27.11.2016-23:20:00   |  
#Myslenie
#Veda
Nazvať niečo „vedeckou pravdou“ je dvojsečný meč. Takýto pojem so sebou na jednej strane nesie istý druh epistemickej (týkajúcej sa toho, ako niečo vieme) vierohodnosti, uistenie o istej hodnote, že k danej pravde sme dospeli zrozumiteľným a overiteľným spôsobom.

Na druhej strane, zdanlivo naznačuje, že vedecké výsledky patria do jednej z mnohých možných kategórií právd, ktoré musia byť všetky navzájom rovné alebo prinajmenšom neporovnateľné. Jednoducho povedané, ak existuje „vedecká pravda“, musia existovať aj iné pravdy. Správne?



Odpoviem narážkou na frázu, ktorá na mňa pôsobí podobne ako škrabanie nechtami po tabuli:

„Každý má svoju pravdu.“

Ak niekto použije túto vetu v kontexte vedeckého poznania, demonštruje to, že spojil niekoľko protichodných spôsobov používania slova „pravda“ bez toho, aby ktorémukoľvek z nich porozumel.

Ako skoro v každom prípade, zrozumiteľnosť musí byť nadradená všetkému ostatnému. Stručne teda načrtnem, ako vidím pravdu ja.

Kým filozofi hovoria o koherenčnej teóri alebo korešpondenčnej teórii pravdy, my zvyšní sa musíme zaoberať iným, oveľa bezprostrednejším delením: subjektívnou, deduktívnou (logickou) a induktívnou (v tomto prípade vedeckou) pravdou.

To súvisí so spôsobom, ktorým slovo „pravda“ používame, a predstavuje veľmi praktický prístup. Takmer každý problém, na ktorý vedci alebo vedeckí popularizátori narážajú v rámci verejného porozumenia slova „pravda“ sa týka popletenia uvedených troch vecí.

Subjektívna pravda

Subjektívna pravda sa týka toho, čo je skutočné ohľadom vašich životných zážitkov. Ako sa cítite, keď vidíte červenú farbu, ako vám chutí zmrzlina, ako sa cítite v spoločnosti svojich blízkych, všetko toto sú vaše zážitky, len a len vaše.

V roku 1974 zverejnil filozof Thomas Nagel dnes už slávny článok o tom, aké by to bolo byť netopierom. Píše v ňom, že ani ten najlepší chiropterológ [špecialista na netopiere, pozn. red.] na svete, s množstvom vedomostí o spôsobe rozmnožovania, výchove mláďat, kŕmení a fyziológii netopierov, by nemal lepšiu predstavu o tom, aké to je byť netopierom, než vy alebo ja.



Podobne, ja nemám potuchy, ako vám chutí banán, pretože nie som vami a nikdy sa nedostanem do vašej hlavy, aby som cítil presne to, čo cítite vy (existujú argumenty ohľadom spoločnej fyziológie, a tak psychológie, ktorá naznačuje podobnosti v subjektívnych zážitkoch, ale tieto sú v súčasnosti mimo možnosti overenia).

Navyše, ak mi poviete, že vaša obľúbená farba je oranžová, neexistuje žiaden spôsob, ako by som proti tomu mohol argumentovať – aj keby som chcel. Prečo by som chcel namietať, a čo by som dúfal, že takto získam? Čo zažívate, je pre vás pravdivé, bodka.

Deduktívna pravda

Deduktívna pravda, na druhej strane, je obsiahnutá v rámci a definovaná prostredníctvom deduktívnej logiky. Tu je príklad:

Premisa 1: Všetci Gronkovia sú zelení.
Premisa 2: Fred je Gronk.
Záver: Fred je zelený.

Aj keď netušíme, čo to ten Gronk vlastne je, záver tvrdenia je pravdivý, pokiaľ sú jeho premisy pravdivé. Pokiaľ nesúhlasíte, mýlite sa. Nie je to otázka názoru alebo osobných preferencií.

Ak by ste si za svojim názorom stáli, museli by ste vystúpiť z logického rámca, v ktorom deduktívna logika operuje, a to v podstate marí celú racionálnu diskusiu. Možno by bolo viac namieste použiť jazyk dedukcie a pre záver použiť termín „platný“, ale „pravdivý“ poslúži rovnako dobre.

Keď vyučujem deduktívnu logiku, hovoríme o pravdivostných tabuľkách, pravdivostných stromoch, a používame „pravdivý“ a „nepravdivý“ v každej druhej vete bez mihnutia oka, pretože každý vie, čo myslíme, keď tieto termíny vyslovíme.

Použiť slovo „pravdivý“ vo vede je však problematické z toho istého dôvodu, prečo je problematické použiť slovo „dokázať“. Súvisí to s povahou induktívneho uvažovania.



Induktívna pravda

Indukcia funguje zväčša prostredníctvom analógií a zovšeobecnení. Na rozdiel od dedukcie, umožňuje nám dosiahnuť opodstatnené závery, ktoré presahujú informácie obsiahnuté v premise. Je to práve spoliehanie na empirické pozorovanie pri indukcii, čo odlišuje vedu od matematiky.

Vďaka pozorovaniu jedného fenoménu odohrávajúceho sa v súvislosti s iným – napríklad elektrický prúd a indukované magnetické pole – zovšeobecním tvrdenie, že sa tak bude diať vždy. Môžem dokonca vytvoriť model, analógiu k prírodným procesom, aby som to vysvetlil – v tomto prípade pomocou častíc a polí.

Toto mi následne umožní predpovedať, aké budúce javy by mohli nastať alebo vyvodiť možné dôsledky a vyvinúť technológie ako napríklad elektrický motor.

A tak si prostredníctvom indukcie budujem akési informačné lešenie, pričom skôr nadobudnuté poznatky používam ako východisko pre ďalšie skúmanie. V žiadnom štádiu sa nedostávam k deduktívnej istote, ale teším sa z väčších úrovní istoty.

Mohol by som dokonca hovoriť o tom, že niektoré veci sú „pravdivé“, ale mimo jednoduchých observačných tvrdení o svete, termín používam iba ako slovný obrat indikujúci moju vysokú mieru istoty.

Na tomto mieste by možno bola vhodná menšia filozofická polemika o detailoch, ale mojou snahou nie je presne definovať, čo je pravda, ale skôr objasniť, že existujú rozdiely v tom, ako sa toto slovo môže používať, a že ignorovanie týchto spôsobov používania alebo ich popletenie vedie k nepochopeniu toho, čo je veda a ako funguje.

Napríklad, dáma ktorá mi povedala, že pre ňu je pravdivé, že duchovia existujú, spájala subjektívnu pravdu s objektívnou pravdou o vonkajšom svete.



Opýtal som sa, či to, čo skutočne myslela, nebolo „je pravdivé, že ja verím na duchov“. Najprv vzdorovala, ale keď som sa jej opýtal, či by pre ňu mohlo byť pravdivé, že gravitácia je odpudivá, už bola dosť ochotná na to, aby môj návrh prijala.

A práve taká je povaha mnohých tvrdení „pre mňa je to pravdivé“, v ktorých sa epistemická platnosť subjektívneho zážitku chybne aplikuje na skutočnosti týkajúce sa sveta.

Jednoducho povedané, špiní to význam slova pravda do takej miery, že rozdiely, ktoré som načrtol vyššie, miznú, ako keby „pravda“ znamenala len jednu jedinú vec.

K tomuto obvykle dochádza s cieľom prezentovania nenapadnuteľnej správnosti uvedených subjektívnych zážitkov ako štítu pre pochybné tvrdenia o vonkajšom svete – napríklad tvrdení, že homeopatiamne účinkuje“. Ak na tento klam pristúpite, útok na záver vedeckých zistení sa zdá rovnocenný spochybneniu subjektívnych zážitkov.

Šach mat... pokiaľ neuvidíte, ako sa zmenili pravidlá.

Bol to pre vedu dlhý a bolestivý zápas, kým povstala z kognitívnej šlamastiky a oddelila subjektívne zážitky od induktívnej metodológie. Akýkoľvek pokus spojiť ich v tom, ako verejnosť chápe vedu, si vyžaduje okamžitú pozornosť.

Pokiaľ funguje tak, ako má, veda netrávi svoj čas len tým, že prichádza s tvrdeniami o tom, čo je pravdivé vo svete naokolo, ani nespochybňuje platnosť subjektívnych zážitkov – iba hovorí, že nepostačujú na vyvodzovanie tvrdení, ktorým by mal veriť ktokoľvek iný.

Subjektívne pravdy a vedecké pravdy sú celkom odlišné tvory, ktoré sa niekedy spolu pekne hrajú, no ich potomstvo nie je vždy plodné.



Takže keď najbližšie budete hovoriť o pravde v deduktívnom alebo vedecky induktívnom zmysle a niekto zahlási, že „každý má svoju pravdu“, povedzte mu krutú pravdu: netočí sa všetko okolo nich.

-

Peter Ellerton

Článok pôvodne vyšiel pod slobodnou licenciou na portáli the Conversation.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail