06.12.2016-18:31:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
Pády patria k vývoju vyspelých ľudských spoločenstiev od prvopočiatkov. A tak sa už pred zhruba 8-tisíc rokmi v južnej Levante na troskách prvých pravekých miest odohral návrat ku kočovnému spôsobu života. Opustené, hoci nie natrvalo, zostalo aj slávne Jericho.

Ale ani to nebol prvý zvrat, ktorý v tomto regióne postihol vyspelé ľudské kultúry.



V nedávnom článku sme si spomínali záhadné megalitické svätyne, ktoré sa krátko po konci poslednej doby ľadovej objavili na Blízkom východe. Viaceré sa vyznačovali obrovskými skalnými piliermi v tvare písmena T a obludnými vyobrazeniami. A prinajmenšom niektoré, ako Göbekli Tepe, vybudovali ľudia žijúci ako lovci a zberači bez trvalých sídel. Kým sa však podstatne mladšie megalitické stavby ako Stonehenge využívali v priebehu tisícročí, a boli po opustení ich pôvodnými budovateľmi (alebo ich zániku) takpovediac adoptované celkom novými ľuďmi, túto prastarú (vytýčenú pred asi 11 600 rokmi) svätyňu z obrovských kameňov čakal temnejší osud.

Paradoxne, zároveň taký, ktorý jej zabezpečil veľmi dobré zachovanie.


-


Niektoré významné neolitické náleziská Blízkeho východu.


Nová doba, nové budovy

Čosi pred viac ako 10 500 rokmi ju pochovali pod tonami zeminy. Viac ako to. Pôvodnú rozlohu svätyne obkolesili kamenným múrom. Ohraničenú plochu stavitelia ponechali zívať prázdnotou. Stavali mimo nej, a to celkom nový typ budov, pravouhlé stavby. Archeológovia v nich našli akési zmenšené napodobeniny monumentálnych pilierov pochovanej svätyne aj s hrozivými výjavmi zachytávajúcimi zvieratá. Nenašli tu ale žiadne dôkazy o aktivitách spojených s domácim životom.

Žiadne bývanie, zase len rituály. Hoci v menšom. Náboženská aktivita tu vyhasla zrejme niekedy pred 9500 rokmi.




-

Naopak, podobná svätyňa na nálezisku Nevali Çori nebola pred 10 500 rokmi obklopená zeminou, ale (postupne) stavbami - pravouhlými budovami, ktoré boli evidentne obývané a niektoré až 20 metrov dlhé (pozri obrázok). Vyrástla tu osada. Žili tu farmári pestujúci domestikované plodiny a chovajúci zdomácnené kozy a ovce. Pravda, nevzdali sa celkom lovu a zberu. A stále nepoznali keramiku. A zdá sa, že ani pohreby celých tiel – nachádzame tu osamotené lebky. Inokedy bezhlavé telá.

Ale to bolo dané dobou. Nevali Çori sa rozvíjalo pred 10 500 až 10 000 rokmi, začiatkom obdobia predkeramického neolitu B (PPNB, pre-pottery neolithic B), ktoré trvalo približne 2000 rokov. Charakterizovali ho práve pravouhlé domy, postupný rozmach pestovania domestikovaných (na úkor divokých) plodín, zdomácňovanie zvierat, ako aj pokračujúca absencia keramiky.

Keramika chýbala, naopak, všadeprítomná bola vápenatá štuka, či už v podobe omietky na stenách a podlahách, ako hmota tvoriaca vázy, figuríny alebo sochy, inokedy modelovaná do podoby posmrtných masiek, aké nachádzame na vystavovaných lebkách. Niektoré štukové busty merali takmer meter a zrejme súviseli so široko rozšíreným kultom predkov. Ďalším dôkazom rituálov sú zmienené bezhlavé telá pochovávané pod podlahami obydlí a pod svätyňami.

Zrod zložitého náboženstva a spoločenskej hierarchie?

V pramestách tohto obdobia, akým bola napríklad juholevantská (konkrétne Jordánsko) Beidha, žili nezriedka stovky obyvateľov a poniektorí už nenosili odev z kože alebo kožušiny, ale oblečenie z látok spradených z vláken, zafarbených (zväčša nazeleno) a zošitých do podoby sukní alebo tuník.

Nastal nový poriadok. A to nielen v architektúre, odievaní a pestovaní, ale aj osobnom v živote.

Väčšina aktivít sa presunula dovnútra, do oddelených miestností, ktoré nadobudli odlišné funkcie – niektoré sa stali miestom spánku a jedenia, iné dielňami alebo skladmi obilia.

Kent Flannery z Michiganskej univerzity si myslí, že nová štruktúra sídiel odráža zmenu v povahe ľudských spoločenstiev. Predtým patril kľúčový význam jednotlivcovi - napríklad všetci členovia zhromažďovali jedlo pre všetkých členov skupiny. Po novom boli spoločenstvá založené na rodinách či rodoch. V archeologickom zázname sa to prejavuje tak, že ľudia viac nežili vo väčšom počte menších obydlí, ale menšom počte väčších domov s viacerými miestnosťami.



Počet obyvateľov prvotných pravekých miest bol taký vysoký a ich život zrazu taký uzavretý, že ľudská mentalita, formovaná miliónmi rokov evolúcie v malých skupinkách na otvorenom priestranstve, narazila na vážnu výzvu. Jednotliví obyvatelia prvých miest sa navzájom nepoznali, zrejme sa objavila predtým nevídaná atmosféra nedôvery, napätia a úzkosti. Archeológovia ako Byrd a Goring-Morris sa nazdávajú, že keď nastal tento stav, nevyhnutne viedol k vzniku spoločenskej hierarchie a zložitých rituálnych ideológií. Tie regulovali čoraz zložitejšie spoločenské vzťahy.

Pravda, zisťujeme, že nemuseli byť vždy prítomné súčasne – niektoré pramestá síce vykazujú zjavné dôkazy zložitej rituálnej ideológie, ale chýbajú dôkazy o spoločenskom rozvrstvení. Takým pramestom je napríklad Çatalhöyük z centrálnej Anatólie.

Pramesto, kde ulicami boli strechy


-


Çatalhöyük vzniklo v podobe malej osady pred asi 9500 rokmi. O 500 rokov už išlo o jedno z najväčších pravekých miest sveta. Jeho architektúra bola z dnešného pohľadu bizarná. Žiadne ulice, budovy nalepené jedna na druhú. Kráčalo sa po strechách. Steny boli pomaľované obrazcami býkov či geometrických útvarov a odtlačkov rúk. A taktiež veľkých čiernych supov, ktoré brutálne útočia na bezhlavých ľudí, alebo obrovské jelene a dobytok v obklopení drobných frenetických ľudí.

Každé jedno obydlie vyzeralo rovnako ako zvyšok. V jednom prípade sa však podarilo objaviť stenu modelovaná do tvaru ženských pŕs. Obe bradavky boli rozpoltené a v štrbine sa nachádzali lebky supov, líšok a lasíc.

Napriek početným maľbám a kultovým figúrkam, ale aj architektonickej vyspelosti tu ešte nenachádzame dôkazy o existencii spoločenského rozvrstvenia na kňazov, vodcov alebo existenciu verejných budov. Rituálne aj domáce aktivity (vyrábanie nástrojov) boli úzko prepojené, diali sa v tých istých priestoroch. Ale zrejme na špeciálne vyčlenených miestach pre mužov a ženy, mladých a starých. Každý aspekt života bol, tak sa zdá, silne ritualizovaný.

V jednotlivých miestnostiach mali steny niekedy až 40 vrstiev malieb a omietky, čo naznačuje, že boli opakovane premaľované každý rok alebo vždy, keď pod stenami niekoho pochovali. Ale nielen pod stenami. Tak ako v mnohých iných pravekých pramestách tejto doby a tohto regiónu, telá - bezhlavé - nachádzame pod podlahami. A naopak, lebky so štukovými maskami a pomaľované okrom, aby dotvorili vzhľad tváre, sa stávali súčasťou rituálov.



Vycivené okále

Pred 9000 rokmi pramesto 'Ain Ghazal (južná Levanta, Jordánsko) obývalo až 3000 ľudí, čiže trikrát až štyrikrát viac ako vtedajšie Jericho. Tak ako v Jerichu, Beidhe a mnohých ďalších súdobých pramestách regiónu, vystavovali sa tu lebky predkov. Zároveň sa im často dožičil „živší“ vzhľad vďaka štukovým (sadrovým) maskám. Zvyšok – kostry nebožtíkov sa pochovával pod podlahami. Pochovávalo sa približne raz za 15 - 20 rokov, málokoho čakal luxus pohrebu. Väčšina mŕtvych skončila v domácom odpade.

Podarilo sa tu objaviť štukové sochy hrozivých, humanoidných bytostí s nepomerne veľkými hlavami a vycivenými očami. Mali namaľované oblečenie, vlasy a dokonca aj tetovania. Dosahujú polovičnú veľkosť človeka a ležali pochované v jamách neďaleko niektorých očividne špeciálnych stavieb, v ktorých sa podľa archeológov odohrávali náboženské rituály. Tu, ako aj v Jerichu a Beidhe (na rozdiel od pramesta Çatalhöyük) teda vznikali nové, špecializované typy budov, s najväčšou pravdepodobnosťou prvotné chrámy. Naznačuje to vznik verejnej, možno dokonca centralizovanej podoby náboženských aktivít.

Rozmach a kolaps

Rozmach poľnohospodárstva síce umožnil rast populácie a prekvitanie prvých pravekých miest, ale ich rozkvet nemal dlhé trvanie. Každoročné pestovanie vyčerpávalo pôdu, pričom používanie ďalšej vegetácie ako paliva viedlo k jej k erózii (odnosu).

Pred 8300 rokmi by ste tak v okolí viacerých kedysi slávnych pramiest obdobia predkeramického neolitu B (napr. 'Ain Ghazal, Jericho a ďalších v údolí rieky Jordán) nenašli jediný strom. Preľudnené pramestá postihli chabé úrody, hlad a choroby. Detská úmrtnosť dosiahla katastrofickú výšku. To všetko sprevádzalo obdobie pomerne nízkych teplôt a nespoľahlivej pravidelnosti zrážok až sucha pred 8400 až 8000 rokmi.

„Bol to kompletný ekonomický kolaps,“ komentuje situáciu profesor archeológie Steven Mithen.

Ale tento scenár sa neudial všade.



Do obdobia pred 8500 rokmi napredoval vývoj farmárskych spoločenstiev v údolí rieky Jordán (južná Levanta) a severnej Mezopotámii podobne. Potom ale nastal výrazný rozkol. Na juhu spôsobila degradácia pôdy a suchá návrat ku kočovnému spôsobu života či k životu v drobných, roztratených osadách naprieč stepou. Medzi riekami Eufrat a Tigris sa ale odohral presný opak.

„Pôdy, topografia a klíma Mezopotámie boli oveľa prijateľnejšie pre intenzívnu kultiváciu,“ pripomína Steven Mithen. „Namiesto ekonomického boomu a spľasnutia bubliny ako v údolí rieky Jordán farmárske sídla sa rozvíjali ako do veľkosti, tak do počtu. Nastal vytrvalý ekonomický rast a viedol k novej úrovni ľudského spoločenstva, ktorú nazývame civilizácia.“

-

Za odborný dozor autor ďakuje archeológovi Branislavovi Kovárovi PhD.

Zdroje:
Hayden, B. (2007): Agriculture/Origins Social Consequences. IN Pearsall, D.: Encyclopedia of Archeology. Academic Press.
Mithen, S. (2006): After the Ice: A Global Human History 20,000 - 5000 BC. Harvard University Press.
Richard, S. (2007): Archaeology of the Near East: The Levant. IN Pearsall, D.: Encyclopedia of Archeology. Academic Press.
Robson, D. (2014): Civilization's True Dawn. In: The Human Story. New Scientist Collection.

Obrázky
používatelia wikimédie Jononmac46, Beetjedwars, catalhoyuk.com
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail