20.09.2016-13:11:00   |   Dušan Valent
#Zbúrané mýty
#Záhady a zvláštne javy
Už v 19. storočí kúzelníci predvádzali pozoruhodný trik. Nechali ľubovoľného človeka skryť drobný predmet, napríklad mincu (obvykle v obálke), na ľubovoľné miesto. Mohlo to byť vo veľkej budove, ale aj kdekoľvek v meste. Potom dobrovoľníka chytili za zápästie a prikázali mu, aby intenzívne myslel na miesto, kde sa predmet nachádza. Rukou jemne pohybovali. A začali sa k miestu približovať. Napokon mincu, ihlu či gombík zo saka našli. Trik v jednej zo svojich televíznych relácií predviedol aj populárny britský mentalista (a známy kritik šarlatánov vyhlasujúcich o sebe, že disponujú „nadprirodzenými“ schopnosťami) Derren Brown.



Trik je pozoruhodnou demonštráciou vplyvu ľudského nevedomia na pohyby. Derren Brown a jeho predchodcovia využívali skutočnosť, že pokiaľ človek intenzívne myslí na miesto, kde predmet skryl, kúzelník musí vynaložiť nepatrne (ale rozpoznateľne) väčšiu silu, aby pohol jeho rukou od smeru, kde je objekt uložený.

Ešte slávnejšou demonštráciou vplyvu nevedomia na pohyby je prútikárstvo. Pravda, na rozdiel od popísaného „čítania svalov“ nie je predmetom kabaretných predstavení.

Pomocou prútika – virgule vraj mnohí ľudia dokážu nachádzať podzemnú vodu, poniektorí aj iné objekty. Hoci držia virguľu v rukách, tvrdia, že jej pohyb nijako neovplyvňujú a prútik/virguľa sa pohybuje samostatne.

Prútikárstvo sa niekedy prezentuje ako prastaré, v skutočnosti presvedčivé, jasné dôkazy o jeho existencii siahajú zhruba do 15. storočia. Vtedy sa objavuje na území dnešného Nemecka. Podrobne ho popisuje napríklad nemecký učenec zo začiatku 16. storočia Georgius Agricola. „Otec mineralógie“ a autor stáročia používanej banskej príručky mu síce venuje pozornosť, no zároveň uvádza, že skúsení baníci postupy prútikárov neuznávajú.



Mechanizmus fungovania podľa prútikárov

Tu panuje všetko iné, len nie zhoda. Prútikári sa nezhodnú ani v tom, či na vonkajšie podnety reaguje priamo ich nástroj, alebo rôzne polia/energie nevedome zaznamenávajú oni sami, a až ich prostredníctvom reagujú prútiky. Detailnejšie vysvetlenia sa dokonca líšia od krajiny ku krajine.

Môžeme sa dočítať, že vraj „biopole“ prútikára „testuje“ priestor pod ním a vplýva na jeho nevedomý pohyb. Podľa iného vysvetlenia vraj prútikári reagujú na údajné geopatogénne zóny (toto je hlavne stredoeurópsky folklór), alebo sa „naladia“ na silu, ktorú vyžaruje objekt, ktorý sa pokúšajú lokalizovať (rozšírené pre zmenu viac na Západe). Inokedy sa na daný objekt vraj napoja psychicky – tak to robia tí, ktorí nepotrebujú chodiť po teréne a vystačia si s mapami. Niekdajší československý minister školstva a kultúry a fyzik František Kahuda si vymyslel akési častice duchovnej energie mentióny, na ktoré vraj virgule reagujú. Mentióny sú asi tak podložené dôkazmi ako koxofotóny, ktoré som si vymyslel pre zmenu ja pre potreby tohto článku.

Našťastie, nevadí, že sa proponenti mimoriadnych schopností virgúľ a prútikárov nezhodnú na mechanizme ich fungovania. V rozpore s rozšíreným mýtom, spravidla nepotrebujeme vedieť, ako niečo funguje, aby sme vedeli otestovať, či to funguje.

Testovanie

Americká geologická služba už v roku 1917 vydala oficiálne stanovisko, podľa ktorého by financovanie ďalšieho výskumu účinnosti prútikárstva bolo plytvaním verejnými prostriedkami. No keďže jeho vierohodnosť v očiach laickej verejnosti a sprievodná popularita neupadli, „plytvanie verejnými prostriedkami“ nastalo. Čo sa podarilo zistiť?

Pozoruhodný kontrolovaný experiment sa odohral v roku 1935 vo Francúzsku. Časopis La Vie Catholique ponúkol tisíc frankov každému, kto v starom dome nájde ukrytý poklad – balíček obsahujúci 56 strieborných medailí – aspoň osemkrát z desiatich pokusov. Približne polovica zúčastnených použila virgule alebo kyvadlá. Pokusov bolo celkovo 860, z toho 86 úspešných. Nikto neuspel viac ako 4 razy. Virgule (ani kyvadlá) nepomohli k vyššej úspešnosti ako obyčajné šťastie či rozum. Jedným z najviac sklamaných účastníkov bol predseda Francúzskej a medzinárodnej asociácie priateľov prútikárstva, katolícky kňaz Abbé Mermet. Na prípravy experimentu osobne dozeral a vo svoje schopnosti pevne veril.



V roku 1948 sa v New Zealand Journal of Science and Technology objavilo vyhodnotenie výskumu vedeného P. A. Ongleym. Ten otestoval schopnosť prútikárov po zaslepení označiť pomocou virgule to isté miesto ako s otvorenými očami, rozoznať, či pochované fľaše obsahovali vodu alebo nie, prípadne predviesť iné demonštrácie údajných mimoriadnych schopností. 58 prútikárov predviedlo úspešnosť zodpovedajúcu náhode.

Americká spoločnosť pre parapsychologický výskum (ASPR) v auguste 1949 sponzorovala sériu testov 27 prútikárov a dvoch vedcov (inžinier a geológ, bez prútikov) na poli v americkom Maine. Účastníci mali nájsť podzemnú vodu. Najprv označili miesta údajne najvhodnejšie pre studne, a potom sa pokúsili na tieto miesta vrátiť so zaviazanými očami. Každý účastník tiež odhadoval hĺbku a kvalitu vody. Vedci boli oveľa úspešnejší. „Ani jedného z našich prútikárov by ste si nepomýlil s expertom,“ uviedol report publikovaný o dva roky neskôr v žurnále ASPR. „Nevideli sme nič, čo by spochybnilo prevládajúci názor, že máme dočinenia s nevedomou svalovou aktivitou.

V roku 1975 zorganizoval veľký experiment britský časopis New Scientist. Zapojilo sa doňho tisíc amerických a tisíc britských vojakov a niekoľko sto anglických dobrovoľníkov. Poslali ich do terénu, ktorý nepoznali. Pokusné vrty predtým určili, kde sa nachádza spodná voda, pričom experimentátori okrem toho do zeme zakopali oceľové rúry, kryštály a ďalšie predmety. Pokusné osoby mali len určiť miesta, kde ich virguľa reaguje. Predmety nemuseli identifikovať. Pokus sa niekoľkokrát zopakoval a z pohľadu prútikárov vždy dopadol ako úplné fiasko. Úspešnosť zodpovedala náhode.

V roku 1990 sa v meste Kassel uskutočnil trojdňový dvojito zaslepený experiment vykonaný nemeckou Spoločnosťou pre vedecký výskum paravied. Prútikári súhlasili, že jeho prevedenie je férové, pričom legendárny kúzelník a lovec šarlatánov James Randi ponúkol 10-tisíc dolárov každému jednému, ktorý uspeje. Prútikári mali identifikovať, či v plastových potrubiach zahrabaných pol metra pod povrchom poľa tečie voda. Hoci očakávali 100 % úspešnosť, v skutočnosti sa im darilo zhruba rovnako, ako keby len tipovali.



O čosi neskôr boli publikované výsledky tzv. mníchovského experimentu. Ten sa odohral ešte koncom 80. rokov a vyšiel prútikárom v ústrety viac ako ktorýkoľvek predchádzajúci. Prebiehal v stodole, ktorú prútikári odsúhlasili, pretože v nej nenašli žiadne rušivé vplyvy. V jej vnútri experimentátori premiestňovali na počítačom náhodne určené súradnice prenosné potrubie s prúdiacou vodou (prúdenie vody bola požiadavka prútikárov, taká voda vraj vyžaruje viac energie, ktorú dokážu zachytiť). Prútikári sa pritom pohybovali na poschodí stodoly. Výskum vyvolal veľký rozruch, pretože údajne potvrdil schopnosti prútikárov.

Po stránke analýzy dát však zlyhal. Vzorka prútikárov použitá vo výsledkoch nebola náhodná, ako si vyžaduje štandardný vedecký protokol – experimentátori z celkového počtu (504) v záveroch počítali len tých, ktorým sa darilo najviac. Opätovná analýza dát zistila výsledky zhodné s náhodnými fluktuáciami. A ani šestica prútikárov, ktorá údajne uspela nad rámec náhody v pôvodnom testovaní, v osobitných testoch nepreukázala akékoľvek mimoriadne schopnosti.

Prečo sa môže zdať, že funguje?

Hľadanie podzemnej vody, čo je najčastejšie demonštrovaná schopnosť prútikárov, nie je v mnohých oblastiach náročné, pretože sa tam vyskytuje s vysokou pravdepodobnosťou. A keď je podzemná voda prítomná, tak v celých vrstvách – plošne, nie v úzkych pruhoch, ako to mnohí prútikári radi tvrdia. Navyše, jej prítomnosť naznačujú mnohé povrchové znaky (rozloženie vegetácie, farba pôdy). Je teda pravdepodobné, že skúsení prútikári sa nevedome orientujú práve podľa nich.

Napríklad jeden z najznámejších a najúspešnejších prútikárov 20. storočia Američan Henry Gross mal bohaté znalosti o prírode (väčšinu života pracoval ako horár) a predovšetkým pôde. Sám hovoril, že ho teší, ako často sa jeho virguľa zhoduje s jeho vedomým uvažovaním. Pravda, kedykoľvek mal predviesť svoje schopnosti v kontrolovaných podmienkach, zlyhával...

Ako pripomína slávny kúzelník a výskumník „záhadných“ javov Milbourne Christopher (v tomto smere nástupca H. Houdiniho a predchodca Jamesa Randiho), pokiaľ človek držiaci prútik (vedome alebo nie) vie, kde sa objekt jeho hľadania nachádza, prútik nikdy nesklame.



Pohyb virgule

Ako sme uviedli v úvode, prútikári pohyb svojho nástroja ovládajú, ibaže nevedome, prostredníctvom javu zvaného ideomotorický efekt (vďaka ktorému funguje okrem čítania svalov aj špiritistická tabuľka). Že prútik reaguje na pohyby ich rúk a nie akési energie, dokazuje pozorovaná svalová aktivita. Napríklad český novinár Josef Fleissig oslovil známeho prútikára zo Strakoníc, aby spolu vykonali experiment. Keď ho poprosil, aby si vyhrnul rukávy a obnažil paže až po lakte, zistil, že „svaly na jeho paži sa napínajú krátko pred reakciou prútika.“

Multimiliónový potenciál

Ako vidíme, kedykoľvek sú schopnosti prútikárov testované v dôsledne prevedených kontrolovaných experimentoch, presnosť ich „nadprirodzených“ schopností padá na úroveň náhodného hádania. Ale nie sú to len kontrolované štúdie, ktoré vypovedajú o rozpore medzi údajnými a reálnymi schopnosťami prútikárov.

Pôdny fyzik Miroslav Kutílek upozorňuje, že ťažobné a prospektorské (vyhľadávajúce ložiská nerastných surovín) spoločnosti ochotne a veľmi štedro investujú do metód, ktoré im prinesú úsporu nákladov alebo vyšší zisk. Dnes siahajú predovšetkým po vyhodnocovaní údajov z geologických vrtov prostredníctvom metód krigovania a geoštatistiky. „Nikto nemôže podozrievať ťažobné spoločnosti a prospektorské spoločnosti, že by váhali využiť služieb prútikárov, keby tým usporili na výdavkoch za prieskumné vrty,“ pripomína vedec.

Geológ Juraj Littva z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave s fyzikom Kutílkom súhlasí. „Ak by prútikárstvo "fungovalo", bol by to sen každého geológa - znamenalo by to kopu ušetrenej práce, času i peňazí,“ pripomína. „Najľahšie je vždy pozrieť sa na prax - existuje dobrý dôvod prečo si firmy pri zakladaní aquaparkov nechávajú robiť drahšie geologické posudky, namiesto toho aby na lúku vyhnali svorku lacnejších prútikárov.“



-

Zdroje:
Enright, J.T.: Dowsers Lost in Barn. Naturwissenschaften 83, 275-277, 1996.
Fleissig, J.: Podvody a zázraky. 1995.
Christopher, M.: Seers, Psychics & ESP. 1970.
Kutílek, M.: Proutkaři a penduláci IN: Věda kontra iracionalita 4. 2008.
Shermer, M. (ed.): The Skeptic Encyclopaedia of Pseudoscience. 2002.
White, M.: Veda a Akty X. 1997.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail