04.06.2020-10:00:00   |   Vladimíra Čavojová
#Myslenie
Autorka článku, doc. PaedDr. Vladimíra Kurincová Čavojová, PhD., je výskumníčka Ústavu experimentálnej psychológie pôsobiaceho v rámci Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied.

Pri diskusiách o mnohých odborných témach – ako napríklad aj o prebiehajúcej koronavírusovej pandémii – sa často stretneme s tvrdeniami, že na porozumenie niektorých vecí netreba byť ani odborník, ale stačí používať zdravý rozum.

Tak sa nám môže stať aj to, že tento zdravý rozum nám našepká, že keď dezinfekčný prípravok zabije vírusy, keď ním umyjeme povrchy v domácnosti alebo ho nalejeme do bazéna, možno rovnako zafunguje, ak ho vypijeme.1 Alebo – ešte lepšie – ak si ho rovno vstrekneme do žíl, ako to k hrôze lekárskych odborníkov nedávno navrhol americký prezident Donald Trump.2

Po príklady toho, ako nás „zdravý rozum“ vie zviesť z cesty rozumu, nemusíme chodiť do USA, stačí si prečítať varovania pred očkovaním od jedného z našich opozičných politikov, ktorý sa hrdí dokonca dvomi vysokoškolskými titulmi.3 Nebezpečenstvo dôsledkov týchto nezmyslov je zjavné, o to viac, že ich šíria verejne známe osoby, hoci aj známe svojim laxným prístupom k pravde a interpretácii dôkazov.

Základná otázka zostáva stále rovnaká: Prečo ľudia uveria aj očividným nezmyslom a prečo sa správajú iracionálne?



Aj inteligentní veria nezmyslom

Iracionalita však nie je len problém súčasnosti, hoci sa nám to tak môže javiť. Konšpirácie a zjavné nezmysly nás sprevádzajú celou našou históriou. Teraz sú vďaka sociálnym sieťam a globalizácii len oveľa viditeľnejšie a ich propagátori vedia zasiahnuť širšie skupiny ľudí.

Je lákavé odbiť to konštatovaním, že ľudia, ktorí veria nezmyslom, sú menej inteligentní či menej vzdelaní. Vidíme totiž, že iracionality sa dopúšťajú aj zjavne inteligentní ľudia. Vezmime si príklad vedca Karyho Mullisa, ktorý objavil polymerázovú reťazovú reakciu (PCR)4, za čo získal v roku 1993 Nobelovu cenu. O nositeľovi Nobelovej ceny asi nebudeme pochybovať, že by trpel nejakým kognitívnym deficitom. Na druhej strane, Kary Mullins zároveň verí v nezmysly, ako je astrológia a mimozmyslové vnímanie, a popiera, že vírus HIV spôsobuje AIDS alebo že ľudia prispievajú ku globálnemu otepľovaniu.5 Podobne Arthur Conan Doyle – slávny autor Sherlocka Holmesa, archetypu logického myslenia – veril v existenciu víl.6


-

Americký biochemik Karry Mullis, nositeľ Nobelovej ceny (1993) (fotka: Kent Clemenco)


Podľahnutie nezmyslom teda očividne nesúvisí len s inteligenciou. Toto je prvý paradox ľudskej racionality: prečo aj zjavne inteligentní ľudia veria hlúpostiam či robia nemúdre rozhodnutia?

Okrem anekdotických dôkazov uvedených vyššie máme aj vedecké štúdie z oblasti skúmania tzv. kognitívnych skreslení, čo sú systematické, opakované chyby v kognitívnych procesoch (teda myslení, rozhodovaní, pamäti a pod.), ktoré vedú k nesprávnym záverom. Napríklad výskum Keitha Stanovicha7 ukázal, že hoci niektoré kognitívne skreslenia s inteligenciou súvisia, mnohých sa dopúšťame nezávisle od výšky svojho IQ.



Zdá sa teda, že iba inteligencia ako obrana pred nezmyslami nestačí a podľa Stanovicha okrem inteligencie (resp. kognitívnych schopností vo všeobecnosti), potrebujeme mať aj motiváciu racionálne myslieť (on to nazýva dispozície myslenia) a potrebné poznatky v danej oblasti (ktoré on nazýva mindware – ako paralelu k počítačovému softwaru).

Zaspal náš rozum dobu?

Výskum v oblasti kognitívnych skreslení priniesol rozširujúci sa zoznam rôznych odchýlok od racionality, ktorých sa každodenne dopúšťame. Tým sa však dostávame k druhému paradoxu ľudskej racionality: ak je naše myslenie také „pokazené“, ako to, že vôbec dokážeme fungovať, nieto ešte vymýšľať vynálezy?


-


Oba tieto paradoxy sú však len inou stranou tej istej mince. Náš mozog sa vyvinul tak, aby bol efektívny pri rozpoznávaní vzorcov a vyvodzovaní záverov, no odvrátené strana tejto rýchlosti je aj to, že občas vidíme vzťahy aj tam, kde nie sú, a vyvodzujeme závery na základe neúplných informácií.

Mnohé z týchto kognitívnych skreslení malo a stále má adaptívny význam v tom zmysle, že nám umožňuje reagovať rýchlo a efektívne vo väčšine každodenných situácií. Na druhej strane, vďaka pokroku dnes žijeme v oveľa komplexnejšom prostredí, než v akom sa náš mozog vyvinul. Tieto skratky preto často vedú k nesprávnym záverom, a to sa odráža aj v ich pomenovaní – omyly v myslení, ale aj kognitívne zaujatosti, biasy, či chyby.

Zdalo by sa, že ak sú tieto kognitívne skreslenia súčasťou nášho myslenia, nemá veľký význam s tým niečo robiť. Je to však omyl, lebo presne na to sa spoliehajú rôzni šarlatáni či marketéri, ktorí sa nám snažia vnútiť svoje výrobky alebo videnie sveta. A prečo sa to týka každého z nás bude možno dobre ilustrovať nasledujúci príklad.

„Matka“ všetkých kognitívnych skreslení

Aj vy si o sebe myslíte, že ste racionálnejší než bežný človek (o čom svedčí predsa aj to, že čítate tieto stránky) a preto sa vás omyly v myslení netýkajú? (Resp. aj vy by ste si to mysleli, ale prirodzená skromnosť vám to nedovolí povedať nahlas?) Faktom je, že väčšina z nás si myslí, že je racionálnejšia než priemer, pričom väčšina z nás sa pletie.

Prečo je to tak? Môže za to matka všetkých kognitívnych skreslení (či odchýlok od racionality), ktorá sa nazýva efekt slepej škvrny. Pri tomto omyle ide o to, že ľahko spoznáme, keď sa niekto iný dopúšťa nejakej odchýlky od toho, čo bežne nazývame zdravý rozum, no keď sa toho istého skreslenia dopustíme my, buď ho nerozpoznáme, alebo preň máme výborné vysvetlenie.



Inými slovami, ľahko sa vidia chyby na druhých, keď my sami žiadne nemáme.

Tento sklon nášho myslenia ako prvá popísala Emily Proninová s kolegami Danielom Linom a Lee Rossom v roku 2002.8 Vo svojich troch štúdiách ukázali, že ľudia o sebe predpokladajú, že rôznym kognitívnym skresleniam podliehajú v porovnaní s rôznymi skupinami iných ľudí oveľa menej – či už išlo o priemerného Američana, spolužiakov či takú náhodnú skupinu, ako sú spolucestujúci v lietadle.

Podľa autorov štúdie bola príčinou efektu slepej škvrny súhra medzi inými kognitívnymi skresleniami spolu s motiváciou vyzerať lepšie. Ukázalo sa totiž, že ľudia, ktorí sa preceňovali, trvali, že ich hodnotenie je presné dokonca aj po tom, keď si prečítali rôzne opisy toho, ako mohli byť ovplyvnení rôznymi omylmi v myslení.

Inými slovami, nezmenili svoje hodnotenie a stále trvali na tom, že omyly v myslení sa môžu týkať iných, nie však ich samotných.

Napríklad, ľudia vedeli poukázať, že odhad druhých ľudí o tom, ako dopadli na teste, je nadhodnotený práve kvôli sklonu sa preceňovať. No trvali na tom, že sa to netýka ich vlastného hodnotenia výsledkov testu a ich odhad vlastných schopností je presný.

Ilúzia introspekcie

Podľa Emily Proninovej je tento efekt spôsobený tzv. ilúziou introspekcie, pretože keď majú ľudia ohodnotiť, či sa niekto druhý nedopustil kognitívneho skreslenia, všímajú si správanie tohto človeka. Naopak, keď hodnotíme seba, zameriame pozornosť „do vnútra“ a všímame si svoje myšlienky, pocity a motiváciu. Keďže však omyly v myslení fungujú na nevedomej úrovni, takáto introspekcia neprináša príliš hodnotné informácie. Ľudia ich napriek tomu pokladajú za spoľahlivý dôkaz, že oni sami kognitívnym skresleniam nepodliehajú.


-


Napríklad, keď hodnotím, či nejaká kamarátka nenaletí každej somarine, stačí si pozrieť, čo zdieľa na Facebooku. Ak zdieľala napríklad hoax o ibuprofene alebo o únosoch detí, prikloním sa k tomu, že sa nechala oklamať a teda je to jasný dôkaz jej iracionality. Na druhej strane, ak by som ja sama zdieľala podobnú neoverenú správu, nie je to preto, že som podľahla tým istým omylom ako moja kamarátka – konala som predsa v dobrej viere na základe dostupných informácií a môj motív bol ochrániť mojich blízkych. Navyše je možné, že na žiadny príklad, keď sa to stalo mne, by som si ani nespomenula, keďže máme tendenciu vybavovať si informácie, ktoré sú v súlade s našimi predstavami o sebe či svete.

Pri tomto príklade som sa už dotkla aj niekoľkých ďalších súvisiacich kognitívnych skreslení, ako je sklon k sebapotvrdzovaniu, nadmerná sebadôvera či efekt „lepší ako priemer“. Tieto a ďalšie skreslenia opíšem podrobnejšie v nasledujúcich článkoch. Efektom slepej škvrny som však začala zámerne. Ako som spomínala vyššie – pre racionálne usudzovanie a rozhodovanie je potrebné, aby boli prítomné všetky tri zložky – schopnosti, motivácia a mindware.



O schopnostiach a motivácii čitateľov nepochybujem a nasledujúcimi príspevkami chcem prispieť k obohateniu mindwaru. Avšak bez ochoty vidieť, ako kognitívne skreslenia ovplyvňujú aj nás samotných, nielen tých druhých, nebudeme schopní empatie voči dôvodom, prečo tak ľudia tak ľahko uveria aj rôznym nezmyslom. A bez dostatočnej empatie je ťažké viesť dialóg, ktorý je nevyhnutný, ak chceme prispieť k tomu, aby sme sa všetci spoločne posunuli k vyššej racionalite.


Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Zdroje:

1. https://www.trend.sk/spravy/savozruti-vedia-vyliecit-rakovinu-problem-nemala-byt-ani-ebola
2. https://www.nytimes.com/reuters/2020/04/27/world/europe/27reuters-health-coronavirus-trump-disinfectant.html
3. https://dennikn.sk/1868513/vpichnu-do-vas-cip-strasi-kotleba-ked-konecne-pride-vakcina-cast-slovakov-jej-nemusi-verit/
4. Technika, ktorá umožňuje namnožiť určitý úsek molekuly DNA. Jej koncept vytvoril biochemik Kary Mullis v roku 1983, za čo bol v roku 1993 odmenený Nobelovou cenou za chémiu. Objav PCR významne prispel k rozvoju molekulárneho klonovania a výskumu proteínov a otvoril možnosť sekvenovať DNA. V medicíne sa používa na diagnostiku dedičných ochorení a detekciu infekčných chorôb, vo forenznej genetike na identifikáciu podľa DNA a tiež na určovanie otcovstva.
5. Shermer, M. (2011). The believing brain : from ghosts and gods to politics and conspiracies--how we construct beliefs and reinforce them as truths. Times Books.
6. https://www.lockhaven.edu/~dsimanek/doyle.htm
7. Stanovich, K. E. (2011). Rationality and the Reflective Mind. Oxford University Press.
8. Pronin, E.. Lin, D. Y., Ross, L. (2002). The Bias Blind Spot: Perceptions of Bias in Self Versus Others. Personality and Social Psychology Bulletin, 28 (3), 369–381. doi:10.1177/0146167202286008

Titulný obrázok: pixabay.com
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail