26.11.2017-05:30:00   |   Jakub Podhorányi
#Zbúrané mýty
#Myslenie
Knihy zamerané na sebarozvoj čitateľom predostierajú rôzne návody na šťastnejší život. V skutočnosti ale sľubovaným, takmer „zázračným“ spôsobom nefunguje žiaden návod. A je jedno, ako nádejne môže pôsobiť.

Šťastie ako výsledok voľby

 
S výnimkou rozhodnutí spätých so základnými potrebami, väčšinu nášho rozhodovania motivuje cieľ dosiahnuť subjektívnu pohodu či šťastie. Sme ale vždy schopní zvoliť to, čo je pre nás najlepšie?

Enormný dopyt po knihách zameraných na sebarozvoj a hľadanie šťastia naznačuje, že nie. Aj mnoho psychológov sa prikláňa k názoru, že často nerobíme voľby, ktoré by maximalizovali naše šťastie.



Výskumy poukazujú na dva hlavné problémy: často nedokážeme predpovedať, ktorá voľba povedie k najlepšiemu zážitku. A ak úspešne vyberieme takúto alternatívu, nezriedka ju nedovedieme do úspešného konca.

Neschopnosť odhadnúť budúcu skúsenosť

Aby sme počas rozhodovania dokázali zvoliť možnosť, ktorá vedie k lepšiemu zážitku, potrebujeme odhadnúť následky možností, z ktorých si vyberáme. Pri formulovaní predpovedí využívame rôzne stratégie. Napríklad sa riadime emóciami, ktoré sú späté so situáciami ponášajúcimi sa na dané alternatív. Vedome spomíname a hodnotíme príbuzné skúsenosti, inokedy si predstavíme budúcu skúsenosť – mentálne ju „simulujeme“.

Výskumy však zistili viacero skreslení, kvôli ktorým náš výber často nie je optimálny.

Ľudia napríklad často nadhodnocujú vplyv, aký na nich bude mať niektorá emocionálna udalosť či už z hľadiska intenzity, alebo trvania tohto vplyvu. Čerství študenti vysokej školy typicky preceňujú radosť, ktorú budú mať z úspešného skúškového. Rovnako prehnané sú aj ich očakávania ohľadom smútku, ktorý pocítia, keď sa im skúškové nevydarí. Za túto odchýlku sčasti môže takzvaný fokalizmus, teda prílišná pozornosť, ktorú venujeme centrálnej udalosti, v dôsledku čoho prehliadame rôzne podružné udalosti, ktoré zmierňujú dopad tej centrálnej. Štúdia1 s univerzitnými fanúšikmi (amerického) futbalu ukázala, že „fandovia“ nadhodnocovali predpokladanú radosť, spojenú s víťazstvom obľúbeného tímu. Jednoducho nebrali do úvahy, že ich budúci „stav šťastia“ môžu ovplyvniť viaceré udalosti, pričom víťazstvo je len jedným „kúskom mozaiky“. Keď ale autori fanúšikov požiadali, aby najskôr uviedli ďalšie faktory, ktoré by mohli ovplyvniť ich budúce šťastie, viedlo to k presnejším odhadom budúceho prežívania.



Ďalšou príčinou nadhodnocovania dopadu rôznych udalostí sú ochranné mechanizmy. Po emotívnych udalostiach máme tendenciu racionalizovať, čiže vyvodzovať z nich zmysel. Tým však zároveň utlmujeme silu, akou pôsobia na naše emócie. Keď sa nám niečo nevydarí, zvykneme konštatovať, že sme to v skutočnosti aj tak príliš nechceli, že nám to znemožnila náhoda a podobne. Mnoho ľudí neberie do úvahy pôsobenie týchto mechanizmov, preto očakáva silnejší dopad udalostí, než aký sa skutočne dostaví.

Problémy spôsobuje taktiež skutočnosť, že počas rozhodovania ohľadom toho, čo by nás spravilo šťastnými, sa zväčša nachádzame v rozdielnom telesnom a psychickom rozpoložení než v čase, keď sa výsledok dostaví. S týmto rozdielom môžeme pri odhadovaní výsledku do istej miery rátať. Keby sme mali predpovedať potešenie z chutných raňajok krátko potom, ako sme sa výdatne navečerali, mohli by sme ho podceniť2. To, že sme momentálne sýti neznamená, že očakávame, že sýti budeme aj zajtra ráno. No tento rozdiel nevedome podceňujeme. K neoptimálnym voľbám tak napomáha aj takzvané projektívne skreslenie.

Rovnako problematické sú rôzne „módy hodnotenia“, odlišné pre „rozhodovateľa“ a „nositeľa dôsledkov“. Predpovede budúceho prežívania, ktoré predchádzajú rozhodnutiu, často robíme v „móde rozvetveného hodnotenia“ (angl. joint-evaluation mode), čiže keď porovnávame množstvo možností. Naproti tomu dôsledok našej voľby už pociťujeme v „móde jediného hodnotenia“ (hodnotíme len jeden raz, a to voľbu, ktorú sme si vybrali; angl. single-evaluation mode). Vtedy sme vystavení len vybranej možnosti. Keby sme napríklad zašli do obchodu s cieľom kúpiť plazmovú TV, porovnávali by sme najprv množstvo modelov (rozvetvené hodnotenie). Po kúpe by nám ale zážitok poskytoval len zvolený model (hodnotenie jediného faktoru).

„Rozvetvený mód“ sa môže zvrhnúť tak, že venujeme prílišnú pozornosť jemným kvantitatívnym rozdielom (v prípade TV napr. úroveň jasu), ktoré počas následnej skúsenosti v rámci „módu jediného hodnotenia“ nemajú väčší význam. Ak navyše hodnotenie kvantitatívnych rozdielov (objektívne parametre zariadenia) zatieni hodnotenie dôležitých kvalitatívnych rozdielov (aspekty, ktoré ovplyvňujú používanie zariadenia), môžeme – napríklad – kúpiť TV s najväčším jasom na úkor užívateľsky prívetivejšieho ovládania. V „móde jediného hodnotenia“, s ktorým po kúpe budeme musieť žiť, má ale prívetivé ovládanie podstatne väčšiu váhu, takže spokojnosť sa nekoná.



Keďže budúcu skúsenosť odhadujeme aj na základe podobných situácií z minulosti, za pravidelné odchýlky od „šťastných“ rozhodnutí môžeme viniť tiež nedokonalú pamäť. Hodnotenie minulých situácií nadmerne ovplyvňuje to, ako prebiehal „vrchol“ udalosti (úsek najintenzívnejšieho prežívania) a jej koniec, avšak dĺžka trvania príliš nezaváži. Ilustruje to klasický experiment3 slávneho psychológa Daniela Kahnemana. Participanti podstúpili dve nepríjemné situácie, v jednej mali ruky 60 sekúnd ponorené do veľmi studenej vody, kým v druhej sa k tomu pridalo ďalších 30 sekúnd v mierne studenej vode. Objektívne bola horšia druhá situácia, keďže celkové nepohodlie trvalo dlhšie. Ako však reagovali participanti? Paradoxne považovali druhú situáciu za menej nepríjemnú, pretože mala menej nepríjemný koniec. Navyše, keď boli participanti požiadaní, aby jednu zo situácií podstúpili znova, väčšina volila práve dlhšiu a objektívne nepríjemnejšiu variantu. Koniec a „vrchol“ udalostí spôsobujú odklon od šťastnejších volieb najskôr preto, lebo si na ne ľahko spomenieme.

Z rovnakého dôvodu, pre ľahkú „rozpamätateľnosť“, môžu k obdobným problémom viesť nezvyklé situácie. Morewedge s kolegami vo svojej štúdii4 požiadal pasažierov metra, aby si spomenuli buď na jednu, alebo na viacero situácií z minulosti, keď nestihli vlak. Následne mali odhadovať, aká bude ich reakcia na zmeškanie vlaku v budúcnosti. Participanti, ktorí dostali za úlohu spomenúť si len na jednu situáciu, často spomínali na tú najhoršiu. Oproti skupine, ktorá mala spomínať na viacero situácií, tak celkovo očakávali nepríjemnejšiu skúsenosť. Po upozornení, že najľahšie prichádzajú na um výnimočne negatívne zážitky, už spomínané skreslenie zmizlo.

Ďalšou pomôckou pri predpovediach spokojnosti sú rôzne populárne dojmy o tom, čo nás robí šťastnými či nešťastnými. Hoci si ich osvojujeme zväčša v situáciách, keď platia, máme tendenciu ich platnosť príliš zovšeobecňovať. Ľudia napríklad prirodzene vedia, že ak priložíme slabší produkt k vynikajúcemu, príťažlivosť toho slabšieho sa zníži. V psychológii to voláme efekt kontrastu. Následkom prílišnej generalizácie tohto efektu však študenti v jednej štúdii5 verili, že jedenie chutných želé cukríkov oslabí potešenie z neskoršieho jedenia menej chutných cukríkov. Vzhľadom na časový odstup ale efekt kontrastu nenastal a potešili sa aj menej chutným maškrtám.

Ako je to s neadekvátnymi predpoveďami budúceho prežívania celkovo? Za všetkými skresleniami, ktoré som uviedol, stojí skutočnosť, že predpoveď skúsenosti a samotná skúsenosť prebiehajú v odlišných kontextoch. Počas predpovede si však často tento rozdiel neuvedomíme. Ak by sme dokázali efektívne a plne rozpoznať všetky odlišnosti, systematické chyby či odchýlky od optimálnych volieb (z hľadiska budúceho prežívania a šťastia) by sa neobjavovali.

Nedržíme sa najvýhodnejšej voľby

Aby sme dospeli k „najšťastnejšiemu“ výsledku rozhodovania, nestačí len predpovedať, za ktorou z možností sa skrýva. Správnej predpovede sa treba aj držať – keď si uvedomíme najvýhodnejšiu z alternatív, mali by sme ju vykonať. A v tom zlyhávame.



Hlavnou príčinou je impulzivita. Na úkor dlhodobého šťastia zvolíme možnosť, ktorá uspokojuje okamžite. Prejedanie sa, zanedbávanie aktívneho pohybu či preventívnych prehliadok u lekára, flákanie učenia, prílišné míňanie v pomere k šetreniu. U podobných vecí väčšinou vieme, že z dlhodobého hľadiska nás šťastnými nespravia, no často impulzívne uprednostníme ich okamžité benefity.

Niekedy tiež miesto vlastnej predpovede uprednostníme akési „pravidlá dobrého rozhodovania“. Ide o vžité pravidlá typu „neplytvaj“, „neplať za meškanie“ a podobne. V štúdii6 ohľadom pravidla „neplytvaj“ autori participantov vyzvali, aby si predstavili, že kúpili 100 dolárový lístok na lyžiarsky zájazd do Michiganu a lístok na lyžiarsky zájazd do Wisconsinu za 50 dolárov. Neskôr však vysvitlo, že oba zájazdy spadajú na rovnaký víkend. Participanti teda mohli využiť len jeden z lístkov. Napriek informáciám, že zájazd do Wisconsinu bude pravdepodobne lepší, väčšina participantov siahla po drahšom do Michiganu. Nechceli „plytvať“ 50 dolármi, hoci už išlo o takzvané utopené náklady (náklady, ktoré sme už vynaložili a nemožno ich nahradiť, takže z racionálneho hľadiska by nemali ovplyvňovať rozhodovanie). Podobné pravidlá nevedú vždy k „najšťastnejším“ voľbám.

Hoci pri rozhodovaní niektorí z nás túžia po racionalite*, snaha dosiahnuť ju môže viesť k menej racionálnym rozhodnutiam. Takzvaná laická racionalita sa totiž prejavuje napríklad aj prehnanou tendenciou lipnúť pri rozhodovaní na „tvrdých“, objektívnych atribútoch na úkor subjektívnych či „mäkkých“ (napríklad situácia s plazmovou TV, ktorú spomínam vyššie). Alebo sa prejavuje tendenciou zameriavať sa na primárny účel produktu a súčasne prehliadať ostatné aspekty, ktoré sú však z pohľadu celkového užívania taktiež dôležité. Takéto rozhodovanie je v rozpore so skutočným významom racionality. Tzv. inštrumentálna či praktická racionalita totiž znamená hľadanie rozhodnutí, ktoré maximalizujú pravdepodobnosť, že dosiahnete, čo chcete.

Laická racionalita sa prejavuje aj laickým ekonomizmom, teda tendenciou rozhodovať sa na základe finančných aspektov jednotlivých alternatív, a súčasne zanedbávať ich „zážitkovú“ hodnotu, čo pekne ilustrovala štúdia7 od Hseeho a kolegov. Autori participantom po hypotetickej výhre v súťaži ponúkli na výber medzi dvoma odmenami. Jednou bola malá čokoláda v tvare srdca s hodnotou 50 centov, druhou veľká čokoláda v tvare švába za 2 doláre. Väčšina participantov síce odhadovala, že by si viac vychutnali „srdiečko“, napriek tomu ale siahla po „hodnotnejšom“ švábovi.

Ďalší problém spočíva v takzvanej maximalizácii média. Keď vynaložíme úsilie, aby sme niečo získali, často dostaneme najprv určité médium. To predstavuje nástroj či menu, ktorú za „niečo“ vymeníme. Napríklad body v zákazníckych vernostných programoch. Za prítomnosti média však zvykne dochádzať k tomu, že sa sústredíme viac na toto médium, než na samotný výsledok.



Ilustrovať to môžeme experimentom so zmrzlinou8. Autori participantov rozdelili do dvoch skupín, s médiom alebo bez neho. Participanti sa v skupine bez média mali rozhodnúť, či splnia nenáročnú úlohu, za ktorú dostanú ako odmenu vanilkovú zmrzlinu, alebo namáhavú úlohu výmenou za pistáciovú zmrzlinu. V skupine s médiom participanti za nenáročnú úlohu získali 60 bodov (vymeniteľných za vanilkovú zmrzlinu) a za namáhavú 100 bodov (vymeniteľných za pistáciovú zmrzlinu). V skupine bez média väčšina participantov zvolila nenáročnú úlohu a získala tak vanilkovú zmrzlinu, v prítomnosti média to bolo presne naopak. Paradoxné však je, že preferencie týchto participantov boli naklonené práve zmrzline vanilkovej, nie pistáciovej.

Takýto záver naznačuje, že prítomnosť média môže viesť k tomu, že vynaložíme viac námahy bez toho, aby sme získali lepší výsledok.

Ak vám zišli na um peniaze a ľudia, ktorí pracujú čoraz tvrdšie, len aby ich mali stále viac, hoci na spokojnosti a šťastí sa to neodráža, máte dobrý postreh.

Čo ale majú spoločné uvedené dôvody, kvôli ktorým sa nedržíme optimálnych volieb, vedúcich k „šťastnejším“ dôsledkom? Posledné tri, teda „pravidlá dobrého rozhodovania“, laická racionalita a maximalizácia média, tvoria kontrolné mechanizmy voči impulzivite uvedenej na začiatku sekcie. Tieto mechanizmy môžu v závislosti od kontextu situácie buď pomôcť, alebo uškodiť. Ak voľba nejakej alternatívy znamená vo výsledku uprednostniť krátkodobé šťastie pred dlhodobým, pomáhajú nám chrániť sa pred impulzívnou voľbou tejto alternatívy. Keď však nič podobné nehrozí, svojim pôsobením nám môžu uškodiť, pretože zabránia voľbe „najšťastnejšej“ možnosti.

-

Zdroje:
Hsee, C. K., & Hastie, R. (2006). Decision and experience: why don't we choose what makes us happy?. Trends in cognitive sciences, 10(1), 31-37.

1 Wilson, T. D., Wheatley, T., Meyers, J. M., Gilbert, D. T., & Axsom, D. (2000). Focalism: a source of durability bias in affective forecasting. Journal of personality and social psychology, 78(5), 821.
2 Read, D., & Van Leeuwen, B. (1998). Predicting hunger: The effects of appetite and delay on choice. Organizational behavior and human decision processes, 76(2), 189-205.
3 Kahneman http://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1111/j.1467-9280.1993.tb00589.x
Kahneman, D., Fredrickson, B. L., Schreiber, C. A., & Redelmeier, D. A. (1993). When more pain is preferred to less: Adding a better end. Psychological science, 4(6), 401-405.
4 Morewedge, C. K., Gilbert, D. T., & Wilson, T. D. (2005). The least likely of times: How remembering the past biases forecasts of the future. Psychological Science, 16(8), 626-630.
5 Novemsky, N., & Ratner, R. K. (2003). The time course and impact of consumers' erroneous beliefs about hedonic contrast effects. Journal of Consumer Research, 29(4), 507-516.
6 Arkes, H. R., & Blumer, C. (1985). The psychology of sunk cost. Organizational behavior and human decision processes, 35(1), 124-140.
7 Hsee, C. K., Zhang, J., Yu, F., & Xi, Y. (2003). Lay rationalism and inconsistency between predicted experience and decision. Journal of Behavioral Decision Making, 16(4), 257-272.
8 Hsee, C. K., Yu, F., Zhang, J., & Zhang, Y. (2003). Medium maximization. Journal of Consumer Research, 30(1), 1-14.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail