Často sa pritom zabúda, že nie všetky kúty galaxií – a vlastne vesmíru ako takého – sú pre potenciálny vznik zložitého života rovnako prajné.

Mliečna cesta nie je najprajnejšia

Výskumný tím pod vedením Pratiky Dayalovej z Durhamskej univerzity napríklad hľadal typ galaxií najvhodnejší pre vznik života. Výskumníci použili pozorovacie dáta viac ako stotisíc galaxií a hľadali také, ktorých hviezdy vykazujú vysokú metalicitu – bez prítomnosti prvkov ťažších ako železo totiž nedochádza k vzniku planét. Zároveň hľadali také, v ktorých je síce pomerne veľa hviezd, ale nie príliš búrlivá tvorba nových hviezd vedúca k masívnym hviezdam, aké vybuchujú v tzv. supernovách II. typu – to sú výbuchy tak energické, že by ich žiarenie dokázalo sterilizovať okolité planéty.




Vedci zistili, že najžičlivejšie nie sú galaxie typu Mliečnej cesty, čiže špirálovité (ako napr. galaxia na perexovom obrázku), ale na pohľad beztvaré, prinajmenšom dvakrát hmotnejšie eliptické galaxie. U nich je tempo vzniku nových hviezd desaťnásobne pomalšie, no podľa výpočtov môžu hostiť 10 000-násobne viac obývateľných planét ako naša galaxia.

Eliptická galaxia IC 2006.

Zlé správy pre väčšinu vesmíru

Fyzici Tsvi Piran z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme a Raul Jimenez z Barcelonskej univerzity prakticky zhodnotili obývateľnosť celého vesmíru a priniesli podstatne pesimistickejšie zistenia. Potenciálny život v kozme podľa nich devastujú supernovami vyvolané záblesky gama žiarenia.

Podľa zistení Pirana a Jimeneza je 50 % šanca, že v priebehu poslednej polmiliardy rokov spôsobili na Zemi aspoň jedno masové vymieranie. Autori v tomto ohľade pripomínajú, že sa uvažuje hlavne o ordovickom vymieraní spred 450 miliónov rokov, ktoré patrí medzi najkatastrofickejšie. Vymrelo až 80 % všetkých druhov. Bližšie k stredu Mliečnej cesty, vo vzdialenosti do 6500 svetelných rokov od centra, je pravdepodobnosť jedného takéhoto katastrofického vymierania za polmiliardu rokov až 95 %. (Slnečná sústava sa nachádza takmer 30-tisíc svetelných rokov od centra).



Nielenže gama žiarenie obmedzuje zložitý život na vonkajšie okraje Mliečnej cesty. Podľa výpočtov Pirana a Jimeneza jeho intenzita vôbec neumožňuje jeho vznik v 90 % galaxií.

Ničia nepriamo

Záblesky prichádzajú v dvoch typoch. Krátke trvajú sekundu alebo dve a vznikajú zrejme pri kolízii dvoch neutrónových hviezd alebo čiernych dier. Dlhšie záblesky trvajú desiatky sekúnd a vznikajú pri explózii mimoriadne hmotných hviezd. Sú vzácnejšie ale stonásobne energickejšie.

Ničivé sú predovšetkým nepriamo. Spustia reťazovú reakciu, ktorá zničí ozónovú vrstvu v atmosfére, v nadväznosti na čo život viac nebude chránený pred škodlivým ultrafialovým žiarením.

K týmto dlhším zábleskom dochádza hlavne v galaxiách, kde hviezdy vznikajú rapídne, a to predovšetkým v oblastiach s pomerne nízkym zastúpením ťažších prvkov ako vodík a hélium (teda nízkou metalicitou). Nuž a taká je väčšina galaxií – veľká väčšina galaxií v kozme sa vyznačuje pomerne nízkou metalicitou. A čím hlbšie do minulosti ideme, tým bolo podľa Pirana a Jimeneza gama ohňostrojov viac (ťažkých prvkov vo vesmíre postupne pribúda, pretože vznikajú v útrobách vysoko hmotných hviezd).

Čiže prvých päť miliárd rokov mal byť vesmír pre zložitý život nevhodný úplne celý. A dnes zostáva pustý, prinajmenšom z hľadiska vyspelého života, takmer úplne.



A situácia je zrejme ešte horšia. Vieme, že spájanie galaxií je vcelku bežný jav (Mliečna cesta ho už zažila a o pár miliár rokov ju čaká zas). Keď takáto kolízia nastane, hviezdy sa síce nezrážajú, ale planéty môžu byť vyhodené zo svojich planetárnych sústav, pričom kolízie mračien medzihviezdneho plynu vedú k masívnej tvorbe hviezd, často veľkých a krátkožijúcich. To znamená, že kolidujúce galaxie čoskoro zaplaví žiarenie supernov.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet