Zem

Ako ďaleko od Slnka: 1 astronomická jednotka (AU), asi 150 miliónov kilometrov

Neptún

Ako ďaleko od Slnka: 30 AU

Kuiperov pás

Ako ďaleko od Slnka: 30 - 50 AU
o Pluto: 39 AU (v priemere)
o Haumea: 43 AU (v priemere)
o Makemake: 46 AU (v priemere)



Kuiperov pás je v podstate poletujúca hromada „ľadových sutín“. Nájdeme tu ale aj desiatky kamenno-ľadových planétok. Často disponujú viacerými drobnými mesiacmi. Hoci tu dosahuje priemer viac ako 50 km asi 100-tisíc objektov, celková hmotnosť tamojších objektov nedosahuje ani desatinu hmotnosti Zeme. Tak či onak, zdá sa, že oblasť je zdrojom tzv. krátkoperiodických komét, ktoré z pásu vychyľujú vzájomné zrážky alebo gravitačné vplyvy vonkajších planét slnečnej sústavy.

Existencia pásu podľa všetkého zasadila smrteľnú ranu kedysi populárnej hypotéze o „planéte X“, potenciálnej „desiatej planéte“ slnečnej sústavy. Ak by sa za obežnou dráhou Pluta skutočne nachádzal objekt veľkosti planéty a nie planétky, jeho gravitačná príťažlivosť by podobnému pásu ľadových sutín nikdy neumožnila vzniknúť.

Hoci sa predpokladá, že medzi planétkami Kuiperovho pásu existuje viacero väčších objektov než Pluto, zatiaľ poznáme iba menšie ako napríklad Haumea a Makemake. Makemake je po Plute druhým najväčším a najjasnejším objektom Kuiperovho pásu. K Slnku o čosi bližšia Haumea síce dosahuje približne rovnaký polomer, charakterizuje ju však čudesný, sploštený a predĺžený tvar. Spôsobila ho zrejme dávna zrážka s iným veľkým telesom a extrémna rýchla rotácia okolo vlastnej osi, trvajúca sotva štyri hodiny.

Rozptýlený disk

Ako ďaleko od Slnka:: 40 - 80 AU
o Eris – 68 (v priemere)



Planetárne systémy nie sú v čase svojho vzniku (a do istej miery ani neskôr) stabilné. Planéty z nich bežne vypadávajú alebo migrujú. Neptún sa napríklad po svojom vzniku od slnka výrazne vzdialil a počas toho svojím gravitačným vplyvom takpovediac porozhadzoval obrovské množstvo telies do oveľa vzdialenejších, nestabilných orbít. Vzniklo dynamické prostredie rozptýleného disku, ktoré sa čiastočne prekrýva s Kuiperovým pásom.

Stále sem siaha gravitačná sila Neptúna. V súčinnosti so vzájomnými zrážkami telies má za následok „vyhadzovanie“ niektorých objektov. Táto riedko osídlená oblasť je vďaka tomu ďalším zdrojom krátkoperiodických komét. Obežné dráhy síce prinášajú mnohé objekty oddeleného disku do vzdialeností od Slnka, akými sa vyznačujú telesá Kuiperovho pásu, no následne ich odnášajú niekoľkonásobne hlbšie do vesmíru.

Najväčším objektom tu je Eris, planétka až o štvrtinu hmotnejšia ako Pluto a zrejme o čosi väčšia. Podobne ako Pluto, má mimoriadne eliptickú obežnú dráhu: k Slnku sa priblíži najviac do vzdialenosti asi 38 AU (teda v rámci rozsahu obežnej dráhy Pluta!), no postupne sa vzdiali až na vzdialenosť 98 AU.

Oddelený disk

Ako ďaleko od Slnka:: 55 – 520 AU
o Sedna 520 AU (v priemere)

Ešte hlbšie vo vesmíre sa nachádza tzv. oddelený disk tvorený telesami, na ktoré ani pri ich najväčšom priblížení k Slnku nevplýva gravitačná sila Neptúna alebo iných plynných obrov, kvôli čomu sa od zostatku nášho solárneho systému javia „oddelené“. Oblasť nie je od rozptýleného disku jasne vyhranená, dokonca sa s ním do istej miery prekrýva. Zatiaľ poznáme iba deväť objektov oddeleného disku, z ktorých najväčšia je planétka Sedna – jej priemer dosahuje podľa niektorých odhadov až 1700 km, čo iba o tretinu menej ako priemer planétok Pluto a Eris.

Sedna sa vyznačuje v skutku gigantickou orbitou. Okolo Slnka obieha vo vzdialenosti 76 až 940 AU, pričom na jeden obeh potrebuje viac ako 11-tisíc rokov. Z jej povrchu vyzerá Slnko také malé, že by ste ho poľahky prekryli hlavičkou špendlíka! Vzdialeným putovaním oslabené slnečné lúče iba málokedy vyhrejú povrch planéty nad -240 stupňov. Sedna je podľa všetkého trpasličia planéta, jej tvar ale zatiaľ nie je známy. Podobne ako Mars, má červený farebný nádych, zrejme kvôli zamrznutému metánu na povrchu. Podľa nových výskumov ide o jedno z telies, ktoré Slnko v dávnej minulosti gravitačne ukradlo inej hviezde.

Opustil Voyager 1 slnečnú sústavu?

Terminačná vlna

Ako ďaleko od Slnka: 85 - 90 AU

Guľovitá oblasť, za hranicou ktorej rýchlosť častíc slnečného vetra klesá pod úroveň rýchlosti zvuku.

Heliopaza

Ako ďaleko od Slnka: 123 AU

Oblasť, kde sila slnečného vetra dosahuje rovnakú silu ako tlak medzihviezdnej hmoty. Ohraničuje heliosféru,

Voyager 1

Ako ďaleko od Slnka: 127 AU

Meracie inštrumenty na palube sondy Voyager 1 v roku 2011 zaznamenali, že hustota častíc slnečného vetra zrazu, v priebehu pár dní, extrémne, až tisícnásobne, klesla. Na druhej strane, namerané hodnoty intenzity galaktického kozmického žiarenia vyleteli do výšin. Zdalo sa, že Voyager opustil oblasť slnečného vplyvu.

Je tu ale pár problémov. Ak by sa sonda ocitla mimo nášho solárneho systému, vlny kozmického žiarenia by k nej prichádzali zo všetkých strán. Lenže oni prichádzajú stále prevažne len z jediného smeru. Navyše, prístroje nezaznamenali žiadnu zmenu v magnetických poliach okolia – pritom magnetické pole galaxie zviera s tým slnečným uhol 60 stupňov. Je to akoby sa sonda dostala do medzihviezdneho priestoru bez toho, aby opustila slnečnú sústavu.

Čo čaká Voyager v budúcnosti? Ak sú predpoklady astronómov správne, o tristo rokov narazí na vnútornú hranicu zatiaľ hypotetického Oortovho mraku. Keď sa tak stane, sonda v ňom zostane na ďalších 30-tisíc rokov.

Hillova sféra

Ako ďaleko od slnka: siaha až do vzdialenosti 1200 AU

Priestor, kde prevláda gravitácia Slnka nad gravitáciou okolitých hviezd.

Oortov mrak

Ako ďaleko od Slnka:: 2,5-tisíc až 50-tisíc AU

Podľa astronómov pozostáva z biliónov ľadových objektov tvorených zamrznutým amoniakom, metánom a vodou. Obiehajú vo vzdialenosti takmer jedného svetelného roku od Slnka – to znamená, že sú kdesi na štvrťceste k najbližšej hviezde, Proxime Centauri. Ide o extrémne riedky mrak, susedné objekty delia desiatky miliónov kilometrov. Pôvodne sa nachádzali oveľa bližšie k Slnku, ale po vzniku veľkých objektov gravitačný biliard množstvo telies vyhádzal ďaleko za hranice obežnej dráhy Neptúna. Iné objekty mraku sú cudzie. Slnko ich gravitačne „ukradlo“ pred miliardami rokov iným hviezdam, keď bola hviezdokopa, do ktorej patrí, oveľa zomknutejšia ako dnes.

Celková hmotnosť mračna nie je známa, ale pokiaľ možno Halleyho kométu považovať za typického zástupcu jeho obyvateľov (čo ale nie je isté), dosahuje približne päťnásobok hmotnosti Zeme. Populácia Oortovho mračna je nielenže ľahká, ale navyše aj nestála. Niektorí jeho obyvatelia sú totiž občasnými interakciami so susedmi vyhadzovaní von zo slnečného systému, inokedy Slnko svojou gravitáciou zachytáva obyvateľov obdobného vonkajšieho mračna iných hviezd.


-

Príspevok je skrátenou, doplnenou a upravenou verziou článku Tajomný okraj: Na hrane slnečnej sústavy, ktorý bol v roku 2013 publikovaný v magazíne GoldMAN.

Lexicon, Jedimaster

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet