20.06.2015-09:25:00   |   Dušan Valent
#Kozmos
Sú to hviezdni drobci a zároveň vesmírni Matuzalemovia.


-

Najväčší červení trpaslíci sú trikrát, a tí najmenší dvanásťkrát menej hmotní ako slnko. Termojadrové reakcie v ich vnútri prebiehajú pomaly, a tak svietia veľmi chabo, niekedy 10000-násobne matnejšie ako slnko. Pomalému tempu spaľovania vodíka ale zároveň vďačia za extrémnu dlhovekosť. Kým životnosť stredne veľkých hviezd dosahuje asi desať miliárd rokov, červení trpaslíci „žijú“ bilióny rokov. Vesmír je stále primladý nato, aby zanikol čo i len najstarší z nich.



Žiadna zeleň

Červení trpaslíci sa tešia veľkému záujmu astrobiológov. Je ich totiž nesmierne veľa. Tri zo štyroch hviezd v Mliečnej ceste radíme do tohto hviezdneho typu. A predpokladá sa, že u každého nájdeme v obývateľnej zóne aspoň jednu planétu.

Potenciálny život na planéte obiehajúcej okolo červeného trpaslíka by bol v skutku čudesný. Väčšina vyžiareného svetla týchto hviezd spadá na infračervenú časť elektromagnetického spektra. Ibaže infračervené svetlo v sebe nesie menej energie ako to viditeľné. Prípadná vegetácia planét obiehajúcich okolo červených trpaslíkov by sa musela s touto skutočnosťou vysporiadať. Zrejme by sa prispôsobila, aby získavala čo najväčšie množstvo energie z čo najrozmanitejších vlnových dĺžok elektromagnetického spektra. To by znamenalo, že takáto vegetácia by vo viditeľnom svetle vyzerala celkom čierna.

Nekonečné noci

Hypotetická čierna vegetácia zďaleka nie je jedinou zvláštnosťou planetárnych systémov červených trpaslíkov.

Kvôli slabej svietivosti sa obývateľná zóna, teda oblasť s teplotou vhodnou pre existenciu tekutej vody, nachádza v tesnej blízkosti červených trpaslíkov. Tak blízko, že sa kvôli gravitačnému vplyvu materskej hviezdy rotácia „obývateľných planét“ okolo vlastnej osi časom synchronizuje s obehom okolo nej. Takéto svety skončia jednou stratou neustále otočené k materskej hviezde a druhou od nej odvrátené. Polovicu planéty tak pohltí večná tma, zvyšok nikdy nekončiaci deň.




-



Rozptýlené svetlo

V minulosti sa zdalo, že dusivé horúčavy na osvetlenej strane a naopak, extrémny mráz na odvrátenej strane tu neumožní existenciu zložitého života. Novšie výskumy však naznačili, že ak planéta splní niekoľko podmienok, teplotné rozdiely medzi oboma stranami nebudú obrovské.

Prvou z podmienok je hustá atmosféra. Umožní, aby nadmerné ohrievanie osvetlenej časti vytvorilo vzdušné prúdy, ktoré teplo rozptýlia a zohrejú aj temné končiny. Ďalším dôležitým faktorom sú oceány. Oceánske prúdy taktiež umožnia distribuovať teplo a zmiernia teplotné rozdiely. Tretím dôležitým faktorom je oblačnosť. Podľa počítačových modelov sa nad miestom najpriamejšieho dopadu slnečných lúčov vytvorí akýsi ochranný závoj mrakov, ktorý bude fungovať ako gigantický slnečník brániaci nadmernému prehriatiu oblasti.

Večný deň a večná noc životu v istom ohľade dokonca prajú. Zrejme rozširujú obývateľnú zónu. Umožňujú prívetivé teploty na telesách, ktoré by za iných okolností obiehali príliš blízko alebo príliš ďaleko od svojej hviezdy. Na ďalekých svetoch možno nájdeme útočiská s miernymi teplotami na „dennej“ pologuli, na blízkych svetoch pre zmenu na „nočnej“. Mierne teploty by sme zrejme našli aj na svetoch bez účinných možností distribúcie tepla, a to v pásme „večného šera“ medzi dennou a nočnou polovicou planéty.

Drobné, ale divoké


-


Mnohí astrobiológovia však napriek týmto skutočnostiam považujú obývateľnosť planetárnych systémov červených trpaslíkov za extrémne nepravdepodobnú. Prečo? Na vine je ich divoké správanie.



Škvrny na povrchu týchto hviezd niekedy na celé mesiace znížia ich svietivosť takmer o polovicu. Inokedy sa svietivosť týchto telies kvôli masívnym erupciám, ktoré sú až 10000-násobne energickejšie ako slnečné, náhle zdvojnásobí.

Ďalším problémom je prúd nabitých častíc materskej hviezdy. Zem pred týmto škodlivým žiarením chráni hustá atmosféra (chráni nás ako štyri metre hrubá vrstva betónu) a magnetické pole. Planéty blízke hviezdam však čelia oveľa silnejšiemu solárnemu vetru. Ten by postupne strhol atmosféru planét obývateľnej zóny červených trpaslíkov aj v tom prípade, že by ich chránilo mimoriadne silné magnetické pole. Pravda, než by takýto svet prišiel o plynný obal, jeho potenciálny obyvatelia by sa kochali „polárnou žiarou“, ktorá by bola asi 100-tisíc násobne silnejšia ako tá pozemská a viditeľná aj zo stredných zemepisných šírok.

Spečené planéty

Zrod červených trpaslíkov je nesmierne zdĺhavý proces. Mnohým trvá až 2,5 miliardy rokov, kým sa stanú hviezdami hlavnej postupnosti. Než sa tak stane, svietia jasnejšie a dosahujú väčšie rozmery – hviezda sa totiž stále zmršťuje. Zmršťovanie ale zároveň znamená postupný presun obývateľnej zóny. Svety, ktoré sa v obývateľnej zóne ocitnú potom, ako sa červený trpaslík na bilióny rokov stabilizuje, predtým strávili miliardy rokov v obrovskej horúčave. Ba čo viac, kvôli obrovskej horúčave a silnému žiareniu zrejme stratili všetku svoju vodu a dopadli ako analógy Venuše, s nekontrolovateľným skleníkový efektom.


-





Uvedené scenáre – zánik atmosféry alebo nekontrolovateľný skleníkový efekt (potenciálne nasledovaný zánikom atmosféry) vrhajú závažný tieň pochybností na mnohé planéty obývateľnej zóny červených trpaslíkov, ktoré sme ešte nedávno považovali za nádejných kandidátov na obývateľné svety. Podľa optimistov však planetárne systémy týchto hviezd predsa len môžu hostiť život. A to na vzdialenejších, chladnejších planétach, ktoré strávili v obývateľnej zóne prvé dve miliardy rokov existencie červených trpaslíkov. Boli ušetrené spečenia povrchu, katastrofického skleníkového efektu a možno aj straty atmosféry. Po presune obývateľnej zóny ich síce postihnú mrazivé teploty, život by však na nich mohol prežiť napríklad pod povrchom – v skalách, podzemnej vode, či pod ľadovou škrupinou oceánov.

-

Obrázky: NASA
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail