Bigfoot, ktorý si vyrába zbrane

Začiatkom 20. rokov minulého storočia pracoval v indiánskej rezervácii pri meste Harrison Hot Springs v Britskej Kolumbii učiteľ John W. Burns. Od svojich priateľov v rezervácii sa dozvedel o legende o rase obrovských, dlhovlasých divokých ľudí, ktorí žijú v horách. Indiáni im hovorili sasquatch. Burns sa podujal zozbierať očité svedectvá o ich videní.

Indiáni mu tieto bytosti opakovane opísali ako ľudí, ktorí poznajú oblečenie, narábajú s ohňom, vyrábajú si zbrane a hovoria ich jazykom. Akurát sa stránia civilizácie. Burns napríklad v jednej zo svojich písomností cituje reč náčelníka Lietajúceho Orla, ktorý pred davom ľudí rozprával, že sasquatchov videli mnohí indiáni, dokonca sa s nimi rozprávali, a že tieto bytosti stále žijú v divočine. Jedna indiánka navyše tvrdila, že s nimi istý čas žila a jeden z nich sa stal otcom jej dieťaťa.

Za všetko môže marketingový ťah

V roku 1957 sa mesto Harrison Hot Springs uchádzalo o grant 600 dolárov určený na projekt oslavujúci storočnicu Britskej Kolumbie. Miestni obyvatelia dostali nápad oprášiť takmer zabudnutú miestnu legendu. Požiadajú o financie na lov sasquatcha! Ich žiadosť úrady síce neschválili, ale to vôbec nevadilo. Udalosť bola skvelým marketingovým ťahom. Než sa obyvatelia stihli spamätať, mesto križovali rozhlasoví a televízni reportéri v celých húfoch. A s nimi prišiel turistický ruch a doláre do miestnych pohostinstiev a hotelov. Napokon komisia organizujúca oslavu storočnice vyhlásila odmenu 5-tisíc dolárov za „živého sasquatcha“. Publicita stále rástla a hoci sa na scéne opäť objavil John Burns aby novinárov uistil, že sasquatch predstavuje v skutočnosti poveru o divokých indiánoch, nemal úspech. Sasquatch sa totiž medzičasom zmenil na nepoznanie.

Zmena na prerastenú opicu

V búrke mediálneho zájmu sa objavil nový očitý svedok, William Roe. Ten ako prvý opísal sasquatcha ako opici podobnú bytosť a nie ako prerasteného indiána. Celý moderný mýtus o sasquatchovi stojí a padá na údajnom svedectve tohto človeka. Na veľké počudovanie výskumníkov ho však žiaden kryptozoológ nikdy nestretol. Roe síce tvrdil, že jeho stret sa odohral dva roky pred „lovom na saquatcha“ z roku 1957, nikoho, kto by o tomto príbehu počul predtým, sa však nepodarilo vystopovať.

Začiatok éry podvrhov

V roku 1958 popularita sasquatcha úspešne prekročila hranice Kanady. Čo sa stalo? Nález obrovských odtlačkov stôp v blízkosti stavby novej cesty v oblasti Bluff Creek v Kalifornii. Ako sa zakrátko ukázalo, išlo o podvrhy. Neskôr sa zjavili mnohé ďalšie, taktiež falošné. Všetky spájalo to, že ležali blízko ciest, na výstavbe ktorých sa zúčastňoval Raymond Wallace, v ďalších rokoch jeden z najaktívnejších autorov falošných stôp bigfoota, ako znela nová prezývka bytosti.



Žiaľ, napriek preukázaniu týchto podvodov mediálna pozornosť inšpirovala ďalších Wallaceovych nasledovníkov. Situácia sa dodnes nezlepšila. V honbe za senzáciami médiá ochotne poskytujú pozornosť aj ľuďom, ktorí boli v minulosti viacnásobne zapletení do preukázaných podvrhov tiel alebo stôp bigfoota.

Žiadne spoľahlivé dôkazy

Napriek polstoročiu intenzívneho hľadania, v súčasnosti pozostávajú všetky dôkazy o existencii bigfoota z veľmi pochybných odtlačkov stôp či fotografií, ktoré ľahko môžu zobrazovať človeka v opičom obleku. Napriek planým poplachom nemáme k dispozícii žiadne telá či aspoň kosti, srsť, DNA... nič.

To je dosť kuriózna situácia, keď uvážime, aké množstvo očitých svedectiev sa podarilo nazbierať. Žiaľ, väčšina z nich je extrémne strohá („pán X videl bigfoota“) a často si navzájom protirečia. Hovoria o kreatúre vysokej dva až šesť metrov, niekedy so špicatými ušami alebo zložitými vzormi sfarbenia.

Odhliadnuc od dobre známej skutočnosti, že očité svedectvo nie je dôveryhodným typom dôkazu (ľudské vnímanie je veľmi nespoľahlivé, rovnako ako naša pamäť) - čo videli údajní očití svedkovia naozaj? Niektorí možno klamali v snahe upútať pozornosť. Iní videli niečo skutočné. Čo, naznačuje výskum Jeffreyho Loziera a kolegov uverejnený vo vedeckom periodiku Journal of Biogeography. Lozier zistil, že distribúcia údajných videní bigfoota je prakticky identická s výskytom amerického medveďa baribala. Pod vplyvom vzdialenosti, vlastných očakávaní a iných okolností mohli ľahko nadobudnúť dojem, že videli čosi iné, ako naozaj.

Čo hovorí ekológia

Stále objavujeme nové druhy stavovcov. Tieto sú však obvykle relatívne malé a blízko príbuzné iným, dobre známym zvieratám, od ktorých ich na prvý pohľad ťažko rozoznať. Navyše, ich objavy sa odohrávajú v odľahlých oblastiach Afriky, Indonézie alebo juhovýchodnej Ázie.

Z ekologických zákonitostí vyplýva, že nebadaná existencia neznámeho druhu veľkého primáta je prakticky vylúčená. Akúkoľvek udržateľnú populáciu druhu musí totiž tvoriť viac ako 50 jedincov, čo je u veľkých zvierat vcelku nápadné. Problémom je aj vhodné prostredie výskytu. Zvieratá s rozmermi bigfoota by museli obývať obrovské areály (u málo pohyblivých goríl sú veľké asi 40 km², u žiráf niekoľkonásobne viac).

Ekológovia Robert MacArthur a Edward O. Wilson zistili, že na vytratenie veľkých zvierat ako sú tapíry, nosorožče a jaguáre postačí, aby sa ich prirodzené prostredie rozkúskovalo. Bigfoot je týmto problémom kriticky zasiahnutý. Jeho predpokladaný prirodzený habitat, lesy mierneho pásma, sú v Severnej Amerike rozkúskované na stovky nesúvislých rezervácií a parkov, predelených cestami, mestami a farmami. Ani rozľahlé lesy severozápadu kontinentu nie sú odľahlé a nepreskúmané. V posledných rokoch ich zdecimovala ťažba dreva, pričom všetky tamojšie zvieratá zanechávajú množstvo dôkazov o svojej existencii – hniezda, nory, kostry, čiastočné kostry, zuby... Všetky, len bigfoot nie.

-



Zdroje:
Loxton, D., Prothero, D. (2013): Abominable Science!: Origins of the Yeti, Nessie, and Other Famous Cryptids. Columbia University Press
Skepdic

Obrázky: cryptomundo.com, http://i1.wp.com, http://orgoneresearch.com, public domain

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet