo nepoznajúcich a písomnosti nezanechajúcich spoločenstvách,“ zdôrazňuje David Anthony.

Kedy?

Tempo vývoja jazykov: 4. tisícročie pred n. l.
V jadre všetkých jazykov existuje niekoľko stoviek slov, ktoré sú obzvlášť odolné voči zmenám. Týkajú sa základných medziľudských vzťahov (matka, otec), počtov (číslovky), základných prírodných fenoménov (Slnko, Mesiac, more, dážď), potrieb (jesť, spať) alebo častí tela (ruka, noha). Napríklad angličtina si za pol tisícročia z románskych jazykov osvojila až 50 % všeobecnej slovnej zásoby, ale len 4 % základnej slovnej zásoby. Porovnania medzi indoeurópskymi jazykmi ukazujú, že zmena centrálnej slovnej zásoby prebieha rýchlosťou asi 10 až 20 % za tisícročie. Výskumníci Kruskal a Black na základe tohto zistenia vypočítali, že rozdelenie praindoeurópčiny do dcérskych vetiev nastalo s najväčšou pravdepodobnosťou okolo roku 3000 pred n. l. Keď uvážime, že napríklad vznik románskych jazykov z ľudovej („vulgárnej“) latinčiny trval približne tisícročie (mnohí učenci ešte v 16. storočí považovali francúzštinu len sa „skazenú“ verziu ľudovej latinčiny), možno predpokladať tisícročnú existenciu aj pre praindoeurópčinu.

Analýza slovnej zásoby: druhá polovica 4. tisícročia pred n. l. (neskorá forma*)
Praindoeurópske výrazy pre vlnu, ovcu, dobytok, mlieko, mliečne produkty, pluh alebo radlo naznačujú, že ľudia hovoriaci týmto jazykom dobre poznali poľnohospodárstvo, takže určite nešlo o lovcov a zberačov. „Dokonca už najarchaickejšia fáza*, predchádzajúca odštiepeniu anatolských jazykov [vetva, kam patrí luvijčina, chetitčina a príbuzné jazyky], musela existovať po vynájdení poľnohospodárstva,“ konštatuje David Anthony.

Pravda, to je veľmi nekonkrétny údaj. Našťastie, vieme byť oveľa špecifickejší.



Podarilo sa totiž rekonštruovať päť slovných koreňov, ktoré súvisia s kolesovými vozidlami (*kwekwlos – koleso, , *rot- eh2- - koleso, *ak*s-, or – nosný hriadeľ, wégheti- – viezť sa, napríklad na voze, *h2ih3s – oje). Ľudia hovoriaci praindoeurópčinou teda poznali koleso a voz a používali pre ne výrazy vychádzajúce z ich vlastného jazyka, nie prebraté z iných jazykov. Napríklad výraz *kwekwlos , čiže koleso, bol odvodený od praindoeurópskeho slovesa *kwel-, točiť sa. „Objav princípu koleso-hriadeľ je dobre datovaný. Kolesá sa nikde neobjavujú pred štvrtým tisícročím pred n. l., a takmer všetky archeologické nálezy sú mladšie ako 3500 pred n. l.,“ upozorňuje David Anthony.

Keďže uvedené výrazy nenachádzame v anatolských jazykoch (napr. chetitčina), ktoré sú veľmi archaické, môžeme pomocou nich praindoeurópčinu rozdeliť na skorú a neskorú, existujúcu po osvojení si vozov s kolesami. „Neskorá praindoeurópčina, obsahujúca ešte nerozrôznené výrazy pre vozy, existovala v podobe jedinej jazykovej komunity po roku 4000 pred n. l., s najväčšou pravdepodobnosťou po roku 3500 pred n. l.,“ konštatuje Anthony.

Výpočtová lingvistika: 5. tisícročie (raná) a 4. tisícročie (neskorá forma) pred n. l.
Táto nová metóda sa objavila začiatkom minulého desaťročia. Je inšpirovaná biológiou, konkrétne kladistickými metódami výskumu príbuzenských vzťahov medzi organizmami. Vývoj jazyka skúma, ako by išlo o mutujúci, šíriaci sa vírus. Krátko po jej zavedení kvôli problematickej metodike a príliš citlivým algoritmom prinášala značne rozptýlené výsledky. V posledných rokoch dochádza k jej „dolaďovaniu“. Chang a kolegovia (2015) napríklad určili vek pôvodného rozštiepenia skorej praindoeurópčiny na obdobie okolo roku 4500 pred n. l., a neskorej praindoeurópčiny na prelom 3. a 4. tisícročia pred n. l. Ako sme videli, zhoduje sa to so závermi tradičných metód historickej jazykovedy.


-


Vývoj indoeurópskych jazykov podľa výpočtovej lingvistiky (z Chang a kol., 2015).


Kde?

Väčšina historických jazykovedcov sa dnes zhodne nielen na datovaní praindoeurópčiny, ale aj na jej umiestnení v priestore. Pomohla im k tomu prauralčina, predok ugrofínskych a samodijských jazykov, ktorými sa dnes hovorí v severnej Eurázii.

Rekonštruovanej slovnej zásobe prauralčiny chýbajú výrazy pre domestikované zvieratá (okrem psa) a poľnohospodárske plodiny aj nástroje. To znamená, že ňou hovorili spoločenstvá lovcov a zberačov. Prauralčina existovala podľa historických lingvistov niekedy v 4. tisícročí pred n. l., keď už väčšinu Európy obývali komunity poľnohospodárov. Výnimkou zostali zalesnené, okrajové oblasti severnej a východnej Európy, a práve tu by zrejme našli ľudí hovoriacich prauralčinou.

V prauralčine sa podarilo identifikovať prevzaté slová z praindoeurópčiny, čo znamená, že táto jazyková oblasť pred necelými 6 tisíc rokmi susedila s tou praindoeuropskou. V praindoeurópčine sa ale podarilo identifikovať prevzaté slová z kaukazskej prakarvelčiny (medzi karvelské jazyky patrí napr. gruzínčina). Ako najpravdepodobnejšie umiestnenie praindoeurópčiny sa tak ukazuje ponticko-kaspická step, ktorá sa rozprestiera severne od Čierneho a Kaspického mora, prevažne na území juhovýchodnej Ukrajiny a južného Ruska.

Kto?

Ako sme videli, ľudia hovoriaci neskorou praindoeurópčinou zrejme žili v druhej polovici 4. tisícročia pred n. l. v ponticko-kaspickej stepi. Vtedy, okolo roku 3300 pred n. l., zjednotila roľnícko-pastierske komunity tejto oblasti expanzia takzvanej jamovej kultúry. Vďaka kolesu a vozom si jej komunity podmanili aj odľahlé zákutia stepi. A vďaka jazde na koni zvládali pásť oveľa väčšie stáda. Zdá sa, že ľud jamovej kultúry ako prvý dokázal žiť výlučne kočovným, pastierskym životom (neplatilo to pre všetky komunity). Voz bol nielen prostriedkom dopravy, ale aj domovom počas neustáleho sa sťahovania za pastvinami.

Vlastnosti jamovej kultúry sa presne zhodujú s tým, čo by sme očakávali od ľudí hovoriacich neskorou formou praindoeurópčiny. Existovala v správnom čase a na správnom mieste. Spĺňa jazykovedcami očakávanú prítomnosť vozov, koní, zvieracích obiet a kmeňového, prevažne pastierskeho usporiadania spoločnosti. A čo je dôležité, z archeologického záznamu vyplýva, že migrovala správnymi smermi.

Tieto migrácie, desaťročia predpokladané na základe archeologického záznamu, v posledných rokoch potvrdili veľké archeogenetické výskumy. Podľa nich jamová kultúra viedla k vzniku kultúry so šnúrovou keramikou, ktorej nositelia osídľovali územie od východného Francúzska, cez Škandináviu, strednú Európu až po západné Rusko. Mnohí archeológovia ju v minulosti považovali za „inváznu“ a indoeurópsku. Podľa všetkého mali pravdu. Archeogenetické výskumy zistili, že takmer 80 % génov ľudu šnúrovej keramiky pochádza od nositeľov jamovej kultúry alebo blízko príbuznej populácie. Poukázali na to v roku 2015 dva nezávislé výskumné tímy (Allentoft s kolegami a Haak s kolegami), pracujúce odlišnou metodikou a s odlišnými vzorkami DNA, ktoré napriek tomu dospeli k zhodným výsledkom.

„Vysoká miera genetického pôvodu súvisiaceho s jamovou kultúrou u nositeľov kultúry so šnúrovou keramikou je prekvapivá, pretože mnohé skúmané pozostatky patrili neskorším fázam tejto kultúry, nie prvým generáciám migrantov, a ležia 3000 kilometrov západne od miesta, odkiaľ boli získané vzorky DNA nositeľov jamovej kultúry,“ píše David Anthony.


-


Rozšírenie jamovej kultúry a kultúry so šnúrovou keramikou.


Ďalším prekvapením je zistenie, že „pôvodné“ populácie sa s nositeľmi kultúry so šnúrovou keramikou miešali len zriedka. „Celé storočia po pôvodnej migrácii niesla populácia šnúrovej keramiky objavená v Esperstedte a datovaná do obdobia medzi rokmi 2500 a 2400 pred n. l. 70 až 80 % génov jamovej kultúry,“ pripomína Anthony. Archeológ dodáva, že zmiešané manželstvá sa začali častejšie objavovať neskôr za čias kultúry zvoncových pohárov.

Migrácia ľudí asociovaných s jamovou kultúrou sa niekedy vníma ako „veľké poindoeurópčenie Európy“. Takéto tvrdenie je nepresné. Áno, ľud jamovej kultúry zrejme priniesol do západnej a severnej Európy rôzne dialekty neskorej praindoeurópčiny. Išlo však o vyvrcholenie procesu, ktorý trval takmer dvetisíc rokov. Len predtým prebiehal v inej miere a týkal sa iných končín Európy.

Viac si o tom povieme nabudúce.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Zdroje:

Za cenné pripomienky k článku autor ďakuje filológovi Ivanovi Lábajovi PhD.


Poznámky:
*V rámci vývoja praindoeurópčiny sa rozlišuje staršia fáza, predchádzajúca odčleneniu vetvy anatolských jazykov (chetitčina, luvijčina atď.), a mladšia fáza, ktorá nastala po jej odčlenení a po zavedení niektorých dôležitých materiálnych inovácií (koleso, voz). Vzhľadom na mimoriadne archaickú gramatiku mnohí lingvisti nepovažujú anatolské jazyky za indoeurópske, ale vyčleňujú nadradenú kategóriu indochetitských jazykov, s dvomi sesterskými vetvami, anatolskou a indoeurópskou.

Zdroje:
Allentoft, M.E a kol. (2015): Population Genomics of Bronze Age Eurasia. Nature 522:167–72.
Anthody, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton: Princeton University Press.
Anthody, D. (2017): Archaeology and Language: Why Archaeologists Care About the Indo-European Problem--in European Archaeology as Anthropology: Essays IN: P.J. Crabtree, P. Bogucki. (eds) Memory of Bernard Wailes. University of Pennsylvania Museum of Archaeology and Anthropology, s. 9-39.
Haak, W. a kol. (2015). Massive Migration from the Steppe Was a Source for Indo-European Languages in Europe. Nature522(7555):207–11
Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51.

Obrázky: Joe Roe, Alphathon, fair use
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail