28.02.2017-13:16:00   |   Marek Jurkovič
#Myslenie
#Longformy
„sprisahanie -ia s. tajne pripravovaný odboj proti niekomu, niečomu“ – KSSJ



Zámerne som použil názov, ktorý by sa dal použiť ako paródia na rôzne konšpiračné teórie a zároveň vystihuje podstatu môjho článku. Skutočne sa zdá, ako keby nami neuvedomované poznávacie (kognitívne) procesy podkopávali racionalitu nášho myslenia. Možno by sa dalo povedať, že do takej miery, až sme nimi (v horších prípadoch) ovládaní.

Ľudská myseľ podlieha množstvu klamov, zaujatostí. Často dáme skôr na „intuície“ namiesto toho, aby sme racionálne uvažovali o rôznych stránkach problémov. Inými slovami, sme lenivci v uvažovaní. To má nezriedka praktický význam. Komu by sa napríklad chcelo robiť z nákupu ovocia zložitý problém a exaktne posudzovať všetky možné parametre najlepšieho možného kusu ovocia, keď sa môžeme spoľahnúť na to, že určitý kus ovocia sa nám napr. „zdá krajší“ (koniec koncov, väčšinou už tovar v obchodoch prešiel kontrolou).



Problém nastáva, keď na základe intuícií začneme posudzovať komplexné problémy. Intuície nie sú na túto úlohu vhodné a keď ovplyvňujú naše rozhodnutia, môžu mať závažné následky.

Aká je najvhodnejšia liečba určitého ochorenia alebo jeho prevencia? Nakoľko bezpečný je určitý liek alebo intervencia? Ako napríklad vysvetliť súčasné alebo minulé dianie vo svete? Ako vysvetliť finančné alebo politické krízy? Ako možno vysvetliť neobvyklý signál z niektorej hviezdnej sústavy? To sú niektoré zložité otázky, na ktoré obvykle neexistujú úplne jednoznačné odpovede bez množstva rôznych „ale...“.

Ako vzniká uvažovanie konšpiračných teoretikov

U niektorých ľudí sa to prejavuje do menšej miery, u iných do väčšej, existuje ale tendencia k hľadaniu vzorcov, hľadaniu zámeru alebo zmyslu. Niekedy sa táto tendencia môže prejaviť aj ako poverčivosť.

Sme lenivci v myslení., takže si riešenie komplexného problému uľahčíme a zvalíme ho na jeden faktor, dokonca aj taký, ktorý „ovláda dejiny“. Podliehame rôznym zaujatostiam (angl. biases), často napríklad tej, ktorá pripisuje neosobným vplyvom určitú osobnosť. (napr. keď ľudia kedysi pripisovali prírodným javom dušu – animizmus; prípadne dodnes bežne nášmu počítaču pripisujeme diabolské zámery, keď nám zrazu zamrzne a po reštarte napríklad nenájdeme uložený mnohostranový pracovný dokument). Takže pripíšeme tomuto jednému faktoru ľudskú osobnosť, určitý vedomý zámer, cieľ, pripíšeme mu schopnosť vedome konať.

Náš mozog takto zvykne pripisovať zámer, pretože aj my väčšinou vedome konáme s určitým zámerom.

Jednoducho, mozog používa mentálnu skratku. Vychádza z toho, čo už pozná (konkrétne seba) a uplatňuje tento poznatok aj v situáciách, ktoré nemusia byť celkom vhodné – ako dieťa, ktoré sa snaží natlačiť dielik puzzle aj tam, kam nepatrí.

A keďže pri posudzovaní ľudí a rôznych javov vychádzame zo skúsenosti s nami samými, tak sa môže stať, že vlastné nekalé zámery pripíšeme pomyselnému a zjednodušenému zosobnenému aktérovi, ktorý zdanlivo hýbe dejinami, alebo ktorý zdanlivo stojí za rozsiahlou konšpiráciou.



Tento proces je známy aj ako projekcia, ak vlastné chyby alebo zámery pripisujeme iným. V prípade rôznych konšpiračných teórií sa ukázalo, že ľudia viac ochotní podieľať sa na hypotetickom sprisahaní, sú aj náchylnejší veriť konšpiračným teóriám. To súvisí aj s tzv. ‘machiavellizmom’ alebo osobnostnou charakteristikou spojenou s ochotou využívať iných pre vlastný zisk (Douglas & Sutton, 2011).

Naivné predstavy o „silách v pozadí“

Zaujímavé je, že organizácie alebo spoločenstvá, ktoré by mali stáť za konšpiráciami, vystupujú často až ako neľudsky efektívne stroje.

Ak predpokladáme, že za krytím rozsiahleho svetového sprisahania stoja možno aj tisíce ľudí, tak musíme predpokladať, že každý jeden konšpirátor je pravdepodobne bytosť stvorená z čistého zla bez nejakých vedľajších motívov alebo životných problémov, hobby a pod. Akýsi jednoliaty organizmus, ktorý dokáže vykonávať veľmi zložité operácie. Pritom na základe skúseností s vládami alebo veľkými organizáciami by sme niečo takéto očakávali len ťažko. Na jednej strane vidíme nekompetentnosť, na druhej strane v rámci konšpiračných teórií je od sprisahancov očakávaná často až nadprirodzená kompetentnosť a efektívnosť. (Brotherton, 2015).

V prípade viery v konšpiračné teórie možno hovoriť aj o akomsi pseudonáboženstve (teda má niektoré prvky náboženstva, v iných ohľadoch sa ale líši – napr. omnoho menší dôraz na nadprirodzené bytosti alebo spiritualitu), keď tradičné všemocné alebo skoro všemocné entity (napr. bohovia a démoni) nahrádzajú iné, len v podobe sprisahaneckých spolkov. Inak povedané, konšpirační teoretici si vytvorili modernú verziu diabla, ktorá vysvetľuje, prečo sa deje zlo vo svete (resp. to, čo považujú za zlo) alebo aspoň vysvetľuje zložité a často nejednoznačné dianie vo svete nie ako efekt množstva neosobných faktorov, ale ako dianie s jasným zámerom.



U ľudí sa totiž viac alebo menej prejavuje tendencia odmietať nejednoznačné podnety a vysvetľovať si ich ako hrozbu, pričom táto tendencia je silnejšia u ľudí uprednostňujúcich konšpiračné vysvetlenia nejednoznačných udalostí (Brotherton & French, 2015).

Problém tolerovať nejednoznačnosť sa zrejme podpisuje aj pod pseudonáboženský charakter konšpiračných teórií. Zástancovia rôznych konšpiračných teórií sa často prezentujú ako ochrancovia „svätých“ hodnôt (Franks, Bangerter, & Bauer, 2013) – či už ide o ich predstavu tradičnej spoločnosti, vieru, slobodu prejavu alebo niečo iné – hoci ohrozenie týchto hodnôt je často otázne, podobne ako samotné konšpiračné teórie.

Závislosť na anomáliách, nie hodnotných dôkazoch

S hľadaním vzorcov súvisí aj to, ako vznikajú a sú živené konšpiračné teórie. Ide v podstate o hľadanie anomálií. Hoci konšpiračné teórie predpokladajú takmer všemocné elity alebo manipulátorov, títo sa vždy nejakým spôsobom „prerieknu“.

Typickým príkladom môže byť správa BBC o zrútení budovy WTC 7 počas útokov z 11. septembra predtým, než budova skutočne padla. Oficiálne alebo bežné vysvetlenie by bolo, že v chaose dňa jednoducho reportéri povedali niečo, čo nemali overené, no v podstate sa to kvôli poškodeniu budovy dalo očakávať. Konšpiračné vysvetlenie je, že súčasťou sprisahania je aj televízia BBC a WTC 7 vlastne aj tak nemalo padnúť atď.

Podobných príkladov je nesmierne veľa aj vďaka dostupnosti rôznych video materiálov v médiách. Či už si ľudia všimnú „podozrivo vyzerajúceho“ človeka stojaceho neďaleko, čo je „určite skutočný páchateľ“, prípadne sa na mieste útoku nachádza „akosi málo krvi“, takže iste ide len o figuríny alebo hercov a pod.

Pri množstve a nejednoznačnosti informácií je však možné, že nejaké anomálie sa nájdu VŽDY. Často sú však zamlčané práveže fakty v prospech propagácie anomálií – v prípade zavraždenia prezidenta Kennedyho sa spomína, že svedkovia počuli viac, než tri oficiálne výstrely. Menej často sa spomenie, že 89 % okolostojacich počuli „oficiálne“ tri výstrely (Brotherton, 2015).



Operácie pod falošnou vlajkou

V podstate všetko sa stáva „falseflag“ operáciou - operáciou pod falošnou vlajkou. Tým sa myslí, že vláda alebo niekto iný a mocný naaranžuje napr. teroristický útok s cieľom manipulácie a vyvolávania strachu tak, aby sa zdalo, že ho viedol niekto iný. Ironicky, ak niekto verí napríklad v konšpiračnú teóriu „chemtrails“ – teda, že kondenzačné čiary za lietadlami sú vlastne práškovanie jedmi, tak pravdepodobne zažíva vo svojom živote viac úzkosti už len pri pohľade na oblohu, než človek, ktorý v také niečo neverí.

Konšpiračné „falseflag“ teórie sa veľmi často objavujú už krátko po udalosti, napr. teroristickom útoku, keď ešte nie sú známe detaily alebo výsledky vyšetrovania. A hoci sa opierajú len o nejaké zdanlivé anomálie, rýchlo sa šíria. Nedá sa teda hovoriť o detailnom posudzovaní dostupných informácií. To svedčí, že pri ich šírení nejde ani tak o fakty alebo dôkazy, ale len o spochybnenie oficiálneho vysvetlenia udalostí na základe vlastnej ideológie, svetonázoru.

V prvom rade existuje svetonázor, že elity alebo mocní sveta ovládajú globálne dianie a sú za „falseflag“ útokmi. Tieto konšpiračné teórie vlastne len čakajú na anomálie, ktoré by ich akokoľvek potvrdzovali. (Brotherton, 2015).

Konšpiračný svetonázor

Že je za konšpiračnými teóriami skôr videnie sveta, potvrdzuje, že sú konšpiračne založení ľudia náchylní aj veriť protichodným konšpiračným teóriám – napríklad, že oficiálna verzia úmrtia Usámu bin Ládina je menej pravdepodobná, než dve protichodné „alternatívne vysvetlenia“ – že zomrel už dávno alebo, že ešte žije (Wood, Douglas, & Sutton, 2012). Pritom ak by toto presvedčenie bolo založené na dostupných informáciách, tak by nebolo možné považovať protichodné verzie jeho úmrtia za pravdepodobnejšie, ako oficiálne vysvetlenia. Podobná viera v protichodné konšpiračné teórie sa ukázala aj ohľadom úmrtia princeznej Diany.

Nakoniec o ideologickom pozadí viery v konšpiračné teórie svedčí aj to, že samotné argumenty používané proti nim sú vnímané ako dôkaz, že sa ich niekto snaží umlčať.



Že „mainstreamové“ médiá neinformujú o niektorej konšpiračnej teórii? Samozrejme je to dôkaz o ich zapredanosti a nie o tom, že konšpiračná teória je len zhlukom pozliepaných subjektívne vyložených anomálií s cieľom potvrdzovania si svojho svetonázoru. Chýbajú dôkazy o konšpiračnej teórii? Aj to je dôkaz o pravdivosti konšpiračnej teórie, lebo dôkazy sú utajované elitami. Útok sa javí ako vykonaný nedbanlivo, amatérsky? Samozrejme ide o dôkaz vysokej profesionality, keď dokázali uskutočniť konšpiráciu tak, aby vyzerala amatérsky.

V prípade konšpiračných teórií skrátka väčšinou ide o nevyvrátiteľné presvedčenia, pretože aj nedostatok dôkazov sa považuje za dôkaz v ich prospech. Preto hovorím o viere v konšpiračné teórie. Táto tendencia k rôznej interpretácii informácií na základe svetonázoru je známa aj z iných oblastí – napr. posudzovanie existencie človekom spôsobeného globálneho otepľovania na základe politickej príslušnosti (Kahan, 2015), kde vzdelanie a informovanosť nezabránia rôznej interpretácii informácií na základe osobných hodnôt daného človeka alebo jeho svetonázoru.

Prevencia pred vierou v konšpiračné teórie

Konšpiračný teoretik má obvykle svetonázor, že za dianím vo svete nie je súbor rôznych neosobných príčin, ale dianie je riadené. Za udalosťami je vždy nejaká vysoko profesionálna organizácia, ktorá nás chce oklamať, zlikvidovať a pod., pričom rozsah tejto konšpirácie je prakticky globálny.

Ak niekto uverí jednej konšpiračnej teórii, uverí s väčšou pravdepodobnosťou aj inej konšpiračnej teórii, prípadne rôznym iným iracionálnym presvedčeniam. (Lewandowsky, Oberauer, & Gignac, 2013; Čavojová & Jurkovič, 2016). Hoci nemusia obsahom súvisieť, súvisia predpokladom, že za všetkým je niekto mocný ťahajúci nitkami.

Ako by sa dalo zabrániť tomu, aby ľudia verili v konšpiračné teórie? Ťažko povedať. Pri argumentovaní s konšpiračnými teoretikmi len ťažko obísť vplyv ideológie alebo svetonázoru, ktoré skresľujú výber a interpretáciu dostupných informácií. Jednou z ciest by mohlo byť viesť už deti a mládež k objektívnejšiemu posudzovaniu informácií, ku kritickému mysleniu, pretože neskôr už často býva neskoro. Dospelí si utvoria svoje svetonázory, podľa ktorých prefiltrujú informácie. Dôležité je, aby ľudia nielen konzumovali informácie a vyberali si z nich na základe subjektívnych preferencií, prípadne na základe emočnej alebo inej manipulácie, ale aby sa naučili informácie overovať a vystríhať sa znakom manipulácie alebo logickým či argumentačným klamom.

Nemožno tiež vylúčiť, že sú konšpiračné teórie do istej miery podporované skutočným konaním politikov alebo organizácií, keďže buď priamo využívajú konšpiračné teórie na propagandu alebo manipuláciu, prípadne živia nedôveru svojimi nekompetentnými škodlivými/korupčnými krokmi alebo snahami o špehovanie populácie (napr. program PRISM). Ironicky, tieto zistenia o skutočnej korupcii politikov väčšinou neprichádzajú zo strany konšpiračných médií, hoci sa tvária, že sa snažia čosi vypátrať.



Skutočne sa ukázalo, že viera v konšpiračné teórie je spojená s menšou ochotou podieľať sa na politike alebo znižovať svoju uhlíkovú stopu. (Jolley & Douglas, 2014). To pravdepodobne vedie iba k začarovanému kruhu, keď aj tí, čo veria v nutnosť politickej zmeny, sú menej ochotní sa na nej podieľať.

Svoju úlohu možno zohrávajú predsa len aj médiá. Ale nie celkom tak, ako si to konšpirační teoretici predstavujú. Personalizácia výsledkov vyhľadávania, prípadne rôznych reklám a návrhov znamená, že ak si niekto vyhľadáva konšpiračné teórie alebo rôzne skupiny s týmto obsahom, tak sa mu ďalej bude odporúčať podobný obsah. To vedie k uzatváraniu sa do komnaty ozveny (echo chamber) – čo by ľudia síce robili aj tak (Del Vicario et al., 2016), ale technológie im to ešte viac uľahčujú.

Jeden z problémov je tiež motivácia a dostatok času. Sme prirodzene lenivci v uvažovaní a snahe o komplexnejšie porozumenie problémom alebo hľadanie rôznych zdrojov informácií sa treba učiť, kým podliehanie chybám v myslení nám ide bez problémov aj samé. Konšpiračné teórie pritom môžu byť často dosť komplexné a vyhľadávanie informácií, ktoré ich podporujú, sa dá považovať za istý znak snahy prejaviť autonómiu v prístupe k informáciám, vytvoriť si „vlastný názor“. Ale nakoniec je to často znovu iba nekonečné jednostranné sebapotvrdzovanie a vopred odmietanie všetkého „mainstreamového“.

Možno namietať, že vysvetľovanie viery v konšpiračné teórie cez psychologické procesy je len snaha odignorovať množstvo dôkazov v ich prospech. Lenže v podstate my všetci veríme, že naše presvedčenia sú dostatočne podložené „dôkazmi“. Uvedený protiargument nevysvetlí napríklad zistenie, že ľudia radšej uveria vylučujúcim sa konšpiračným teóriám a podobným náznakom chybovosti myšlienkových procesov vedúcim k viere v konšpiračné teórie. Samozrejme, aj to možno vysvetliť tým, že dané výskumy boli objednané reptiliánmi zo súhvezdia Hadonos.

-

Zdroje:
Brotherton, R. (2015). Suspicious Minds: Why We Believe Conspiracy Theories. Bloomsbury Publishing. Retrieved from https://books.google.sk/books?id=awrcCQAAQBAJ
Brotherton, R., & French, C. C. (2015). Intention Seekers: Conspiracist Ideation and Biased Attributions of Intentionality. Plos One, 10(5), e0124125. http://doi.org/10.1371/journal.pone.0124125
Čavojová, V., & Jurkovič, M. (2016). Intuícia a iracionalita. In M. Grežo & M. Sedlár (Eds.), Sociálne procesy a osobnosť 2016 (p. 57). Bratislava: Ústav experimentálnej psychológie, CSPV SAV.
Del Vicario, M., Bessi, A., Zollo, F., Petroni, F., Scala, A., Caldarelli, G., … Quattrociocchi, W. (2016). The spreading of misinformation online. Proceedings of the National Academy of Sciences, 201517441. http://doi.org/10.1073/pnas.1517441113
Douglas, K. M., & Sutton, R. M. (2011). Does it take one to know one? Endorsement of conspiracy theories is influenced by personal willingness to conspire. British Journal of Social Psychology, 50(3), 544–552. http://doi.org/10.1111/j.2044-8309.2010.02018.x
Franks, B., Bangerter, A., & Bauer, M. W. (2013). Conspiracy theories as quasi-religious mentality: An integrated account from cognitive science, social representations theory, and frame theory. Frontiers in Psychology, 4(JUL), 1–13. http://doi.org/10.3389/fpsyg.2013.00424
Jolley, D., & Douglas, K. M. (2014). The social consequences of conspiracism: Exposure to conspiracy theories decreases intentions to engage in politics and to reduce one’s carbon footprint. British Journal of Psychology, 105(1), 35–56. http://doi.org/10.1111/bjop.12018
Kahan, D. M. (2015). Climate-science communication and the measurement problem. Political Psychology, 36(S1), 1–43. http://doi.org/10.1111/pops.12244
Lewandowsky, S., Oberauer, K., & Gignac, G. E. (2013). NASA Faked the Moon Landing—Therefore, (Climate) Science Is a Hoax An Anatomy of the Motivated Rejection of Science. Psychological Science, 24(5), 622–633. http://doi.org/10.1177/0956797612457686
Wood, M. J., Douglas, K. M., & Sutton, R. M. (2012). Dead and Alive: Beliefs in Contradictory Conspiracy Theories. Social Psychological and Personality Science, 3(6), 767–773. http://doi.org/10.1177/1948550611434786

Perexový obrázok: Camilo Rueda López
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail