31.01.2016-12:19:00   |   Dušan Valent
#Pravek
#Kuriozity
Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Na porovnanie

tiger - dĺžka do 3,9 m, výška v kohútiku do 120 cm, hmotnosť do 310 kg, dĺžka lebky do 38 cm
medveď ľadový (veľké jedince) – dĺžka (s chvostom) tri metre, výška v kohútiku 150 cm, hmotnosť okolo 600 kg, dĺžka lebky okolo 45 cm
smilodon (šabľozubý „tiger“) - dĺžka 220 cm, výška v kohútiku max. 120 cm, hmotnosť max. 450 kg, dĺžka lebky do 40 cm
poznámka: maximálne rozmery v článku uvedených pravekých zvierat nepoznáme, pretože sú známe z nedostatočného počtu jedincov - veľké jedince druhu pritom môžu byť až o tretinu väčšie a takmer dvakrát ťažšie ako priemerne veľké jedince rovnakého pohlavia


Pred 270 až 250 miliónmi rokov, keď sa končilo obdobie prvohôr a dinosaury boli len hudbou budúcnosti, vládli jedinému kontinentu sveta terapsidy. Radíme sem prechodné vývojové formy medzi „plazmi“1 a cicavcami a ich blízkych príbuzných. Medzi terapsidmi by sme našli fascinujúce bylinožravé (napr. Tiarajudens či Estemmenosuchus, viac o oboch píšeme v tomto článku) aj dravé formy.



Postupný vývoj sa u týchto tvorov okrem zmien na kostre, podnebí a sánke odrazil aj na zuboch. Pôvodne jednotvárny chrup, aký je typický napríklad pre plazy, sa diferencoval. Zuby nadobúdali rôzne funkcie a odlišný tvar. To, čo viedlo k vzniku rezákov, tesákov, črenových zubov a stoličiek sa začalo vznikom dvoch typov zubov u archaickejších predkov terapsidov, pelykosaurov, ako bol napríklad Dimetrodon spred 290 až 270 miliónmi rokov. Ale kým u dimetrodonta akurát rozoznávame odlíšené tesáky, už prvotné terapsidy ich vylepšili do podoby mimoriadne užitočného evolučného vynálezu. Tak užitočného, že sa v treťohorách opakovane vyvinul u pol tucta vývojových línií dravých cicavcov nezávisle na sebe. Tým vynálezom boli šabľovité zuby.


-


Dimetrodon, dominantný predátor spred 290 až 270 miliónov rokov a zástupca predkov terapsidov, archaických pelykosaurov. V čeľustiach mu rástli ešte len dva typy zubov.


Nielenže sa vyvinuli šabľovité zuby už koncom prvohôr. Niektoré neskoroprvohorné (žijúce v geologickom období zvanom perm) šabľozubce boli dokonca oveľa väčšie ako samotný „šabľozubý tiger“ Smilodon.

Opakovaný vznik šabľovite predĺžených tesákov nie je prekvapivý. Takéto zbrane totiž výrazne uľahčovali lov. Zviera dokázalo oveľa rýchlejšie usmrtiť korisť, čo znižovalo riziko zranenia. Šabľovité zuby teda podľa paleontológov nevznikli preto, aby umožnili loviť väčšiu korisť, ako sa myslelo v minulosti, ale umožnili majiteľovi loviť bezpečnejšie.

Rohatá hlava


-


Šabľovité predĺženie zubov vo fosílnom zázname prvý raz pozorujeme pred 275 miliónmi rokov u čudesného tetraceratopsa. Asi metrové zviera poznáme len z pozostatkov rohatej lebky – štyri rohy rástli na hlave, dva na sánke. Predĺžené nemalo len dva „tesáky“, ale aj dva zuby rastúce úplne vpredu hornej čeľuste, kde neskorším, vyspelejším formám vznikli rezáky. Tetraceratops nie je zaujímavý len vzhľadom, ale aj evolučným postavením. Zrejme vypĺňa medzeru medzi archaickými pelykosaurami ako bol dimetrodon a vyspelejšími terapsidmi.



Veľkohlavé obludy

Pred asi 270 miliónmi rokov sa ujala dominancie nová skupina mäsožravcov. Boli to biarmosuchiany. Na rozdiel od tetraceratopsa ich poznáme z pozostatkov celej kostry, a tak vidíme, že oproti archaickejším pelykosaurom mali o čosi dlhšie nohy, kratší chvost a predovšetkým väčšie lebky. Vlastne vyzerali ako kríženci varana komodského a šabľozubého „tigra“.

Biarmosuchiany obvykle dosahovali rozmery líšky alebo vlka. Na území dnešného Ruska sa však zrodila vývojová línia, ktorá zatienila všetkých suchozemských predátorov prvohôr, a dokonca aj najväčšie šabľozubce treťohôr a štvrtohôr. Hovoríme im eotitanosuchiany, rané titanské krokodíly – pravda, krokodílmi v skutočnosti neboli, ale mali podobne veľké hlavy.


-


Eotitanosuchus


V Rusku sa napríklad podarilo objaviť 267 miliónov rokov staré zvyšky asi 35 cm dlhej lebky zaradenej do rodu Eotitanosuchus. Táto lebka však patrí mláďaťu2. Lebka dospelca bola samozrejme podstatne väčšia, podľa odhadov približne jeden meter dlhá. To by znamenalo, že jej nositeľ meral viac ako šesť či sedem metrov a vážil toľko, čo nosorožec ostronosý, teda asi tonu. Tieto gigantické šabľozubce zrejme lovili statnú korisť, ako napríklad obludné, statné estemmenosuchy (jednotka v tomto článku).

Ohavná tvár

Klimatické podmienky na sklonku prvohôr, v perme, nepriali dlhovekosti vývojových línií veľkých zvierat. Zrážok neúprosne ubúdalo, jediný svetový kontinent nadobúdal zväčša polopúštny až púštny charakter a klimatické výkyvy viedli mnohé špecializované skupiny k vymretiu. Ohromné eotitanosuchiany tak na veľkom javisku evolučných dejín zažiarili len nakrátko. A 5 či 6 miliónov rokov po nesmierne úspešnom dimetrodontovi osud vymretia postihol aj ich. Pozíciu dominantných veľkých dravcov prevzali vyspelejšie anteosauridy. Vyznačovali sa nielen väčšou silou zahryznutia, ale aj dlhšími končatinami a teda celkovo vyššou pohyblivosťou.




-


Titanophoneus


Medzi najväčšie anteosauridy patril ruský Titanophoneus známy z 26 cm lebky mláďaťa. Lebka dospelého jedinca podľa odhadov merala približne 80 cm, čo by znamenalo telesnú dĺžku okolo 4 až 5 metrov a hmotnosť asi 600 kg. Okrem pomerne dlhých končatín sa vyznačoval pretiahnutou lebkou s mierne dopredu vysunutou sánkou.


-


Anteosaurus. Všimnite si nepomer medzi robustnou prednou a zadnou časťou tela.


V Južnej Afrike sa podarilo objaviť približne rovnako veľký (lebka 80 cm), ale podstatne mohutnejší rod Anteosaurus. Odlišnosti v stavbe tela oproti titanofoneovi viedli niektorých paleontológov k špekuláciám, že žil obojživelne a lovil podobne ako krokodíl. Končatiny anteosaura sú totiž pomerne krátke a zadný pár je navyše zdanlivo slabý. Podľa iných názorov tvor jednoducho sústredil silu do prednej časti tela kvôli špeciálnemu lovu zo zálohy. Pri útoku úderom masívnej hlavy so zhrubnutými kosťami ľahko zhodil z nôh či dokonca omráčil aj statnú korisť. Skazu následne dokonali šabľovité tesáky.

Zhrubnutie kostí lebky anteosaura sa prejavilo aj navonok, a to hrčovitým či skôr zvrásneným povrchom. Zhrubnuté lebečné kosti nemuseli slúžiť len pri love. Samci ich mohli využívať pri vzájomných súbojoch, keď sa pretláčali hlavami.

Tak ako eotitanosuchiany aj anteosaury vymreli po krátkom období rozkvetu, ktorý trval o málo viac ako 5 miliónov rokov. Posledné sa z fosílneho záznamu vytratili asi pred 260 miliónmi rokov.

Dva páry šabľovitých zubov

Kým biarmosuchiany ako gigantický Eotitanosuchus patrili medzi najprimitívnejšie terapsidy, na opačnom konci evolučného spektra nachádzame terocefaliany. Stavbou kostry v mnohých smeroch evokovali prvé cicavce, pričom drobné dierky zachované na skamenelinách blízko ich rypáka naznačujú, že disponovali hmatacími fúzmi, a teda zrejme aj osrstením3.



Medzi terocefaliany patrili rozmanité, mäsožravé aj rastlinožravé formy. Medzi predátormi si viaceré skupiny vyvinuli šabľovité zuby, a to dokonca v dvoch pároch. Takéto druhy vznikli v dvoch malých čeľadiach Trochosuchidae a Lycosuchidae, ktoré sa obe vyskytovali prostredníctvom hŕstky rodov pred 265 až 260 miliónmi rokov na území dnešnej Južnej Afriky.


-


Lycosuchus



-


Trochosuchus. Porovnajte rozvoj tesákov napr. s dnešným vlkom.


Nové výskumy naznačujú, že predný pár mohol slúžiť ako náhrada za zadný, ktorý napokon vypadol. Staršie nálezy poukazovali na telesnú dĺžku zástupcov len okolo 1,2 metra, nový, doposiaľ neopísaný druh z čeľade Lycosuchidae ale dosahuje rozmery najväčších mačkovitých šeliem súčasnosti.

Gorgónske tváre


-


Žezlo dominantných veľkých dravcov sveta prevzali po vymretí anteosauridov gorgonopsidy („tváre Gorgóny“). Hoci boli o čosi primitívnejšie ako terocefaliany, evokovali dnešné šelmy. Mali dlhšie nohy a kratšie chvosty ako anteosauridy a zároveň kráčali vzpriamenejšie – zadné končatiny boli vzpriamené úplne, predné niesli lakte iba mierne od tela.

Na evolučný úspech gorgonopsidy očividne nepotrebovali viac ako dobre vyvinuté rezáky a šabľovité tesáky. Týmto zvieratám sa nevyvinuli stoličky, vlastne akékoľvek zuby rastúce za očnými postupne stratili. To znamená, že kusy mäsa hltali vcelku, bez akéhokoľvek žutia či rozporcovania na menšie kusy.

Gorgonosidy sa ujali dominantného postavenia medzi predátormi pred asi 260 miliónmi rokov a udržali si ho do masového vymierania na úplnom konci prvohôr pred asi 261 miliónmi rokov. Vytvorili si mrštné formy veľké ako vlk, ale aj obrov dosahujúcich rozmery hnedého medveďa. Najväčším z nich bol ruský rod Inostrancevia, ktorého lebky mohli dosahovať dĺžku až 60 cm. Zviera podľa všetkého nieslo hlavu vo výške okolo 140 cm a mohlo si trúfnuť na najväčšie bylinožravce tej doby, nemotorné pareiasaury tak, ako to ukazuje perexový obrázok. Inostrancevia je známa z pomerne kompletných pozostatkov niekoľkých druhov. Telesná dĺžka najväčších jedincov dosahovala viac ako 4 m.4

Zdobené lebky


-


Burnetia


Ako sme videli, pred 267 miliónmi rokov (v strednom perme) zastupovali biarmosuchiany najväčšie mäsožravce sveta. Obry vymreli, prežili však ich menší príbuzní. A napriek svojej archaickosti sa dožili úplného konca prvohôr.

Nezaujmú rozmermi, ale niečím celkom iným. Hoci v podstate išlo o primitívov, vynikali hlavami. Konkrétne, kostenými hrboľmi a hrčami zdobenými lebkami. Azda najbizarnejšie okrasy si pred asi 252 miliónmi rokov vyvinul juhoafrický rod Burnetia. Dosahoval dĺžku čosi vyše 1,2 m, bol teda asi tak veľký ako líška.



Viacerých jeho čudesných príbuzných (skupina Burnetiamorpha) zachytáva nasledovný obrázok.


-


Zástupcovia Burnetiamorpha


Bonus: Šesť jedových tesákov

Na záver si pripomeňme ďalšiu skupinu, ktorej sme sa už venovali, zástupcovi, ktorý síce nebol šabľozubý, ale stojí za pozornosť z iného dôvodu.

Spomínali sme si cicavcom veľmi podobné terocefaliany, z ktorých niektorým rástli v hornej čeľusti dva páry šabľovitých zubov. Akoby štyri tesáky nestačili, v západnom Rusku sa podarilo objaviť obra, ktorý sa mohol pýšiť šiestimi. Tvor nazvaný Megawhaitsia je známy len z fragmentu čeľuste. Ten však naznačuje, že ide o najväčšieho známeho terocefaliana. Dĺžka lebky – podľa všetkého pomerne krátkej a vysokej - sa odhaduje na 40 - 50 cm. To naznačuje telesné rozmery presahujúce najväčšie tigre, azda šliapajúce na päty ľadovým medveďom.


-



Rod Megawhaitsia nie je pozoruhodný len tvarom lebky a trojicou tesákov. Kanáliky v blízkosti koreňov zubov podľa paleontológov naznačujú, že to boli jedové zuby, čo podporujú dôkazy o jedových zuboch u niektorých blízko príbuzných foriem. Žľazy a kanáliky s jedom môžu zároveň vysvetliť, prečo tesáky zvieraťa nedosiahli šabľovité predĺženie, ako to u veľkých predátorov neskorých prvohôr očividne bolo zvykom - živočích lovil celkom inak. Nesnažil sa obeti spôsobiť náhlu a enormnú stratu krvi, ale ju otráviť.


-

Poznámky:
1 hoci by nám evokovali plazy, v skutočnosti mali predkovia cicavcov s plazmi len spoločných predkov. Evolučná línia predkov cicavcov bola v skutočnosti sesterskou skupinou plazov, nie ich potomkom. Obe vývojové vetvy pritom nevznikli priamo z obojživelníkov, ale z prvotných amniótov.
2 o mláďa ide napr. podľa sprievodných materiálov ruskej dinosaurej výstavy, informáciu obsahuje Patricia Vickers-Rich a Thomas H. Rich, The Great Russian Dinosaurs, ICI, Guntar Graphics, 1993
3 fosilizované odtlačky kože naznačujú, že už primitívnejšie formy, ako Estemmenosuchus a tým pádom aj príbuzné rody Anteosaurus alebo Titanophoneus, nemali šupiny. Na tomto evolučnom stupni ešte zrejme neexistovala srsť, kožné žľazy však už boli prítomné
4 na internete možno nájsť informácie o úlomkovitých pozostatkoch gigantického gorgonopsida nazvaného Leogorgon (kompletná lebka vraj merala okolo 75 cm). Podľa nových zistení je neisté, či vôbec patrí ku gorgonopsidom.

Obrázky: Používateľ wikimédie Mojcaj, Dmitry Bogdanov
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail