Vesmír zívajúci prázdnotou. Snáď niet predstavy, ktorá by bola vo väčšom protiklade s ilustráciami v učebniciach či populárno-náučných knihách.

Iste, väčšine čitateľov je jasné, že tieto obrázky vzdialenosti medzi kozmickými telesami vzhľadom na ich veľkosť skresľujú. No mieru tohto skreslenia mnohí ani len netušia. A to je škoda. Poznanie veľkostnej škály vesmíru patrí medzi najpôsobivejšie skutočnosti o prírode, či dokonca také, ktoré u vnímavejších ľudí vzbudzujú hlboký úžas.



Ale späť ku skresleným ilustráciám. Na ich obranu - ilustrátori ani nemajú totiž inú možnosť, ako nás zavádzať. Len v prípade Zeme a Mesiaca je ich vzdialenosť (v priemere 384-tisíc kilometrov) približne* taká veľká, že by sa medzi ne vtesnali všetky zvyšné planéty slnečnej sústavy.

V pásme asteroidov je ťažké zraziť sa s asteroidmi

Názorným príkladom skreslenej predstavy o rozložení hmoty vo vesmíre je pásmo asteroidov medzi Marsom a Jupiterom. Táto oblasť sa spravidla zobrazuje extrémne prehustená (napr. aj na obrázku nižšie). V skutočnosti sú tu jednotlivé asteroidy od seba tak vzdialené, že naprieč touto oblasťou doposiaľ preleteli všetky naše sondy bez akejkoľvek ujmy.

Ba čo viac, ak by ste leteli vo vnútri pásma asteroidov medzi Marsom a Jupiterom na rakete alebo v podobnom vesmírnom plavidle, kvôli ohromnej vzdialenosti medzi jednotlivými planétkami by trvalo asi milión rokov, než by ste narazili do prvej z nich.

Slnečná sústava

A čo platí pre pásmo asteroidov, to isté možno povedať o celej slnečnej sústave. Predstaviť si mieru, do akej je náš kozmický domov "prázdny" pomáha myšlienkový experiment, v ktorom zmenšíme slnko na veľkosť pomaranča (cca 7,5 cm). V tom prípade obieha Zem okolo slnka vo vzdialenosti 8 metrov, Pluto vo vzdialenosti 320 metrov a najbližšia hviezda je vzdialená... asi 2400 km.

V rozpore s rozšírenou predstavou, Pluto ani zďaleka neobieha na okraji slnečnej sústavy (o tejto málo prebádanej oblasti sa viac dočítate napríklad v tomto článku). V rámci hore uvedeného myšlienkového experimentu by sme mohli povedať, že jej hranice ležia približne 1200 km od ako pomaranč veľkého slnka. (V reálnom svete to znamená, že slnečná sústava má polomer približne 2 svetelné roky.)

Galaxie

Hoci sa Mliečna cesta a iné galaxie v našich teleskopoch zdajú preplnené hviezdami, v skutočnosti ich (tak ako atómy) tvorí zväčša prázdny priestor.

A keďže galaxie tvorí zväčša prázdnota, pri galaktických zrážkach len zriedkakedy dochádza k tomu, že sa zrážajú aj jednotlivé hviezdy. Galaxie v skutočnosti cez seba takpovediac preletia, prípadne sa napokon spoja.



Prečo sú zrážky také zriedkavé a to, aké nesmierne prázdne sú galaxie, vysvetľuje nasledovný myšlienkový experiment. Predstavte si päticu pingpongových loptičiek, ktoré sa pohybujú rovnomerne rozptýlené v priestore veľkom ako Zem. A teraz si predstavte, že sa toto zoskupenie zrazí s obdobným, ktoré tiež tvorí päť pingpongových loptičiek pohybujúcich sa v priestore s rozmermi našej planéty.

Iste, v galaxiách nie je hmota rozložená rovnomerne. V ich centrách, kde driemu supermasívne čierne diery (!), sa jej nachádza podstatne viac než v okrajových častiach. Napriek tomu je priemerná hustota normálnej hmoty v galaxiách (teda celkové množstvo hmoty vydelené priestorom, na ktorom sa rozprestierajú) len asi dvojnásobne** vyššia, ako to najprázdnejšie vákuum doposiaľ vytvorené človekom.

Slávny astrofyzik Carl Sagan vo svojej knihe Cosmos a v rovnomennom seriáli definoval vesmír ako „všetko, čo je, alebo bolo, alebo bude“.



Ako sme sa ale presvedčili, s miernou nadsázkou by sme mohli vytýčiť aj inú definíciu vesmíru: „kde nič, tu nič.“

-

Odporúčame: rozostupy telies slnečnej sústavy, keby mal Mesiac veľkosť 1 pixelu

-

* rôzne zdroje uvádzajú pre planéty mierne odlišné rozmery, súčty ich polomerov nerátajúc Zem tak vychádzajú na 370-tisíc až 390-tisíc kilometrov
** priemerná hustota bežnej hmoty (teda nie tmavej „hmoty“ – ktorá v skutočnosti vôbec nemusí predstavovať hmotu) v galaxii je asi 4 atómové jadrá na cm³. Rekordné vákuum, ktoré sa podarilo dosiahnuť napríklad Geraldovi Gabrielsovi, dosiahlo hodnotu 2 atómy na cm³.

Knižné zdroje:
Ferris, T. (2005): Všetko o vesmíre. Remedium
Chambers, J., Mitton, J. (2013): From Dust to Life. Princeton University Press

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet