Dva nové orgány?

V januári 2017 médiá po celom svete – a u nás nielen weby snažiace sa o virálne šírenie článkov cez sociálne siete, ale aj niektoré mienkotvorné denníky – informovali o „objave“ nového orgánu. Chirurg J. Calvin Coffey z írskej Univerzity v Limericku s Petrom O'Learym na tento status takpovediac povýšil dávnejšie známe mezentérium (okružie; vyobrazené na perexovom obrázku).

Zjednodušene, mezentérium je tenké blanovité tkanivo v brušnej dutine, na ktorom sú zavesené orgány tráviacej sústavy.


V marci 2018 médiá ohlásili ďalší „nový orgán“, a vraj väčší ako všetky zvyšné orgány ľudského tela - interstícium. Odvolávali sa na štúdiu vedenú Petrosom Beniosom z Feinstenovho ústavu medicínskeho výskumu v New Yorku, zverejnenú v časopise Scientific Reports.

Interstícium sa tradične považovalo za nepatrné medzery medzi bunkami riedkeho (interstíciálneho) väziva, ktoré takpovediac „drží pokope“ rôzne orgány a obopína aj svaly či cievy. Benios s kolegami argumentuje, že ide o podstatne priestrannejšiu sieť voľných priestorov v tkanivách, ktorú vyplňuje „voľne tečúca“ tekutina.

Napriek takmer univerzálnemu tónu spravodajských článkov po celom svete – bulvárnejšie weby si neodpustili vyhlásenia o „prepisovaní učebníc“ – tieto biologické štruktúry nemožno považovať za orgány.

Nemajú nárok

„Je veľmi nezvyčajné, keď niekto niečo označí za nový orgán a svetová komunita anatómov sa na tom zväčša len zasmeje,“ vysvetľuje profesor Paul Neumann, vedúci Katedry anatómie a neurobiológie na Dalhousieovej univerzite. „Tieto tvrdenia pochádzajú od ľudí, ktorí nie sú anatómovia a sú považované za pomerne nepodložené závery.“

Anatóm zdôrazňuje, že orgán definujú tri vlastnosti: musí ho tvoriť viac ako jeden typ tkaniva, musí existovať ako jednoznačne vyčlenená jednotka a musí vykonávať špecifickú funkciu. Mezentérium spĺňa len dve z týchto podmienok.


„Nie je to orgán, pretože nevykazuje nič viac ako všeobecnú funkciu, ktorou je spájanie častí tela a nesenie ciev a nervov. To nie je špecifická funkcia,“ hovorí výskumník a dodáva, že mezentérium nemožno považovať za orgán o nič viac ako povedzme pažerák. A interstícium má podľa neho na status orgánu ešte nižší nárok ako mezentérium.

Pochybná úroveň štúdií

Štúdia o interstíciu priniesla vyobrazenia spojivového tkaniva s prázdnym priestorom medzi bunkami. Lenže tieto voľné priestory podľa Neumanna napĺňa gélovitá hmota, ktorú autormi výskumu použitá metóda konfokálnej laserovej endomikroskopie nezobrazuje. A teda v rozpore s tvrdením autorov, že ide o voľne „tečúcu“ tekutinu, Neumann zdôrazňuje, že tekutina je v tomto priestore v skutočnosti absorbovaná polotuhým gélom.

Zverejnenie oboch štúdií v Paulovi Neumannovi vyvoláva pochybnosti o úrovni odbornej recenzie predmetných vedeckých časopisov. Napríklad článok o „povýšení“ mezentéria podľa neho vyšiel v novom periodiku, ktoré sa očividne snažilo zaplniť svoj obsah, a to viedlo k nedôslednému posudzovaniu príspevkov.

„Bol by to ale vcelku dobrý článok, ak by neprišiel s tým pochabým tvrdením, že mezentérium je dostatočne dôležité, aby sme ho považovali za orgán,“ hovorí anatóm. Štúdia týkajúca sa interstícia je podľa neho oveľa horšia: „Obsahuje ohromné množstvo faktických chýb.“

Profesor anatómie pripomína, že štúdiu zverejnil až v poradí ôsmy vedecký časopis, do ktorého ju autori poslali, pričom samotná výskumná práca interstíciu neprisúdila status orgánu. Tak ďaleko zašla až tlačová správa Feinsteinovho inštitútu. A práve na nej založila väčšina médií svoje články.


V rovnakom duchu ako Neumann sa vyjadrili aj ďalší experti „Väčšina biológov by sa postavila zdržanlivo k myšlienke nazvať niečo orgánom na základe mikroskopických, nepravidelných voľných priestorov medzi tkanivami, ktoré údajne obsahujú tekutinu. Potom by sme mohli za samostatné orgány označiť aj brušnú dutinu a pohrudnicovú dutinu,“ povedal pre The Scientist patológ Anirban Maitra z Texaskej univerzity. „Interstícium by som považoval za novú súčasť existujúcich orgánov, nie za samostatný orgán. Je to podobné, ako keby sme teraz objavili krvné cievy. Takisto sú súčasťou každého orgánu, ale za orgán ich nepovažujeme,“ uviedol pre CNN profesor medicíny a bunkovej biológie Michael Nathanson.

PR univerzít

Vedecké spravodajstvo dnes vďaka internetovým médiám zverejňuje viac platforiem ako kedy v minulosti. Žiaľ, špecializovaní vedeckí reportéri a editori alebo autori s vedeckým vzdelaním sa takmer vytratili. Pre online médiá je navyše častý tlak minimalizovať náklady a naopak maximalizovať množstvo publikovaných textov v krátkom čase. V dôsledku toho sa často siaha po článkoch z pera najdostupnejšej lacnej pracovnou sily. Autormi sú po novom všeobecne zameraní copywriteri, ktorých úlohou je expresne (a často nekriticky) spracovať tlačové správy univerzít.

„Nevýhodou tohto postupu je, že chýba akýkoľvek dozor, takže univerzity a ich výskumné laboratóriá si v podstate píšu svoju vlastnú propagandu,“ upozorňuje fyzik Matthew Bailes.

Nielenže dochádza k šíreniu chybných a skreslených informácií. Zároveň hrozí, že skutočne prelomové a dobre podložené objavy sa v záplave falošných míľnikov a bulvárne zveličených nadpisov stratia. „[My vedci] takto získame našich 15 minút slávy, ale u verejnosti nastane únava z prelomových objavov. A to vedie k odstupu, neskôr k nedôvere až opovrhovaniu,“ hovorí fyzik. „Keď potom vedci upozornia, že svet sa otepľuje, verejnosť ich ignoruje.“

Výskumy zistili, že tlačové správy univerzít zveličujú zistenia a tvrdenia vedeckých štúdií, ktoré opisujú, zveličujú v 20 až 40 % prípadov (ako sme napokon videli prípade tlačovej správy o novom statuse interstícia).

Ako pristupovať k vedeckému spravodajstvu?

Na záver si uvedieme zopár indícií, kedy sa oplatí brať význam, výpovednú hodnotu a hodnovernosť tvrdení niektorého článku o novom výskume s veľkou rezervou:


- ak článok neobsahuje odkaz na štúdiu, o zisteniach ktorej informuje (čitateľ si nemôže overiť, či štúdia skutočne zistila to, čo článok tvrdí)
- ak článok deklaruje vyriešenie dlhoročnej vedeckej kontroverzie na základe jedinej štúdie (tá často pochádza od zástupcu niektorého zo súperiacich táborov); platí to predovšetkým pokiaľ táto nepriniesla zásadný pokrok v metodike výskumu
- ak článok deklaruje vyvrátenie dlho prijímanej hypotézy, obzvlášť ak je táto podporená početnými výskumami a hodnotnými dôkazmi (mimoriadne tvrdenia vyžadujú mimoriadne dôkazy; jedna štúdia môže byť chybná alebo problematická napríklad po stránke metodiky až tak, že je neskôr anulovaná)
- ak článok vyvodzuje závery týkajúce sa ľudí na základe štúdie na zvieratách, bunkových kultúrach alebo malej vzorke ľudí
- ak článok deklaruje príčinnú súvislosť na základe jedinej štúdie: jediná štúdia môže takúto súvislosť naznačiť, viacero štúdií silne indikovať (dôležité je, o čom vypovedá celkový obraz v najväčších a najkvalitnejších vedeckých štúdiách)
- platí o to viac, pokiaľ sa príčinná súvislosť odvodzuje z korelácie (časovej zhody) javov
- ak článok zverejnilo médium, ktoré možno považovať za bulvár, alebo ide o niektorý z „trendy“ magazínov, ktoré spoliehajú na virálne šírenie článkov
- násobne to platí pre stránky využívajúce tzv. clickbait: bombastické titulky*, ktoré majú za cieľ upútať pozornosť a docieliť kliknutie na článok, pričom obsah článku je často extrémne strohý, a nezriedka nezodpovedá názvu
- ak autor nemá vzdelanie v relevantnom vedeckom odbore ani nie je špecializovaným vedeckým reportérom, ale sa mu vedecké témy „len priplietli“**

-

Za odbornú konzultáciu a cenné pripomienky k článku autor ďakuje anatómovi Jaroslavovi Fábikovi.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Poznámky
* Prehnaný nadpis nemusí nevyhnutne diskvalifikovať obsah článku – v prípade mnohých online médií tvorí nadpisy článkov niektorý z editorov
** Žiaľ, aj od inak spoľahlivých autorov sa niekedy vyskytnú články, ktorých tvrdenia zachádzajú ďaleko za hranice zistení štúdie, o ktorej informujú. Nezriedka k tomu dochádza z dôvodu editorských zásahov, ktoré sa môžu zdať neškodné, napríklad keď frázu „štúdia naznačila vplyv X“ nahradí „štúdia zistila vplyv X“ a pod.

Obrázok: používateľ wikimédie Manu5

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet