07.06.2016-11:26:00   |   Evina Steinová
#Zbúrané mýty
#Dejiny človeka
#Veda
Galileo je aj v našich školských osnovách označovaný za vedeckého velikána, ktorý sám, v akomsi zvláštnom vákuu a bez spolupráce s inými vedcami, prišiel s veľkým množstvom originálnych vedeckých poznatkov, ktoré by sme bez neho snáď dodnes nemali. Asi najslávnejšie sú jeho astronomické pozorovania Venuše, Slnka a Jupiterových mesiacov, ktoré súvisia s jeho obhajobou Kopernikovského heliocentrizmu a, samozrejme, s jeho stretom s Inkvizíciou a Katolíckou cirkvou.

Ten príbeh poznáme všetci, vrátane údajného "A predsa sa točí!", ktoré Galileo nikdy nevyriekol.



Problém je, že hoci detaily tohoto naratívu súhlasia a možno ich považovať vo väčšej alebo menšej miere za faktické (alebo aspoň pravdepodobné, plausibilné, či hypoteticky pravdivé), naratív, ktorý z nich bol poskladaný, bol vykonštruovaný v priebehu 18. a 19. storočia v konkrétnom ideologickom kontexte a obsahuje rôzne ideové komponenty, ktoré nepatria do ríše faktov.

Ak by ste okolnosti Galileovej kariéry skúmali kriticky, ako to robia odborníci na históriu vedy, prišli by ste rýchlo na to, že mnohé z často prezentovaných faktov sú prezentované bez kontextu, že sa z nich vyvodzujú dôsledky, ktoré celkom nesedia, že sú používané nekritickým spôsobom a podobne. Aké sú teda niektoré zásadné problémy s naratívom o Galileovi a heliocentrizme?

V prvom rade, Galileo je často prezentovaný v súlade s mýtom o tom, že sa veda vyvíja v postupných, konzekutívnych krokoch, ako jeden z velikánov, ktorí stoja medzi Koperníkom a nami. Opak je pravdou: heliocentrický model, ktorý presadzoval a obhajoval Galileo, bol slepou uličkou, na ktorú nenadväzvali ďalší, pretože bol vo svojom základe chybný.

Podľa Galilea totiž planéty obiehali okolo Slnka po kružnici (podobne ako to tvrdil Koperník) a nie po eliptických dráhach, ako to tvrdil jeho súčasník Johannes Kepler. Hoci Keplerova práca bola v čase, kedy písal Galilei, známa a on o nej pravdepodobne vedel, Galileo sa rozhodol ju ignorovať.

Z hodín fyziky na strednej škole by ste si mali pamätať Keplerove zákony. Tie zákony, ktoré s plnou platnosťou konečne dokázali uspokojivo popísať pohyb planét a tým priviedli myšlienku geocentrizmu do hrobu. Kepler jednoducho poskytol vedecky presnejší a elegantnejší model, čo viedlo vedcov v jeho dobe k tomu, aby zavrhli modely staršie, alebo ak chcete, mal zásadnú úlohu v tom, čo historici vedy označujú za zmenu paradigmy. Galileova práca je v tomto ohľade slepou vetvou, ktorá neviedla k ďalšiemu vedeckému pokroku, pretože sa rozhodol vsadiť na vedecký model, ktorý bol neefektívnejši (a my dnes vieme, že bol aj nepresný). Skutočným velikánom v tomto ohľade je Johannes Kepler, mimochodom žiak Tychona Brahe, ktorý svoje astronomické pozorovania vykonával neďaleko od nás, v Prahe.



Ďalším mýtom o Galileovi je, že on sám bol jedinečnou osobnosťou, ktorá samotná prišla s novými vedeckými poznatkami a že pracoval ako osamelý vedec bez kontaktov s kolegami (alebo bez toho, že by z ich práce čerpal alebo kradol ich myšlienky). Opäť platí, že toto tvrdenie nemá nič spoločné s realitou: na väčšine, ak nie na všetkých Galileovych pozorovaniach týkajúcich sa astronómie, pracovali v tej istej dobe a nezávisle na ňom mnohí ďalší vedci v krajinách ako Nemecko, Holandsko a ďalších. Ako je to pravidlom vo vedeckom bádaní, jeho výsledky dokázali získať sami, nezávisle na ňom, alebo ich dokázali reprodukovať, a to často kvalitnejšie a presnejšie než Galileo.

Pozorovaniam Jupitera sa, napríklad, v tej istej dobe ako Galileo venoval aj nemecký astronóm Simon Marius. O ňom dnes vieme, že bol prvý, kto pozoroval a popísal mesiace Jupitera, a kto vypočítal ich obežné dráhy (mimochodom, súčasné mená týchto mesiacov - Ganymedes, Io, Europa a Callisto - im dal práve Marius). Ak chceme byť korektní, tento objav teda nepatrí Galileovi.

Ale tento príklad zároveň ukazuje komickosť ďalšieho mýtu, či obsesie, v našich naratívoch o vede, totiž našej posadnutosti tým, kto bol prvý, kto je vynálezcom alebo objaviteľom. Dnes vieme, že Marius pozoroval Jupiter a jeho mesiace síce prvý, ale jeho prvenstvo sa ráta iba v niekoľkých dňoch! Znamená to, že máme Galilea považovať za druhého a pripísať objav mesiacov Jupitera Mariovi? Alebo je to skôr výpoveď toho, že uvažovať týmto spôsobom je scestné a nezáleží na tom, kto bol prvý, pretože korektne vykonávaná veda vždy vedie k tým istým výsledkom a je prirodzené, že s tými istými vedeckými poznatkami prichádzajú ľudia nezávisle na sebe mnohokrát. V skutočnosti je jedna zo základných vlastností vedy skutočnosť, že je možné vedecké výsledky znova a znova nezávisle overovať a upresňovať, a pokiaľ ju vykonávate správne, vždy sa dostanete k tým istým empirickým faktom.

Prečo teda Galileo získal v našich naratívoch také miesto, aké získal? Prečo sa neučíme radšej o Simonovi Mariovi, objaviteľovi Jupiterových mesiacov, ale o zblúdilom Talianovi Galileovi, ktorý to celé zle vymyslel, pretože ignoroval, alebo sa rozhodol cielene odmietnuť, matematicky správny model Johanna Keplera?

Galileo bol vo svojej vlastnej dobe mimo Talianska málo známy a jeho život bol považovaný za nezaujímavý zhruba do konca 18. storočia. Práve vtedy bol Galileo znovuobjavený ako hrdina v konkrétnom ideologickom kontexte: ako bojovník proti Cirkvi a jej spiatočníckym, totalitným dogmám. Ikonu z neho spravili ľudia ako John William Draper a Andrew Dickson White, zanietení zástancovia idey, že veda a viera sú nezlúčiteľné, že medzi nimi prebieha boj, z ktorého musí výjsť veda ako víťazná, pretože reprezentuje ľudský pokrok a víťazstvo racionality nad poverami a neznalosťou. Na obhajobu svojho presvedčenia Draper a White obaja napísali veľké množstvo publikácií, vrátane takých, ktoré sa snažili dokázať pravdivosť svojich téz na základe histórie.



Neboli síce prví, ktorí by šírili rôzne mýty a idelogické naratívy o ľudských dejinách, ale mali zásadný podiel na šírení takých ideologických konštruktov, ktoré nie sú kritické a nesúhlasia s poznatkami historikov-odborníkov. Tieto staré mýty, vrátane toho o Galileovi, sú dodnes lákavé pre tých, ktorí zastávajú podobný názor a, žiaľ, majú dlhú životnosť aj v školských osnovách, populárnych encyklopédiach, médiách a inde.

Galileo Galilei bol jednoznačne významnou vedeckou osobnosťou a jedným z popredných predstaviteľov vedeckej komunity na začiatku 17. storočia. To ale neznamená, že všetky prvenstvá a objavy, ktoré sa mu pripisujú, sú jeho vlastné, že bol akousi verziou vedeckého mučeníka, alebo že by pracoval v izolácii, bez podpory, bez asistentov, alebo bez toho, aby vychádzal z prác svojich vedeckých predchodcov (ktoré v jeho dobe nebolo potrebné dôsledne citovať, tak ako tomu je dnes). Tiež by sme sa mali mať na pozore pred naratívmi, ktoré ho vyobrazujú bez potreby zmieňovať sa o ekonomickom, spoločenskom a intelektuálnom kontexte, v ktorom pôsobil, a v odluke od ďalších vedcov a väčších trendov v jeho dobe (akým bol vynález teleskopu). Galileovi by sme tiež nemali uprieť jednu z jeho najväčších zásluh, ktorá spočívala v schopnosti efektívne a pútavo komunikovať vedecké myšlienky iných. Galileove diela sú ľahko čitateľné a sršia vtipom (zatiaľ čo práce jeho významnejšieho súčasníka, Johanna Keplera, sú známe svojim ťažkým, nezrozumiteľným jazykom a nudnosťou). Okrem toho sa Galileo rád zapájal do verejných debát a nebál sa provokovať a vstupovať do otvorených konfliktov, v ktorých sa mohli zaskvieť vedecké poznatky (niečo, čoho sa mnohí jeho súčasníci stránili).

Galileovej povesti nijako neublížime, ak ju budeme prezentovať korektne, kriticky a v širších súvislostiach. Naopak, pokiaľ z neho robíme mytologického hrdinu, robíme tým medvediu službu vede a všetkým vedcom. Veda je v prvom rade o spolupráci, šírení myšlienok, inovácii, tvorení priaznivých podmienok pre jej rozvoj, a tiež o efektívnej komunikácii vedeckých myšlienok tým, ktorí nie sú odborníci.

Veda je v prvom rade o spolupráci, šírení myšlienok, inovácii, tvorení priaznivých podmienok pre jej rozvoj, a tiež o efektívnej komunikácii vedeckých myšlienok tým, ktorí nie sú odborníci.



-

Autorka je historička špecializujúca sa na obdobie stredoveku.

Odporúčaná literatúra:
David C. Lindberg (2007): The Beginnings of Western Science.

Viac od autorky:
Akademická stránka
Články na Historyweb.sk:
Adoptovali deti v stredoveku aj mnísi?
Môžeme odhaliť tajomstvo Veľkej pyramídy?
Útok v Paríži sa nepodobá vyplieneniu Ríma
Televízne interview vo Večeri s Havranom
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail