Inteligencia

Je to azda najkontroverznejšia problematika, ktorá sa dotýka ľudských rás. Hodnota nášho inteligenčného kvocientu by mala odrážať inteligenciu osoby. Mala, ale nedokáže to, pretože neexistuje jeden typ inteligencie. Netreba diplom zo psychológie na to, aby sme si všimli, že jestvujú ľudia, ktorí excelujú v matematike, iní majú výbornú pamäť, sú hudobnými géniami, technicky zdatní, výborne rozoznávajú analógie alebo syntetizujú. Poniektorí vynikajú vo viacerých z uvedených oblastí. Bolo by preto oveľa trefnejšie hovoriť o ľudských inteligenciách, a nie o jednom type inteligencie. Navyše, bežný IQ test ani netestuje schopnosť racionálneho rozhodovania. Najpresnejšie tvrdenie, aké možno o IQ testoch vysloviť je, že sú dobré na meranie IQ. Ale akékoľvek vyvodzovanie záverov z jeho hodnoty môže byť problematické.



Čo sa týka intelektuálnych výkonov, hoci majú IQ testy povesť objektívneho meradla inteligencie, opak je pravdou. Sú silne predpojaté v prospech bielej strednej vrstvy a špiní ich dlhá história spoločenského zneužívania. Dodnes sa v odbornej literatúre občas objavia tvrdenia alebo štúdie obhajujúce názor, že černosi majú geneticky danú v priemere nižšiu inteligenciu ako belosi alebo že je inteligencia silne dediteľná a ďalším vzdelávaním ju možno meniť len minimálne.

Výskumy o dediteľnosti rozumových schopností, vykonané na dvojčatách oddelených od seba alebo adoptovaných deťoch v porovnaní s neadoptovanými deťmi, opravili niektoré takéto mýty. Ukázalo sa, že všeobecné kognitívne schopnosti, teda to, čo bežne označujeme skratkou IQ, sú skutočne výrazne dediteľné. Ibaže napriek tomu je jasné, že vzdelanie a pestré, podnetné domáce prostredie dokážu výrazne zvýšiť ich hodnoty.

Rasové stereotypy o študijných výsledkoch amerických aziatov môžu za vznik internetovej mémy "high expectations asian father"

V USA dosahuje rozdiel v IQ medzi belochmi a černochmi v priemere hodnotu 15 bodov v neprospech afroameričanov. 15 bodov je na prvý pohľad výrazný rozdiel. Lenže všetky dostupné dôkazy ukazujú, že na vine sú odlišnosti vo vzdelávacom, spoločenskom a ekonomickom prostredí detí. Výskumy jednoznačne ukazujú, že u černošských detí adoptovaných do domácností belochov alebo vychovávaných v detských domovoch takéto rozdiely nejestvujú. Nepotvrdili sa ani štúdie, ktoré údajne zistili vyššiu priemernú inteligenciu v USA žijúcich aziatov – problematická sa ukázala metodika, napríklad použitie zastaralých, jednoduchších testov pre deti čínskeho pôvodu.



Joseph Graves, afroamerický biológ z Arizonskej štátnej univerzity, upozorňuje, že ľudia, ktorí sa snažia poukazovať na spojitosť medzi istými schopnosťami a farbou pokožky, nie sú biológovia. „Títo ľudia neovládajú evolučnú genetiku,“ upozorňuje a podotýka, že ak chcete zistiť nejakú genetickú príčinu, prečo sú na amerických univerzitách vysoké počty aziatov alebo málo černochov alebo hispáncov, čaká vás márna námaha.

Šport

Ťažko odškriepiť, že kvôli evolúcii môže mať niektorá populácia isté jedinečné fyzické a fyziologické charakteristiky. Černosi sú napríklad geneticky náchylnejší na rakovinu hrubého čreva alebo anémiu, severoamerickí Indáni trpia na istý vzácny typ cukrovky, iný typ dedičnej anémie je pre zmenu rozšírený iba v okolí Stredozemného mora. Keď nemáme problém akceptovať, že evolúcia urobila z obyvateľov Škandinávie modrookých blondiakov, prečo by sme sa mali odmietavo stavať k zisteniu, že zo západoafričanov urobila najlepších šprintérov alebo skokanov sveta? „Vysoko dediteľné vlastnosti, ako je stavba kostry, distribúcia svalových vláken, reflexy, kapacita pľúc alebo schopnosť využívať energiu efektívnejšie, nie sú rovnomerne distribuované medzi rasami a nemožno ich vysvetliť vplyvmi prostredia,“ upozorňuje športový novinár Jon Entine.

Pravda, černosi vôbec nedominujú mnohým ďalším disciplínam. „Zo stoviek športov sveta černosi dominujú iba trom: basketbalu, americkému futbalu a ľahkej atletike,“ podotýka historik vedy Michael Shermer. Pýta sa, ako je možné, že sa táto veľká väčšina v súvislosti s černochmi nespomína. „Lebo nás buď nezaujímajú alebo nepodporujú naše predsudky,“ uvažuje a podotýka, že okrem tradične zimných športov černochov ťažko nájdete napríklad v silových športoch, biatlonoch, triatlonoch alebo rôznych vodných a dokonca cyklistických športoch. Shermer, ktorý 10 rokov pretekal v cyklistických ultramaratónoch, v nich za celú kariéru nenarazil na jediného černocha. „Kde sú všetci tí západoafrickí šprintéri velodrómových pretekov?“ pýta sa. „Kde zostali všetci Keňania v cyklistických pretekoch na dlhé trate a ultramaratónoch? Takmer ich niet.“ Ed Burke, športový fyziológ Coloradskej univerzity, vysvetľuje absenciu černochov v cyklistike kultúrnymi príčinami: „Žiadne peniaze, žiadna publicita, žiadne mládežnícke výchovné programy.“ Burke sa pýta, prečo by si nadaní afroamerickí atléti s toľkými lukratívnymi možnosťami v iných športoch vybrali práve cyklistiku. Na záver sumarizuje: „V cyklistike kultúra triumfuje nad biológiou.“



„Nepochybne sú niektoré rozdiely v športovej výkonnosti medzi belochmi a černochmi výrazne ovplyvnené geneticky, a dokonca by možno mohli mať evolučný pôvod. Lenže dokázať túto premisu je celkom iný problém,“ upozorňuje Shermer. Zdôrazňuje, že zatiaľ nemáme predstavu, ako sú v génoch zakódované predispozície pre beh. Ďalej upozorňuje, že ak aj existujú genetické predpoklady, aktivitu mnohých génov ovplyvňuje prostredie. Na záver konštatuje: „Prečo niektorí čierni atléti dominujú niektorým športom? Z toho istého dôvodu, z akého belosi dominujú iným a niektorí aziati dominujú zase ďalším športom – kvôli kombinácii biologických faktorov a kultúrnych vplyvov.“

Existujú vôbec ľudské rasy?

Východiskom klasifikácie ľudských rás sa v minulosti stali také fyzické znaky ako farba pokožky, typ vlasov, tvar rezákov alebo vzrast. Rôzni autori podľa nich vytýčili 3 až 60 rás. Ako vidieť, pojem rasa, pôvodne chápaný ako akýsi ekvivalent poddruhu alebo ešte nižšej taxonomickej jednotky, nebol v prípade človeka nikdy dobre definovaný. Dokonca sa zdá, že používať ho pre ľudský druh je celkom scestné.

Väčšina antropológov sa zhoduje, že rozdiely medzi ľudskými etnikami sú obvykle kultúrne - nadobúdajú výraznú podobu aj u geograficky susediacich populácií, ktoré sú od seba geneticky neodlíšiteľné. Tie odlišnosti, ktoré nie sú kultúrne, možno nájsť v rozličnom počte u rozličných etník alebo postupne stupňované naprieč geografickým priestorom. Takáto priestorová gradácia znamená, že znaky susedných populácii sa viac podobajú ako znaky vzdialenejších. Inými slovami, rasy ako veľké a osobité geografické jednotky s unikátnym genofondom u ľudí v skutočnosti vôbec neexistujú. Podľa súčasnej, novoupravenej definície slovo rasa znamená len kultúrnu kategóriu alebo spoločenský konštrukt.




S tradičným delením moderných ľudí na rasy nesúhlasia ani poznatky genetiky. Ako koncom v 70. rokov zistil harvardský genetik Richard C. Lewontin (podobné výsledky neskôr priniesli aj výskumné tímy okolo genetikov ako Lynn Jordeová, David Serre alebo David Hinds) jestvujú len malé medzirasové genetické rozdiely, a naopak veľké rozdiely v rámci rasy či etnika medzi jednotlivými indivíduami. Je to skutočne pozoruhodný fenomén. Konkrétne: až 85% genetickej odlišnosti v rámci ľudského druhu sa nachádza medzi jedincami v rámci populácií. Iba 8% spadá na odlišnosti medzi hlavnými „rasami“. Inými slovami, rozloženie genetickej rozmanitosti ľudí sa výrazne odlišuje od tradičných modelov rasového delenia. Richard C. Lewontin dokonca skonštatoval: „Keby vymrelo celé ľudstvo okrem kmeňa Kikuju vo východnej Afrike, zhruba 85% celkovej genetickej rozmanitosti by prežilo.“ Neskoršie výskumy prišli s ešte extrémnejšími závermi: zdá sa, že genetická variabilita medzi populáciami zodpovedá za iba asi 5% celkovej genetickej rozmanitosti ľudstva!

Genetici a antropológovia naznačujú, že koncept rasy sa používa naivne a príliš zjednodušene, pričom v rámci ľudského druhu nemá žiadne systematické ani genetické opodstatnenie. Pre skupiny ľudí odlíšiteľné na základe vonkajších znakov tak uprednostňujú používať označenie etnikum.

-

Príspevok je úryvkom z článku „Ľudská rozmanitosť: Rasové rozdiely“, ktorý vyšiel v magazíne GoldMAN.

Obrázky: http://www.ggua.de/, 正在休渔期, http://nyunews.com/, public domain,

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet