V roku 1962 sa dvaja robotníci narazili na niečo neobyčajné. Pri obchádzke spojenej s plánovanou výstavbou priehradného múru si všimli, že zo zeme trčala ohromná kosť. Na scénu bol privolaný tím mladých paleontológov, ktorí pracovali na iných vykopávkach neďaleko miesta nálezu. Tí kosť určili ako stehennú kosť mamuta a postupne začali fosílne pozostatky odokrývať.

Počas odkrývania kostry začalo nadšenie paleontológov postupne stúpať. Zdalo sa totiž, že v rukách budú mať kompletnú kostru mamuta s jednotlivými kosťami zachovanými v pôvodnej pozícii. Keď sa výskumníci prepracovali k lebke, došlo ku sklamaniu. Jeden z klov bol otočený opačným smerom, takže nádeje na nález kostry v pôvodnom stave pohasli.



Plamienok nádeje ale nevyhasol úplne. Mladíci totiž začali špekulovať, že mamut mohol zahynúť následkom pádu, pri ktorom sa mu “zle natočený” kel odlomil. Napriek pôvodnému sklamaniu tak vykopávky s opatrným optimizmom pokračovali. Následný objav ukázal, že optimizmus sa výskumníkom oplatil i s úrokmi.

Ukázalo sa totiž, že opačne otočený kel nepatril mamutovi, ktorého mladíci odkrývali. Výskumníci nenarazili na kostru jedného, ale dvoch mamutov - išlo o dva bojujúce mamuty s klami zakliesnenými do seba. Mladí paleontológovia po odkrytí oboch kostier zhodnotili, že na poriadne preskúmanie nálezu tohto kalibru nemajú náležité skúsenosti ani prístroje, a tak väčšiu časť nálezu (jednu kostru a obe lebky) zakonzervovali a uložili do depozitu Nebraskej univerzity v Lincolne.

Zvyšok kostry putoval do drobnučkého múzea, ktorého názov by som z angličtiny prekladal len neochotne: Trailside Museum of Natural History at Fort Robinson State Park (voľný preklad: Prichodníkové múzeum prírodnej histórie v Štátnom parku Fort Robinson). Mamutie kosti na univerzite sa v roku 2006 pripojili k zvyšnej časti nálezu v expozícii “Prichodníkového múzea”.

Málo klov

Ako sa mamuty do tejto ošemetnej pozície dostali a prečo sa v nej rozhodli umrieť, je tak trocha záhadou. Dokonca sa musím priznať, že sa mi nepodarilo nájsť nijakú vedeckú publikáciu, ktorá by sa na tento nález zameriavala, takže som sa musel opierať o informácie z dokumentárnych filmov, správy univerzitných a múzejných stránok, rozhovory s výskumníkmi a podobné zdroje. (Ak náhodou viete o existencii takého článku, pošlite, prosím, správu na fejsbúk In Vivo magazínu.)

Čo vieme o bojujúcich mamutoch s absolútnou istotou? Je možné konštatovať, že ide o zhruba dvanásťtisíc rokov starý nález dvoch približne rovnako veľkých samcov druhu Mammuthus columbi. To nie je nič prekvapivé - súperenie o samice je bežné u mnohých samcov živočíšnej ríše.



V súperenia medzi samcami dochádza k súbojom zvyčajne iba vtedy, ak sa jednému zo sokov nepodarí toho druhého odstrašiť, a k tomu najčastejšie dochádza, keď sú sily oboch súperov na pohľad vyrovnané. Kostrové zvyšky dvoch mamutov predstavujú prípad, keď sa dva rovnako statné mamuty po vzájomnom odstrašovaní rozhodli skrížiť kly. Teda presnejšie - skrížiť si kel.

A tu celý prípad začína zbizarnievať. Lebky oboch mamutov majú iba jeden “plnohodnotný” kel. Ten druhý bol odlomený, pričom dôkazy naznačujú, že k ich odlomeniu došlo ešte za života mamutov. V súboji sa tak zrejme stretli dva “jednoklové” mamuty, jeden s odlomeným ľavým klom a druhý s odlomeným pravým klom.

Čo však rozhodne predstavovalo následok súboja mamutích samcov, je fraktúra na lícnej kosti jedného z jedincov. Vzájomná protistojná “jednoklovitosť” totiž obom mamutom umožnila dostať sa nebezpečne blízko k sebe a ublížiť si spôsobom, akým by to u typických “dvojklových” mamutov nebolo možné. Fraktúra na lebke jedného z mamutov by teda mohla nejakým spôsobom súvisieť s ošemetnou pozíciou, v ktorej boli zvieratá objavené.

Čo sa vlastne stalo?

Z prírastkových línií, teda v podstate “letokruhov”, ktoré sa tvoria pri raste zvieraťa (na rozdiel od stromov však pod dostatočne silným mikroskopom môžeme u mamutov pozorovať i línie zodpovedajúce týždenným, či dokonca denným prírastkom) mamutích klov je možné vyčítať množstvo zaujímavých údajov. Inak tomu nie je ani u našich mamutích duelantov.

Mamuty mali okolo 40 rokov a prírastkové línie v ich kloch sa pred ich smrťou náhle zužujú, čo znamená, že mamuty začali náhle prijímať menej potravy. To by mohlo naznačovať nástup zimy. Výsledky chemickej analýzy najmladších častí klov však svedčia o pravom opaku - podľa nich mamuty umreli na začiatku jari.



Čo mohlo mamutov prinútiť držať diétu práve po dlhom zimnom hladovaní? Odpoveď je jednoduchá - hormóny. Mamuty sa totiž nachádzali v štádiu, ktoré by sme mohli nazvať “hormonálne šialenstvo”. Podobné “stavy” zažívajú i dnešné slony, ktorým prudko stúpne testosterón (zhruba na šesťdesiatnásobok normálnej hodnoty). Kvôli tomu sa mimoriadne zvýši ich agresivita, takže napádajú iné slony (vrátane samíc i vlastných mláďat) a v podstate všetko možné aj nemožné: ľudí, žirafy, stromy, autá a dokonca aj pneumatiky.

Pre vysvetlenie zvláštneho amerického nálezu bol teda predložený nasledovný scenár. Dva mamuty, jeden s odlomeným ľavým klom a druhý s odlomeným pravým klom, narazili na seba práve v čase, keď si užívali svoju tradičnú periódu hormonálnej zúrivosti. Celkom prirodzene došlo k súboju, ktorý však bol netradičný, pretože odlomené kly umožnili, aby sa jeden k druhému priblížili nebezpečne blízko.

Práve počas tejto intímnej chvíle sa podarilo jednému z mamutov knokautovovať oboch naraz. Neodlomeným klom zasadil tvrdý úder do hlavy svojho súpera (a pofantazírujme si na chvíľu - možnože ho ním bodol do oka), a ten sa okamžite zrútil k zemi.

Lenže beda - mamuty sa v tej chvíli klami objímali tak tesne, že padajúci mamut na zem stiahol aj svojho soka.

Takto do seba zakliesnené mamuty neboli schopné zdvihnúť sa zo zeme, takže minimálne jedného z nich (v závislosti od toho, či zasadená rana bola smrteľná alebo nie) čakalo dlhé a utrápené umieranie. Fosílne zvyšky mamutov si môžete pozrieť tu zatiaľ čo rekonštrukciu ich smrteľného duelu si môžete pozrieť po kliknutí na tento link.

Tešil sa predčasne

Zapletené mamuty však nie sú najväčší smoliari nášho príbehu - ó to teda vôbec nie.

Okolo bezmocných mamutov sa začali zbiehať predátory tešiace sa na hostinu. A jeden z nich sa mal stať jedným z najväčších smoliarov histórie. Paleontológovia totiž pod prednou nohou jedného z mamutov objavili kostru kojota (alebo vlka, prípadne bližšie neurčenej psovitej šelmy - zdroje sa v tomto ohľade líšia) s rozdrvenou lebkou.

Náš smoliarsky “kojot” bol očividne príliš nedočkavý a k zapleteným mamutom sa priplichtil priskoro, čo ho stálo nielen život, ale zároveň ho vystavilo na večnú fosílnu hanbu sveta.

Niektorí z vás sú možno poriadni smoliari, ale ruku na srdce, smoliarmi rangu “rozdrvil-mu-hlavu-celozrnný-sendvič-keď-naň-čakal-v-Subwayi-za-čo-ho-vystavili-do-múzea” asi nikdy v živote nebudete.



Pravda, toto je len jedno z vysvetlení. Je rovnako možné, že mamuty sa do seba zaplietli postojačky a na kojota sa zosypali až keď jednému z nich došli sily (čo by ho podľa mňa robilo ešte väčším smoliarom).

Kostrové zvyšky trojice smoliarov sú vystavené vo vyššie spomenutom “Príchodníkovom múzeu”. Vstupenka doň stojí tri doláre, čo ako sami uznáte, je skoro zadarmo. Iste, je tu istá položka zvaná “letenka”, ktorá by vám výlet mohla trochu predražiť, ale za ten zážitok to predsa stojí, nemyslíte?

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Perexový obrázok: Ryan Somma & Pixabay

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet