02.01.2014-19:04:00   |   Dušan Valent
#Pravek
Svalnaté prsné plutvy s tými istými kosťami, aké vystužujú aj naše končatiny a prekrvený, dýchanie zabezpečujúci vak vo vnútri tela. Tieto dve kľúčové adaptácie pred asi 380 miliónmi rokov umožnili stavovcom vyliezť z vody na súš. Nešlo o žiadnu radikálnu evolučnú zmenu. Praryby ich nadobudli ešte ako úplne vodné bytosti. (Mimochodom, násadcoplutvové ryby si kosťami vystužené plutvy zachovali dodnes. Desiatky rybích druhov navyše stále dokážu používať prekrvený plávací mechúr ako prídavný dýchací orgán – niektoré, ako napríklad bahníky, majú dokonca skutočné pľúca.) Nerátajúc niekoľko veľkých bezstavovcov, neskôr, pred asi 350 až 300 miliónmi rokov, patrila pevnina praobojživelníkom. Hoci vysušovanie podnebia počas nasledovných miliónov rokov spôsobilo postupné vymieranie viacerých ich skupín, mnohé druhy dosiahli práve v tomto čase ohromné rozmery alebo čudesné tvary. Keďže jediný kontinent sveta, Pangea, sa postupne stával púšťou, žezlo vlády nad svetom prebrali pred asi 290 až 280 miliónmi rokov tzv. cicavcovité „plazy“, skupina plazom podobných zvierat, z ktorých napokon vznikli cicavce.



7. Diplocaulus


-


Severoamerický a severoafrický obojživelník spred približne 265 miliónov rokov. Tento stredne veľký, asi meter dlhý dravec mal sploštené telo podobné salamandre. Jeho hlava sa však výrazne odlišovala. Mala tvar bumerangu. Podľa niektorých paleontológov znemožňovala dravcom prehltnúť diplokaula alebo obojživelníkovi pomáhala pri plávaní v silnom prúde vody. Diplocaulus podľa všetkého plával vlnením tela zhora nadol, podobne ako veľryby.

6. Burnetia


-


Tie najbizarnejšie a najväčšie šabľozubce všetkých čias sa na mačky - a vlastne žiadne dnešné šelmy - vôbec neponášali. Neboli ani cicavcami a žili desiatky miliónov rokov pred dinosaurami. Šabľovité predĺženie tesákov si totiž vyvinulo niekoľko skupín cicavcovitých „plazv“. A kým najväčšie šabľozubé šelmy treťohôr a štvrtohôr vážili najviac 400 či 450 kg, prvohorné šabľozubce mohli dosiahnuť viac ako dvojnásobok -podrobnejšie sa im venujeme v samostatnom článku. Hoci azda všetky disponovali obludným vzhľadom, za najbizarnejšie by sme mohli považovať tie najmenšie, kostenými hrboľmi a hrčami zdobené burnetiamorfy, ako napríklad juhoafrický rod Burnetia z úplného konca prvohôr.



5. Arthropleura


-


Najväčším suchozemským zvieraťom prvohorných pralesov nebol žiaden stavovec, ale takmer trojmetrová stonožka, ktorej 290 až 340 miliónov rokov staré pozostatky sa podarilo objaviť v Severnej Amerike a Škótsku. Hoci sa často tvrdí, že išlo o dravca, nekompletné skameneliny tohto tvora dosiaľ nikdy neobsahovali ústny aparát. Znamená to, že zrejme nebol veľký a silný, ako by sa od dravca čakalo. Arthropleura tak podľa všetkého spásala rastlinnú potravu. Po jej boku sa vyskytovalo niekoľko ďalších obrích bezstavovcov. Vo Francúzsku objavená vážka Meganeura mala rozpätie krídel 75 cm a živila sa iným hmyzom alebo malými stavovcami. Žil aj najväčší známy škorpión, takmer metrový Pulmonoscorpius. Jeho pozostatky sa podarilo objaviť v Škótsku. Zastaraná literatúra spomína aj polmetrového pavúka Megarachne, ktorý, ako sa nedávno ukázalo, v skutočnosti patril medzi morské škorpióny.

4. Dimetrodon


-


Primitívne cicavcovité „plazy“ ešte nepripomínali svojich cicavčích potomkov, telo dimetrodonta preto môže evokovať mohutnú jaštericu. V čeľustiach mu však rástli dva typy zubov, prvý náznak špecializácie chrupu, typickej pre cicavce, ale nie plazy. Okrem zubov upúta Dimetrodon pozornosť predovšetkým vysokánskymi tŕňmi chrbtových stavcov. Pôvodne sa na ne upínala kožená plachta, ktorá mohla po vystavení slnečným lúčom zvieraťu pomáhať zahriať sa oveľa rýchlejšie ako ostatné studenokrvné zvieratá, ktoré ráno zostávali strnulé. Podľa iných názorov sa plachta na prenos tepla príliš nehodila, takže slúžila skôr ako okrasa. Dimetrodon patril pred 270 až 280 miliónmi rokov medzi najúspešnejšie dravce. Vyskytoval sa na severe jediného kontinentu sveta a v prípade najväčších, štvormetrových druhov, dosahoval hmotnosť statného medveďa.



3. Tiarajudens


-


Nebyť jedného znaku, išlo by o vcelku nezaujímavého cicavcovitého „plaza“. Príčinou, prečo sme ho zaradili do nášho zoznamu prvohorných príšer, sú zuby, šabľovité zuby. Prvenstvo vo veľkosti šabľovitých zubov v pomere k telu totiž nepatrí žiadnej šabľozubej šelme ani gorgonopsidom, ale tomuto ako diviak veľkému bylinožravcovi. Tesákom podobné kly tiarajudensa sa totiž dĺžkou takmer rovnali lebke ich majiteľa! Zviera sa vyskytovalo pred približne 260 miliónmi rokov na území dnešnej Brazílie.

2. Bunostegos


-


Pred asi 250 miliónmi rokov by ste na bunostega narazili v srdci zdanlivo nekonečnej púšte. Neforemné, trojmetrové telo mu ešte viac špatila prapodivná hlava s kostenými výrastkami, ktoré pripomínali nafúknuté, tlsté bradavice. Zviera dosahovalo výšku kravy, no kvôli mohutnej stavbe tela vážilo vyše 1000 kg. Nemotorný Bunostegos by veru žiadnemu dravcovi neušiel. Našťastie, telo mu chránil pancier z kostených doštičiek. Na rozdiel od leogorgona či tiarajudensa, nešlo o cicavcovitého „plaza“. Črty lebky a zrastanie kostených doštičiek na trupe týchto zvierat namiesto toho naznačujú, že Bunostegos a jeho príbuzní, tzv. pareiasaury, tvoria samostatnú vývojovú vetvu, ktorá podľa zastaraných názorov viedla ku korytnačkám.

1. Estemmenosuchus


-


Ako nosorožec veľká príšera, ktorej 265 miliónov rokov staré pozostatky sa podarilo objaviť na území Ruska. Patrila medzi dinocefaly („hrozné hlavy“), podskupinu cicavcovitých „plazov“, ktorá predstavovala najbežnejšie veľké bylinožravce neskorých prvohôr. Hlavy jej zástupcov boli často veľmi bizarné. Estemmenosuchy sa napríklad pýšili tupými rohmi rastúcimi dohora a do strán. Zrejme slúžili ako okrasa.



Aj ostatok tela estemmenosucha (vyobrazený na perexovom obrázku) bol pozoruhodný: chvost dosahoval zanedbateľnú dĺžku, no rozmerný trup poukazuje na prítomnosť priestrannej tráviacej sústavy, aká je nevyhnutná na trávenie málo výživnej rastlinnej potravy. Zviera pritom na prvý pohľad vôbec nevyzeralo ako bylinožravec – z čeľustí mu trčali ostré rezáky a veľké očné zuby. Takáto výbava evokuje skôr dravca ako požierača vegetácie. No stavba nôh estemmenosucha situáciu objasňuje. Krátke zadné končatiny sa nachádzali priamo pod telom, čím sa pri pohybe šetrilo veľa energie. Dlhé predné končatiny však trčali do strán podobne, ako je tomu u jašteríc. Takáto stavba tela by iba ťažko vyhovovala dravcovi. Keďže si aj iné bylinožravé dinocefaly zachovali chrup podobný dravcom, väčšina vedcov je presvedčená, že estemmenosuchus konzumoval hlavne rastlinnú potravu.

Jeho skamenené odtlačky kože dokazujú, že cicavcovité „plazy“ nemožno považovať za plazy v pravom zmysle slova. Kožu tohto tvora totiž nepokrývali žiadne šupiny a ani srsť – no badať už prítomnosť kožných žliaz.


-

Ilustrácie: Dmitry Bogdanov, Nobu Tamura, public domain
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail