03.10.2018-22:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
Príspevok je pokračovaním článkov Stepná invázia doby medenej? Svedectvo karpatských kurganov a Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou. Voľne nadväzuje na článok Bohovia dávnych Indoeurópanov: Ktoré božstvá uctievali naši prapredkovia?.


Výpoveď o viacnásobnej tragédii aj o dejinnom míľniku ponúka napríklad nevýrazný, osamotený hrob, ktorý vykopali neďaleko Krakovian, zhruba v mieste styku Trnavskej pahorkatiny s výbežkom Podunajskej nížiny, v júni 2008. Našli tu neúplné zvyšky mladej ženy z neskorej doby medenej. V čase smrti nemala viac ako 30 rokov. A hoci ju pochovali osamote, v hrobe neležala len ona. V oblasti panvy archeológovia objavili drobné kostičky. Mladá žena zomrela tehotná.



Azda ju o život pripravila choroba alebo komplikácie spojené s tehotenstvom... Jej tragédiou ukončený osud nespoznáme. Tento príbeh je preč, rozplynul sa spolu so spomienkami ľudí, ktorí ženu poznali. A hrob nám o nebohej prezrádza len toľko, že patrila medzi zámožnejších ľudí. V čase, keď žila, teda koncom prvej polovice 3. tisícročia pred n. l., bola na území dnešného Slovenska meď veľmi vzácna. Napriek tomu ju v hrobe sprevádzal nákrčník z medenej špirály, medená vlasová špirála, pričom dozelena sfarbené plochy na lebke, krčných stavcoch a rebrách indikujú uloženie ďalších medených predmetov.

V hrobe sa tiež našla pazúriková čepeľ, zdobený keramický pohár a rozptýlené kolieska z perlete lastúr – azda nášivky na odev. A vyše 120 psích zubov, pôvodne tvoriacich náhrdelník. Pochádzali prinajmenšom z 20 psov vo veku pol roka až dva roky, čiže vo veku „najvhodnejšom na konzumáciu“. Iný čas, iný mrav...


-


Nálezy z hrobu kultúry so šnúrovou keramikou z Krakovian: 1 keramika zdobená šnúrovým ornamentom, 2 perleť, 3 zvieracie zuby, 4 a 6 medené ozdoby, 5 pazúrik (rôzne mierky, z Klčo & Krupa, 2014)


Nová ideológia

Osamotený, vyše 4500 rokov starý hrob z Krakovian neprezradí veľa o životnom príbehu nebohej, ale ponúka cennú výpoveď k inému príbehu – príbehu transformácie „starej Európy“ na „novú“, indoeurópsku. Na území Slovenska totiž predstavuje jeden z prvých, ešte ojedinelých zásahov kultúry so šnúrovou keramikou, ktorú archeológovia odvodzujú od praindoeurópskej jamovej kultúry.



Počas 29. storočia pred n. l. sa v pomerne krátkom čase objavuje na rozsiahlom území od európskeho Ruska a severnej Ukrajiny až po Holandsko na západe a južné Švédsko na severe. Okrem keramiky zdobenej šnúrovým ornamentom túto kultúru charakterizujú pohrebné zvyklosti celkom odlišné od tých, ktoré v Európe dominovali dovtedy. Staršie európske komunity obvykle pochovávali len malú časť populácie, pričom pozostatky zosnulých často ukladali do spoločných hrobiek, ktoré slúžili aj niekoľko storočí. Tieto kultúry „starej Európy“ sú preto známe predovšetkým vďaka výskumom osád. Pre kultúru so šnúrovou keramikou platí presný opak. Poznáme ju takmer výhradne z hrobov.

Našťastie, tých hrobov rozhodne nie je málo. Zdá sa, že nárok na riadne pochovanie mal každý člen spoločnosti, dokonca aj deti. V hroboch navyše spravidla spočinul jediný človek. Viacnásobné hroby sú zriedkavé a zväčša obsahujú ženu a dieťa, azda matku s potomkom. Pri pochovávaní sa zároveň dodržiavali prísne pravidlá. Nebožtíci ležali v skrčenej polohe na boku – muži spravidla na pravom, ženy na ľavom, s tvárou smerujúcou k juhu.


-


Rozšírenie kultúry so šnúrovou keramikou.


„Šnúrový ľud“ na Slovensku

Na Slovensku sú nálezy kultúry so šnúrovou keramikou vzácne. Okrem hrobu z Krakovian do nej radíme dva hroby z Trenčína (miestna časť Biskupice) – v jednom ležal muž s dvomi nádobami, nožom a sekeromlatom, v druhom pes a keramický pohár. O hustejšom osídlení svedčia len nálezy zo Záhoria (Skalica, Dobovce, Dojč, Kúty, Unín), kam prenikali komunity z Moravy, a severovýchodného Slovenska, kam prenikal „šnúrový ľud“ z Malopoľska1.

Na severovýchode Slovenska sa podarilo zaznamenať 350 mohýl šnúrovej kultúry – najviac v povodí rieky Tople a Ondavy v Nízkych Beskydách. Pred takmer 4500 rokmi ich navŕšili azda vyše dvetisíc – na hrebeňoch stredne vysokých hôr sa pôvodne tiahli v celých reťazcoch. Niektoré dosahovali šírku 6 m, iné až 25 m a výšku aj po tisícročiach tri a pol metra (obvykle menej ako 1,5 m). Hoci nezriedka ležia v lesoch, vznikli na otvorených, azda odlesnených priestranstvách. Tamojšie neúrodné pôdy neboli vhodné pre poľnohospodárstvo, ale postačovali pre pastviny stád oviec alebo dobytka.

Tieto mohyly sú typické chudobnými, niekedy chýbajúcimi milodarmi. Keďže vykazujú viaceré špecifické vlastnosti, označujú sa ako osobitná archeologická skupina, skupina východoslovenských mohýl23. Napríklad pohrebné rituály výrazne ovplyvnil žiarový rítus domácich karpatských komunít (predovšetkým skupiny Nyirség-Zatín), takže až polovicu nebohých pred uložením do zeme spálili. V násype niektorých mohýl sa navyše našli pohodené zlomky ľudských kostí. Podľa archeológa Vojtecha Budinského-Kričku môžu svedčiť o ľudských obetách sprevádzajúcich pohrebný rituál.



Koncom 24. storočia pred n. l. prenikajú na dnešné územie Slovenska z Poľska ďalšie komunity, a to kultúra Chłopice-Veselé. Tentoraz už ide o akýchsi bezprostredných následníkov kultúry so šnúrovou keramikou. Kultúra Chłopice-Veselé vznikla na území južného Poľska a severozápadnej Ukrajiny a rozšírila sa na Moravu, západné Slovensko (predovšetkým územie medzi Malými Karpatami a tokom rieky Váh) a do Košickej kotliny. Na rozdiel od skupiny východoslovenských mohýl si tento ľud zachoval „šnúrovú“ tradíciu kostrových pohrebov, ktorých poznáme desiatky (38 z pohrebiska vo Veselom, 28 z Ivanky pri Dunaji). Hoci na našom území podľa všetkého existoval iba sto rokov, podieľal sa na vzniku významných kultúr ranej doby bronzovej (nitrianska a koštianska kultúra).

Koniec rozporov

O vzniku kultúry so šnúrovou keramikou sa búrlivo diskutovalo niekoľko desaťročí. Náhle mimoriadne široké rozšírenie a podobnosti so stepnými komunitami (keramika zdobená šnúrou, vŕšenie mohýl) podľa niektorých archeológov potvrdzovali jej cudzí pôvod a dokonca konkrétne praindoeurópsku identitu. Iní výskumníci zdôrazňovali podobnosti so stredoeurópskymi kultúrami, predovšetkým v tvaroch niektorých nádob (amfor) alebo v iných aspektoch hmotnej kultúry, a hovorili o kontinuite vývoja bez prílevu cudzincov.

V roku 2015 prišlo rozuzlenie. Dva nezávislé výskumné tímy (Allentoft s kolegami a Haak s kolegami), pracujúce odlišnou metodikou a s odlišnými vzorkami DNA, zhodne zistili, že nositelia kultúry so šnúrovou keramikou odvodzujú takmer 80 % genetického pôvodu od nositeľov stepnej jamovej kultúry (alebo blízko príbuznej populácie). Takáto vysoká zhoda bola zistená aj na pozostatkoch z neskorých fáz kultúry so šnúrovou keramikou (25.-24. storočie pred n. l.), čo znamená, že prišelci sa so starousadlíkmi miešali len obmedzene.

„Nositelia kultúry so šnúrovou keramikou predstavujú ľud imigrantov, ktorých predkovia pochádzali zo stepi, ale rýchlo si osvojili miestne prvky hmotnej kultúry ako tvary amfor alebo sekeromlatov, čo znejasnilo ich cudzí pôvod,“ konštatuje popredný expert na archeológiu stepných kultúr David Anthony.

Pravda, zistenia archeogenetiky nevyhnutne neznamenajú, že kultúra so šnúrovou keramikou vznikla zo stepnej jamovej kultúry jednoducho jej migráciou do lesov mierneho pásma. „Upozorňujeme, že testované vzorky jamovej kultúry zo Samary nemusia patriť priamym predkom ľudu kultúry so šnúrovou keramikou z Nemecka. Je možné, že do strednej Európy migrovala niektorá západnejšia jamová populácia, alebo skoršia, „predjamová“ stepná populácia,“ varoval v článku z roku 2015 archeogenetik Wolfgang Haak s kolegami.



Ešte ďalej zachádza špecialista na stredoeurópske kultúry doby medenej Volker Heyd: „Kultúru so šnúrovou keramikou je archeologicky ťažké hladko odvodiť priamo z jamovej kultúry,“ upozorňuje. „Hroby, náš hlavný zdroj poznatkov o týchto kultúrach, sú na prvý pohľad podobné, ale pri pohľade na detaily v základných črtách pohrebného rituálu, hrobovej výbavy a v hmotnej kultúre skôr odlišné ako rovnaké.“

Heyd pripomína, že rozšírenie kultúry so šnúrovou keramikou nastalo zhruba o dvesto rokov neskôr ako expanzia „klasickej“ jamovej kultúry na západ až do Karpatskej kotliny (koniec 31. storočia vs. koniec 29. storočia). To podľa neho naznačuje, že k vzniku kultúry so šnúrovou keramikou viedli niekoľko storočí trvajúce interakcie medzi stepnými a susednými agrárnymi populáciami, predovšetkým s kultúrou guľovitých amfor.

Prečo expandovali?

Koncom 4. tisícročia pred n. l. nastala v eurázijskej stepi prajná, teplejšia a suchšia klíma. Vynález volmi ťahaných vozov v rovnakom čase umožnil vlastniť oveľa väčšie stáda, pretože zvýšil mobilitu stepných spoločenstiev. Na východ od rieky Don čoskoro vznikli prvé plne kočovné pastierske komunity. Spoliehali sa prevažne na stáda oviec a kôz. Na západ od Donu zostali komunity o čosi menej mobilné a založené na chove dobytka aj pestovaní plodín.

Klimatická zmena a účinnejšia pastierska ekonómia viedli k prudkému rastu populácie jamovej kultúry, jej expanzii a napokon migráciám. Najprv na západ, do stepných či stepi podobných biotopov Balkánu a Karpatskej kotliny, neskôr do lesov mierneho pásma.


-


Bojové sekeromlaty a keramika kultúry so šnúrovou keramikou.


Expanziu pôvodne stepných komunít výrazne uľahčili dva dôležité faktory. Po prvé, úbytok „domorodej“ populácie4. Poľnohospodárske komunity severnej Európy zasiahol koncom 4. tisícročia kolaps spôsobený azda intenzívnou poľnohospodárskou činnosťou. A máme tiež dôkazy o prítomnosti morovej nákazy, ktorú prenášali práve stepné komunity.

Druhým faktorom bol dostatok otvorených priestranstiev. Na území severnej Ukrajiny a Bieloruska ich ľud kultúry so šnúrovou keramikou nachádzal pri močiaroch, väčších jazerách a nivách. Lesy strednej a severnej Európy pre zmenu zdecimovali klimatické zmeny a ľudská činnosť. K odlesňovaniu poľnohospodárskymi komunitami dochádzalo od 5. tisícročia pred n. l., pričom k úbytku lesov výrazne prispel 500-ročný chladný a vlhký výkyv trvajúci do 33. storočia pred n. l. V Európe sa vtedy mnohé agrárne spoločenstvá začali spoliehať viac na pastierstvo, ako na pestovanie plodín. Keď klimatický výkyv skončil, pasúce sa stáda zabránili, aby otvorené priestranstvá zarástli. Štúdie z Jutska navyše naznačujú, že tam, kde otvorené priestranstvá nevznikli, ľud šnúrovej keramiky lesy vypaľoval.

Pastieri alebo poľnohospodári?

Nepomer medzi vysokým počtom zachovaných hrobov a nedostatkom osád viedol archeológov k domnienke, že ľud kultúry so šnúrovou keramikou viedol kočovný pastiersky život, kvôli ktorému staval len dočasné táboriská. Proti tomuto záveru sa niektorí výskumníci ostro ohradili, napríklad český archeológ Evžen Neustupný. Argumentovali, že stredoeurópske prírodné podmienky nie sú vhodné pre pastiersky spôsob obživy, a že umiestnenie sídelných areálov naznačuje vyhľadávanie oblastí vhodných pre obhospodarovanie pôdy. Analýza peľového záznamu pravekej vegetácie je podľa nich ďalším silným argumentom, pretože v Českej republike zodpovedá prostrediu poľnohospodárskych spoločenstiev. Absenciu zahĺbených objektov5, typických pre stabilne obývané osady, vysvetľujú rituálnym tabuizovaním zasahovania pod úroveň povrchu.



Širší pohľad na komunity kultúru so šnúrovou keramikou naznačuje v priestore a čase premenlivý spôsob obživy – ojedinele, tam kde to umožňovali priaznivé prírodné podmienky (napr. bohatý zdroj rýb), fungovali ako lovci a zberači. V iných oblastiach, ako na území dnešnej Českej republiky, dominoval význam poľnohospodárstva. Na území dnešného Poľska bola situácia odlišná a skutočne môžeme hovoriť o kočovnom pastierstve.

Počas 29. až 25. storočia tu komunity kultúry so šnúrovou keramikou zanechali prevažne ojedinelé hroby a krátko obývané tábory (identifikované pomocou „sídliskovej keramiky“, ktorú neukladali do hrobov ale mala úžitkový význam), čo svedčí o neustálych presunoch a ekonómii založenej na pastierstve oviec a dobytka. Zrejme išlo o presuny na menšie vzdialenosti, pričom v domácich regiónoch komunity sídlili dlhodobo. Koncom 25. storočia6 pred n. l. sa situácia mení. Vznikajú stabilné osady s väčším dôrazom na poľnohospodárstvo a namiesto osamotených hrobov vznikajú pohrebiská.


-


Rekonštukcia obydlí jednej z neskorších osád kultúry so šnúrovou keramikou (z Müller a kol., 2009).



Bojovníci, ale nie dobyvatelia

Indoeuropeizácia Európy sa v minulosti prirovnávala k invázii či dobyvačnému ťaženiu. Dnes vieme, že agresívne, výbojné kočovné komunity sa na Eurázijských stepiach objavujú až začiatkom 1. tisícročia pred n. l. Naproti tomu rané indoeurópske kultúry, ako boli jamová kultúra alebo kultúra so šnúrovou keramikou, nažívali v bezprostrednom susedstve agrárnych komunít „starej Európy“ bez dôkazov o masívnejších agresiách celé stáročia.

Pravda, zo strednej a severnej Európy skutočne máme dôkazy o násilných stretoch, tie sú však inej povahy, ako sa predpokladalo v minulosti. Nielenže nedochádzalo k systematickému násiliu zo strany migrantov, títo sa stávali terčom násilia zo strany domácich kultúr.

Naznačuje to napríklad nález z Eulau pri nemeckom Naumburgu, kde sa našli štyri viacnásobné hroby kultúry so šnúrovou keramikou. Zrejme vznikli v rovnakom čase, pričom v každom ležala žena (25-40 r) a jedno až tri deti (0,5-9 r.). Pochovaný bol len jediný muž (40-60 r.). Genetické analýzy zistili, že išlo o matky s deťmi, v jednom prípade pochované aj s otcom. Nebohých zabili sekeromlaty a šípy nositeľov inej, schönfeldskej kultúry, patriacej medzi komunity starousadlíkov. Vzhľadom na absenciu mladších mužov sa zdá, že útočníci napadli a vyvraždili7 osadu kultúry so šnúrovou keramikou v čase, keď boli bojaschopní muži na love alebo so stádami na pastvinách. Keďže hroby naznačujú veľmi pozorné, až „láskavé“ vykonanie pohrebných rituálov, azda práve oni pochovali obete masakru.

Na druhej strane, bojový étos kultúry so šnúrovou keramikou sa predpokladal správne. Najprominentnejším mužským symbolom bola bojová sekera, pričom v prospech bojových stretov hovorí aj pomerne vzácny výskyt mužov starších ako 40 rokov na pohrebiskách. Nemeckí archeológovia pre zmenu zistili, že 5 až 10 %8 lebiek nositeľov šnúrovej keramiky nesie známky zranení, ale len malé percento z nich skončilo smrteľne. Zistené zranenia na lebkách sú izolované, čo naznačuje, že k nim nedošlo pri snahe zabiť protivníka - obete neolitických masakrov naproti tomu vykazujú na lebkách spravidla viaceré zlomeniny. Zranenia na lebkách mužov kultúry so šnúrovou keramikou zároveň nespôsobilo ostrie, ale tupý koniec násady sekery, čo taktiež protirečí úmyslu usmrtiť protivníka. Podľa nemeckých archeológov ide o dôkazy akéhosi rituálneho bojovníctva, súbojov vykonávaných podľa pevne stanovených pravidiel, ktorých hlavným účelom nebolo zabitie protivníka (hoci k tomu niekedy došlo). V prospech ritualizovaných súbojov hovorí aj absencia zranení na iných častiach tela, k akým dochádza pri súbojoch na život a na smrť – napríklad obranných zranení na predlaktiach a dlaniach, aké nesie aj zavraždený „ľadový muž“ Ötzi z doby medenej.

-

Za cenné pripomienky a odborný dozor autor ďakuje archeologičke Jane Mellnerovej Šutekovej.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky
1 Konkrétne lubaczówska skupina.
2 Niektorí autori ju vzhľadom na výrazné vplyvy iných kultúr radia už medzi nasledovnícke kultúry šnúrovej keramiky, a to do tzv. epišnúrového kultúrneho komplexu.
3 S ľudom skupiny východoslovenských mohýl môžu súvisieť zvyšky dielní na spracovanie pazúrika objavené v Brestove a Ľubiši. (Pazúrik sa spracovával na špeciálnych miestach, len dokončovanie nástrojov prebiehalo v osadách.)
4 V niektorých oblastiach, ako v Čechách, sa popri kultúre so šnúrovou keramikou nevyskytovala žiadna iná. V iných koexistovala niekoľko storočí s nositeľmi kultúry guľovitých amfor, kultúrou nálievkovitých pohárov alebo schönfeldskou kultúrou. V tomto prípade „šnúrový ľud“ zväčša obýval okrajové oblasti ich rozšírenia alebo oblasti, ktorým sa tieto kultúry vyhýbali.
5 V rozpore s tvrdením E. Neustupného takéto zahĺbené objekty na sídliskách kultúry so šnúrovou keramikou nechýbajú úplne. V Poľsku napr. približne 20 % zistených osád vykazuje prinajmenšom dva zahĺbené objekty (Czebreszuk & Szmyt, 2001).
6 Celkovo možno konštatovať, že na území kultúry so šnúrovou keramikou existovali v druhej polovici 3. tisícročia predovšetkým rozptýlené malé poľnohospodárske a poľnohospodársko-pastierske osady (do 40 obyvateľov) a usadlosti, pričom peľový záznam potvrdzuje pokračujúce značné rozšírenie otvorených priestranstiev udržovaných pastierstvom.
7 Niektoré interpretácie hovoria o pomste za „kradnutie“ žien. Hoci izotopové analýzy skutočne zistili, že pochované ženy strávili mladosť v inom regióne, praktiky exogamie (do rodín sa priženili členky iných komunít) boli u pravekých komunít, ktoré žili v malých osadách, bežné a neznamenali pôvod žien z cudzej kultúry. V prípade kultúry so šnúrovou keramikou protirečí získavaniu žien z „domorodých“ európskych komunít zistenie, že genetický stepný komponent nebol na území Nemecka ani začiatkom druhej polovice 3. tisícročia výraznejšie „zriedený“.
8 Desať percent ak započítame trepanácie, ktoré azda súviseli s ošetrovaním zranení lebky.

Literatúra
Allentoft, M.E a kol. (2015): Population Genomics of Bronze Age Eurasia. Nature 522:167–72.
Anthody, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton: Princeton University Press.
Anthody, D. (2017): Archaeology and Language: Why Archaeologists Care About the Indo-European Problem--in European Archaeology as Anthropology: Essays IN: P.J. Crabtree, P. Bogucki. (eds) Memory of Bernard Wailes. University of Pennsylvania Museum of Archaeology and Anthropology, s. 9-39.
Cunliffe, B (2015).: By Steppe, Desert, and Ocean: The Birth of Eurasia. Oxford University Press.
Czebreszuk, J., Szmyt, M. (2011): Identities, Differentiation and Interactions on the Central European Plain in the 3rd millennium BC. In S. Hansen and J. Müller (eds), Sozialarchäologische Perspektive: Gesellschaftlicher Wandel 5000-1500 v. Chr. zwichen Atlantik und Kaukasus, 269-291. Philipp von Zabern.
Haak, W. a kol. (2015). Massive Migration from the Steppe Was a Source for Indo-European Languages in Europe. Nature522(7555):207–11
Heyd, V. (2017): Kossinna’s smile. Antiquity 91: 348–59.
Kadrow, S. (1994): From Nomadism to the sedentary way of life. A case of the evolution of the late Neolithic and the early Bronze Age communities in south-eastern Poland: 2 900 – 1 650 BC. Baltic-Pontic Studies, vol. 2., p 71-85.
Kadrow, S. (2008): Settlements and Subsistance strategies of the Corded Ware in the 3rd millennium BC in Southeastern Poland and in Western Ukraine. IN. W. Dörfler, J. Müller (ed.), Umwelt – Wirtschaft – Siedlungen im dritten vorchristlichen Jahrtausend Mitteleusropas und Skandinavien, Offa-Bücher, 243–252.
Klčo, M. & Krupa, V. (2014): Hrob kultúry so šnúrovou keramikou z lokality Krakovany-Stráže. Zborník Slovenského národného múzea 108 Archeológia 24, 2014, s. 17-28.
Kristiansen, K. et al. (2017): Re-theorising mobility and the formation of culture and language among the Corded Ware Culture in Europe. Antiquity 91/356,2017, 334 – 347.
Meller, H et al., (2015): Rituelle Zweikampfe schnurkeramischer krieger? IN: H. Meller/M. Schefzik (ed.), Krieg - eine archäologische Spurensuche. WBG .
Müller, J., Seregély, T., Becker, C. & Christensen, A.-M.. 2009. A revision of Corded Ware settlement pattern—new results from the Central European low mountain range. Proceedings of the Prehistoric Society 75: 125–42.
Neustupný, E. (1997): Šňůrová sídliště, kulturní normy a symboly. Arch. Rozhledy 49, 1997, 304-322.
Neustupný, E. (2008): Kultura sešnůrovou keramikou. IN: E. Neustupný (ed.): Archeologiepravěkých Čech/4 Eneolit. Praha 2008, 124-146.
Novotná M. 1987, “Die Kultur der ostslowakischen hügelgräber und ihre Beziehungen zu den benachbarten gebieten”, IN: D. Srejović, N. Tasić (eds), Hügelbestattung in der Karpaten-Donau-Balkan-Zone während der äneolithischen Periode, Internationales Symposium Donji milanovac 1985, Balkanološki Institut Sanů, sonderausgabe 29, Belgrade, p. 91-97
Novotný, B. (1986): Encyklopédia archeológie. Obzor, 1986.
Shennan, S., Downey, S.S., Timpson, A., Edinborough, K., Colledge, S., Kerig, T., Manning, K. & Thomas, M.G.. 2013. Regional population collapse followed initial agriculture booms in mid-Holocene Europe. Nature Communications 4: article no. 2486.
Valtueña A. et al. (2017): The Stone Age plague and its persistence in Eurasia. Curr. Biol. 27, 3683–3691.
Vladár, J. (2005) : Hľadanie súvislosti dejinného vývoja. Studia Hisorica. Nitriensia 12., 247-261
Włodarczak, P. (2017): Battle-axes and beakers. The Final Eneolithic societies IN: In P. Urbańczyk (ed.), The Past Societies. Polish Lands from the First Evidence of Human Presence to the Early Middle Ages 2 (P. Włodarczak (ed.), 5500 - 2000 BC). Warszawa: Instytut Archeologii i Etnologii PAN, 63-106.



Obrázky: Elisabeth Holmqvist-Sipilä/Terker, Einsamer Schütze, public domain, fair use
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail