22.02.2017-05:03:00   |   Marek Jurčík
#Kozmos
#Záhady a zvláštne javy
#Myslenie
#Dejiny človeka
Americká národná rozhlasová stanica CBS 30. októbra 1938 vo večerných hodinách odvysielala dramatizáciu sci-fi románu H. G. Wellsa Vojna svetov pod taktovkou režiséra Orsona Wellesa. Úvod hry vyznel ako bežné rozhlasové vysielanie, ktoré prerušila správa o invázii Marťanov. Hrôzostrašné kreatúry vraj pristáli v Grover's Mill v štáte New Jersey. Ovzdušie zamorili jedovatým plynom a svetelnými lúčmi ničili všetko, čo im prišlo do cesty.

Početné zdroje tvrdia, že množstvo poslucháčov hláseniu uverilo. Ulice okolitých miest zaplavili vystrašené davy, ľudia hľadali úkryt pred jedovatým plynom. Vraj došlo k najväčšej panike v histórii...



Zveličovanie


-


Incident sa zásluhou médií stal veľmi známy. Chýr o ňom prenikol aj do akademických kruhov, takže sa v mnohých odborných publikáciách predkladá ako typický príklad masovej hystérie. Skutočnosť je ale odlišná. A mýtus, ktorý vznikol, predstavuje názornú ukážku, ako tlač a všeobecne médiá prikrášľujú a zveličujú.

Podľa historikov sa totiž večer 30. októbra 1938 neudialo nič mimoriadne.

Vojna svetov v skutočnosti nepredstavovala žiaden trhák. Podľa spoločnosti C. E. Hooper, ktorá skúmala ohlasy na televízne a rádiové programy, hru počúvali iba 2 % z 5000 domácností. Zvyšok respondentov si naladil populárnejší program The Chase zabávača Edgara Bergena, prípadne rádio nepočúvali vôbec. Až s odstupom času, po obrovskej dávke publicity, začalo spätne tvrdiť, že hru počúvalo, oveľa viac ľudí.

Po odvysielaní hry dostal režisér Orson Welles a Federálna komunikačná komisia celkovo dokopy takmer 2 000 listov, ktoré sa týkali Vojny svetov. Avšak iba 27 % pochádzalo od vystrašených poslucháčov. Zvyšok chválil, prípadne kritizoval obsah príbehu. V každom prípade, oproti iným hrám svojej doby boli ohlasy od poslucháčov pomerne chabé.

Novinár Ben Gross z New York Daily News vo svojich memoároch spomína, že po skončení vysielania boli ulice New Yorku takmer prázdne. Tvrdenia podporujú aj mediálni historici Jefferson Pooley a Michael Socolow, ktorí pre portál Slate uviedli: „Panika bola natoľko malá, že sa prakticky nedala ani postrehnúť.

Objavili sa aj obvinenia, že niektorým poslucháčom hra spôsobila infarkt. Iných zas údajne dohnala k samovražde, pretože nechceli trpieť, keď ich nájdu Marťania. V skutočnosti nemocnice v New Yorku počas noci po odvysielaní Vojny svetov nezaznamenali výrazný nárast počtu hospitalizovaných dôsledkom šoku. Samozrejme, v čase vysielania niekoľko ľudí umrelo na infarkt a objavili sa aj pokusy o samovraždu – týchto ľudí bol však rovnaký počet, ako v iné dni.



Nepresné prerozprávanie


V roku 1940 americký výskumník zameraný na prieskum verejnej mienky, Hadley Cantril, publikoval štúdiu s názvom Invázia z Marsu (The Invasion from Mars, a Study in the Psychology of Panic), ktorá mýtus o panike udomácnila v akademických kruhoch. Dielo má ale značné nedostatky.

Cantril vychádzal zo svedectiev iba 135 ľudí, ktorí opis udalostí pri opätovnom prerozprávaní značne zveličili. Ľudská myseľ totiž nefunguje ako kamera, ktorá všetko vníma presne a ľudská pamäť nie je nemenným video-záznamom. Psychológovia zistili, že ľudské spomienky sa v priebehu času menia – bez vedomia daného človeka (!) – mnohé detaily z nich vypadávajú, a naopak, iné sa do nich dostávajú. V neposlednom rade, ľudia bežne vnímajú veci, ktoré neexistujú, napríklad kvôli rôznym klamom alebo sugesciám. Objavili sa tak svedectvá ľudí, ktorí opisovali, ako v diaľke videli svetelné záblesky z boja, iní zas počuli streľbu guľometov, či cítili jedovatý plyn. V knihe Invázia z Marsu sa taktiež objavuje svedectvo hlboko veriacej ženy, podľa ktorej „lúč plameňa preťal celú oblohu. Presne tak, ako som si predstavovala koniec sveta.“ V hre sa pritom nič podobné nikde nespomína.

Americká telefónna spoločnosť na území New Jersey v čase vysielania zaznamenala 40-percentný nárast hovorov, čo podľa Cantrilovej štúdie podporuje tvrdenia o rozmeroch paniky. No podľa prieskumu spoločnosti C. E. Hooper ide viac-menej o náhodu. Väčšina ľudí sa v skutočnosti nerozprávala o Orsonovej hre, cez telefón jednoducho klebetili so svojimi blízkymi. Poslucháči, ktorí program skutočne počúvali, zväčša volali na políciu, aby sa uistili, či nejde o inváziu nacistov a nie Marťanov. Poniektorí pre zmenu telefonovali do stanice CBS, aby program pochválili či skritizovali.



Skutočná masová hystéria nebola v USA



-


Popularita hry rástla a v USA bola odvysielaná ešte viackrát.1 Verzie upravené na miestne pomery, aby vyzneli čo najrealistickejšie, zazneli aj v iných krajinách. V roku 1944 Vojnu svetov vysielali v čilskom Santiagu, neskôr aj v severnom Portugalsku. V oboch prípadoch boli reakcie verejnosti búrlivejšia ako v New Jersey.

Masová hystéria v pravom slova zmysle vypukla až 12. februára 1949, keď upravenú podobu Wellesvej hry poslucháčom sprístupnila ekvádorská stanica Radio Quito so sídlom v Quite. Do ulíc hlavného mesta sa nahrnuli davy vystrašených ľudí, väčšina bežala do kostolov po posledné rozhrešenie pred smrťou. Armáda dokonca vyslala ozbrojené sily do mestskej časti Cotocallao, kde podľa scenára mimozemšťania pristáli.

Potom, čo udalosti nabrali neočakávaný spád, stanica program zastavila a priznala, že ide len o fikciu. Panika sa razom premenila na obrovskú vzburu. Rozhnevaní obyvatelia zaútočili na budovu štúdia Radio Quito, ktorú napokon podpálili. Incident si vyžiadal päť obetí.2 Rozbúrené masy rozohnali až tanky.

Existuje viacero dôvodov, prečo práve v Quite hra vystrašila tisíce ľudí, a to aj napriek skutočnosti, že incident z New Jersey už bol celosvetovo známy. Na mystifikácii či podvode sa totiž podieľali aj miestne noviny El Comercio. Tie niekoľko dní pred vysielaním zverejnili sériu vymyslených článkov o pozorovaní UFO nad územím Ekvádora. (Ani sídlo novín El Comercio neuniklo hnevu ľudí a rovnako ako Radio Quito bolo spálené.) Navyše, stanica Radio Quito bola najobľúbenejšou v meste a hra vyznela ako urgentné správy, ktoré prerušili bežný program. Herci v rámci nich veľmi presvedčivo imitovali vládnych úradníkov upozorňujúcich ľudí na príchod Marťanov. A na rozdiel od incidentu z New Jersey, vysielaniu nepredchádzalo upozornenie, že ide len o fikciu. Akoby to všetko nebolo málo, koncom štyridsiatych rokov minulého storočia mal Ekvádor pomerne napäté vzťahy s Peru. Preto sa časť poslucháčov obávala, že správy opisujú reálne boje.



Ďalšie prípady, keď masy naleteli

Existuje ešte mnoho iných prípadov, keď ľudia uverili falošným viac či menej realistickým správam. Napríklad texaský denník Laredo Morning Times v roku 1993 miestnych obyvateľov presvedčil o existencii 25 metrového červa. Množstvo takýchto mediálnych žartíkov prudko vzrástlo s rozšírením káblovej televízie, takže koncom minulého storočia Federálna komisia pre telekomunikácie začala ukladať pokuty vo výške 250 000 dolárov staniciam, ktoré úmyselne zverejnia falošné informácie.

S odstupom rokov nám prídu podobné prípady hlúpe až smiešne. Možno si dokonca myslíme, že dnes sa nemôže nič podobné stať. Opak je však pravdou.

V súčasnosti je človek vystavený takej lavíne masmediálnych informácií ako nikdy predtým. Zmenil sa len spôsob, akým sa k nám dostávajú. Printové noviny a rádiá zväčša nahradil internet, konkrétne sociálne siete. A mnohé on-line portály fungujú práve na báze dennodenného zverejňovania zveličených či celkom falošných správ. Hoci im chýba seriózny zdroj, sú šokujúce, a tak zaujmú široký okruh čitateľov. Tí ich hodnotu často vôbec neskúmajú a napriek tomu ich ďalej zdieľajú.

Dnes by už asi ťažko niekto uveril správam o invázii mimozemšťanov, no stačí si spomenúť na hoaxy o utečencoch či konšpiračné teórie vynárajúce sa po teroristických útokoch, ktoré sa šíria, nech sú akokoľvek pritiahnuté za vlasy a situácia sa razom zmení. Ako vidieť, každú dobu sprevádzajú určité mýty. Tá naša nie je iná.

-

Poznámky
1. Remake k pôvodnej verzii, ktorý režíroval David Ossman, bol v roku 1988 nominovaný na prestížnu Cenu Grammy za najlepšiu rozhlasovú hru.

2. Aj v tomto prípade médiá udalosť zveličili. Podľa New York Times, nepokoje v Ekvádore spôsobili smrť až pätnástich ľudí.

Zdroje
Robert E. Bartholomew, Benjamin Radford - Hoaxes, Myths, and Manias: Why We Need Critical Thinking, Prometheus Books (2003)
http://lynncinnamon.com/2013/10/the-real-panic-from-a-war-of-the-world-radio-play-happened-in-ecuador-and-turned-deadly/
http://www.slate.com/articles/arts/history/2013/10/orson_welles_war_of_the_worlds_panic_myth_the_infamous_radio_broadcast_did.html
https://en.wikipedia.org/wiki/The_War_of_the_Worlds_(radio_drama)
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail