18.05.2017-17:33:00   |   Dušan Valent
#Záhady a zvláštne javy
#Myslenie
#Zbúrané mýty

Helma boha

Kanadského neuropsychológa Michaela Persingera preslávila hypotéza, že rôzne vidiny a zážitky mystického alebo náboženského charakteru možno vyvolať vplyvom slabých magnetických polí na ľudský mozog. Pomocou tzv. „helmy Boha“ sa mu takéto zážitky podarilo vyvolať u 80 % svojich študentov - vždy v rámci náboženského presvedčenia dotyčnej osoby. Okrem toho vyvolal živé obrazy, zvláštne pachy a ďalšie stavy. „Helmu Boha“ si vyskúšal medzi inými i Michael Shermer, vedúca osobnosť svetového skepticizmu. Zažil zvláštny pocit niečej prítomnosti a opúšťania svojho tela. Experimentálna psychologička a niekdajšia parapsychologička Susan Blackmoreová dokonca hovorí o „jednom z najmimoriadnejších zážitkov svojho života“.



Švédskeho psychológa Pehra Granqvista znepokojilo, že účastníci Persingerových experimentov dobre vedeli, aké výsledky sa od pokusu očakávajú. Pokus preto zopakoval s tým rozdielom, že polovici zúčastnených helmu nasadil, ale nezapol ju. Výsledok? Traja jeho dobrovoľníci hovorili o silných spirituálnych zážitkoch, ale z nich dvaja nemali helmu vôbec zapnutú. A z tých, ktorí hlásili menej silné spirituálne zážitky, sa celá polovica nachádzala v skupine s vypnutým prístrojom. Podľa Granqvista teda prítomnosť magnetického poľa nemala vplyv na vyvolanie náboženských zážitkov. S tými súviseli výhradne sugescie a sugestibilita dobrovoľníkov, prípadne niektoré ďalšie povahové črty.

Ako spomíname v našom článku o duchoch, psychológ James Houran začal v kontexte poznatkov o sile očakávania podozrievať, že keď sú sugestívni ľudia v „strašidelných“ podmienkach, môžu vidieť alebo počuť duchov iba vďaka autosugescii. Jeho experimenty to potvrdili. Očividne, mystické a iné náboženské zážitky dokáže u sugestívnych osôb vyvolať za istých okolností iba samotná sila očakávania a (auto)sugescie.

Trénovanie preludov, dokiaľ sa neozve boží hlas

Poučné pohľad do sveta skutočného pestovania náboženských klamov a vízií priniesla napríklad americká psychologička a etnologička Tanya M. Luhrmannová. Pridala sa k niektorým kresťanským náboženským skupinám a praktizovala ich rituály. Zistila, že do značnej miery záviseli na technikách založených na predstavivosti. „Zavriete oči a prestavujete si to, čo vodca skupiny hovorí,“ spomína Luhrmannová a poznamenáva, že ju prekvapilo, ako sa po roku týchto duchovných cvičení jej predstavivosť stala oveľa jasnejšou, detailnejšou a presnejšou. Keď sa koncentrovala, jej predstavy sa stávali hlbšie a ostro odlišné od každodenného života.



Luhrmannovej sa časom začali diať zvláštne veci. Raz večer sa zahĺbila do knihy o Británii za čias kráľa Artuša a ráno sa prebudila na vidinu šiestich druidov. Chvíľu na nich hľadela, ale keď vyskočila z postele, zmizli. Krištáľovo jasná spomienka na túto „návštevu“ v Luhrmannovej rezonuje dodnes. V evanjelikánskych a tzv. charizmatických kresťanských hnutiach sa podľa nej často praktizuje dôraz na modlitbu a iné duchovné cvičenia ako na schopnosti, ktoré sa treba naučiť a trénovať. Veriaci trénujú videnie, počutie a dotýkanie sa v predstavách. Predstavám dávajú zmyslovú jasnosť spájanú so spomienkami na reálne udalosti. To, čo si predstavujú, sa pre nich stáva reálnejšie. Postupne sa stráca deliaca čiara medzi predstavou a halucináciou. Niektorí veriaci napokon skutočne počujú Boha a vidia ho.

Záchvaty prebúdzajúce hlasy bohov, anjelov a svätých

Niekedy božské vnuknutia prichádzajú zvnútra - bez (auto)sugescií, bez tréningu. Napríklad v prípade epilepsie. Starovekí Gréci ju označovali za „posvätnú“ či „božskú chorobu“, spájanú s prejavmi talentu a náboženského zanietenia. „Ak epileptický záchvat zasiahne len konkrétny bod v spánkovom laloku mozgu, danú osobu nepostihnú motorické záchvaty, ale niečo menej zreteľné,“ píše neurovedec David Eagleman. „Postihne ju niečo ako rozumový záchvat, ktorý sa prejaví zmenou osobnosti, extrémnou náboženskosťou – posadnutosťou náboženstvom a pocitmi náboženskej istoty -, hypergrafiou – nadmerným písaním o niektorej téme, obvykle o náboženstve), falošným presvedčením o prítomnosti nejakej bytosti a často taktiež halucinovaním hlasov, ktoré sú prisudzované bohu.

Eagleman pripomína, že mnohí z histórie známi proroci, martýri a náboženskí vodcovia histórie vykazujú znaky, že boli postihnutí takouto formou epilepsie, ktorá sa nazýva epilepsia spánkového laloka: „Spomeňte si napríklad na Johanku z Arku, 16-ročné dievča, ktorému sa podarilo zvrátiť priebeh 100-ročnej vojny, pretože verila a presvedčila francúzskych vojakov, že počuje hlasy archanjela sv. Michala, svätej Kataríny z Alexandrie, svätej Margaréty a svätého Gabriela.“

Keď je mozgová aktivita stimulovaná na správnom mieste, ľudia počujú hlasy. „A keď lekár predpíše lieky potláčajúce prejavy epilepsie, záchvaty ustanú a hlasy stíchnu. Naša realita závisí na tom, čo sa deje s fungovaním nášho tela,“ uzatvára Eagleman.



Zmenené stavy vnímania

Je dôležité pamätať, že človek s halucináciami nie je schopný odlíšiť svoje preludy od reality. Sebaisté tvrdenia, že niektorý fantastický zážitok bol určite skutočný, teda nemajú veľkú hodnotu. Taktiež je dôležité nezabúdať, že halucinácie sú bežnejšie, ako si myslíme. Vyskytujú sa u úplne zdravých ľudí bez poskytnutia akýchkoľvek halucinogénnych látok. A môžu z rôznych príčinou nastať spontánne.

Ak nie sú vyvolané sugesciami (k čomu dochádza predovšetkým, ale nielen u vysoko sugestívnych osôb), často sprevádzajú akési zmenené stavy vnímania. Obvykle im hovoríme tranz. Je to v skutku zvláštny stav vedomia a vnímania. Neprejavuje sa však len u domorodcov pri rituálnych tancoch alebo pri sfanatizovaných účastníkoch náboženských obradov, hoci to sú zrejme prvé obrazy, ktoré človeku prídu na um, keď slovo tranz počuje. Ak ste si niekedy všimli, že ste na chvíľu prestali vnímať okolitý priestor, okolité zvuky alebo plynutie času, bol to taktiež druh tranzu. Takýto mierny tranz môžete zažiť pri tanci na diskotéke, pri dlhom monotónnom šoférovaní na diaľnici, pri sledovaní filmu, počúvaní hudby a v prípade kreatívnych ľudí aj pri tvorení. Tranz je jednoducho prirodzenou a bežnou súčasťou života.

Stav tranzu možno navodiť napríklad prívalom stimulov – tancovaním, intenzívnou fyzickou aktivitou, či mimoriadnou emocionálnou traumou (vážna nehoda, náhla smrť blízkej osoby). Alebo ich výrazným útlmom až nedostatkom, ako pri deprivácii zmyslov, meditácii, rituálnych spevoch a repetitívnych modlitbách, prípadne počúvaní monotónnych zvukov (napríklad bubnovanie). Niektoré drogy vyvolávajú v mozgu podobné reakcie prostredníctvom chemickej stimulácie.

Hypnotické techniky zneužívané sektami a kultmi

Práve na moci sugescií, v spojení so stavom tranzu a úkonmi, ktoré zvyšujú ľudskú sugestibilitu, je založená moc hypnózy. Šikovní hypnotizéri sú potom schopní u asi jedného percenta mimoriadne sugestívnych osôb vyvolať necitlivosť na bolesť, navodiť hypnotickú hluchotu či slepotu alebo aj halucinácie.



Viac či menej účelovo používajú postupy zvyšujúce sugestívnosť mnohé kulty, náboženské sekty, ale v menšej miere i veľké náboženstvá. Podľa Derrena Browna, známeho kritika rôznych šarlátanov a zároveň hypnotizéra a iluzionistu mysle, v nich nachádzame energiou nabité skupinové aktivity so spevom či tancom alebo meditovanie pri sviečkach preto, že takto „u zhromaždených ľudí navodzujú sugestívny stav mysle“. Nečudo, že práve z radov náboženských skupín sa často ozýva kritika hypnózy. „Najkurióznejšie na tom je, že ich tvrdenia o škodlivosti hypnózy neplatia, keď sami používajú skupinovú a individuálnu hypnózu, ale samozrejme pod krycím názvom, vychádzajúcim z ich vierouky,“ píše hypnotizér Jiří Zíka. Dodáva: „Snažia sa hypnózu degradovať na škodlivú metódu, aby mohli sami hypnotické a sugestívne postupy používať ako prostriedok manipulácie druhými.“

Záver

Nielenže sa často dostávame do stavu, v ktorom sa zvyšuje naša náchylnosť, aby sme videli a počuli veci, ktoré reálne neexistujú. Úkony, ktoré takéto stavy navodzujú, sú od čias šamanov doby kamennej dodnes súčasťou náboženských rituálov a obradov. U niektorých spoločenstiev do menšej, u iných do podstatne väčšej miery. A u niektorých spoločenstiev dokonca podporené praktikami, ktoré by sme mohli nazvať snahou vyvolávanie preludov si natrénovať.

Využívajúc kuriózne vlastnosti nášho mozgu, niekedy podporenú ochoreniami ako je epilepsia spánkového laloka, sugesciami či akýmsi tréningom, otvárame komunikačnú cestu, ktorá vlastne nikam nevedie. Teda, ak niekam, tak mimo realitu. A „vyvoleným“ umožňuje „počuť“ slová boha/bôžikov/prorokov/svätých/anjelov/uctievaných prapredkov populárnych v danej dobe a danom regióne - s kým budú mať „vyvolení“ „osobnú skúsenosť“ závisí od toho, kde a kedy sa narodili. (Presne tak isto, ako ľudia vidia len taký typ duchov, aký je v danej dobe a na danom mieste populárny*.)

-

*Viac o tom napríklad v knihe Appearances of the Dead: Cultural History of Ghosts (Finucane, R.: Prometheus Books, 1984), podrobnejší článok na tému prinesieme čoskoro.

Literatúra:
Brown, D.: Tricks of the Mind. Channel 4 Books, 2006.
Eagleman, D.: Incognito. Pantheon Books, 2011.
Luhrmann, T. M.: When God Talks Back: Understanding the American Evangelical Relationship with God. Knopf, 2012
Sacks, O.: Hallucinations. Knopf, 2012
Sagan, C.: The Demon-Haunted World: Science As a Candle in the Dark. Ballantine Books, 1995.
Shermer, M.: Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time. Henry Holt and Company, 2003.
Wiseman, R.: Paranormality: Why We See What is not There. Macmillan, 2011.
Zíka, J.: Fenomén hypnóza. XYZ, 2011.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail