02.05.2018-17:00:00   |   Marek Dzurenko
#Veda
#Evolúcia
#Živá príroda
Lysenko vyrastal v chudobe a úprimne veril v prísľub lepších zajtrajškov, ktoré mala priniesť socialistická revolúcia. Až do svojej smrti bol presvedčený komunista a zakaždým, keď si mal vybrať medzi vedou a ideológiou, zvolil druhú možnosť.


Ideológia dôležitejšia než fakty


“Nemôžeme čakať na milosti Prírody – naším cieľom je si ich vziať.”
- I. V. Mičurin

Tento citát asi hovorí za všetko.
Snáď nič nevystihuje myslenie komunistov vo východnom bloku lepšie ako úsmevné “poroučíme větru, dešti”. Inak to nebolo ani v agrikultúre a biologických vedách vo všeobecnosti. Mnohí komunisti nadobudli presvedčenie, že prírodu je možné ovládnuť a pokriviť tak, aby napĺňala ideály marxizmu-leninizmu. Z toho pramenila ostrá polemika medzi genetikmi a prívržencami lamarckizmu* v Sovietskom zväze v 20. rokoch minulého storočia. Lamarckisti tvrdili, že genotyp organizmov je možné pozmeniť už za života jedinca a takto upravený genotyp zdedia aj jeho potomkovia.

Naproti tomu mendelovská genetika hovorila celkom jasne – genotyp jedinca je fixný a akékoľvek zmeny v jeho potomstve sú výsledkom náhodných mutácii, pohlavného rozmnožovania a rekombinácie v priebehu pohlavného rozmnožovania. Tieto tézy Lysenko odmietol a urputne proti nim bojoval. Jeho hypotézy a ich implementácia v praxi sa stali známymi pod pojmom lysenkizmus. Hoci Lysenko tvrdil, že jeho nápady sú jeho vlastné a neboli inšpirované lamarckizmom, ťažko tomu uveriť, keďže jednou z ústredných myšlienok lysenkizmu bola dedičnosť získaných znakov, čo je kľúčovou tézou lamarckizmu.

Lysenko neveril v existenciu génov a miesto toho si myslel, že celé telo jedinca bolo nositeľom dedičnej informácie. Vystavoval pšenicu chladným podmienkam, pričom bol presvedčený o tom, že tá sa prispôsobí už za života jedinca a táto adaptácia sa následne prenesie aj do ďalšej generácie. Postup nazval jarovizáciou, keďže mal umožniť výsadbu pšenice na jar. Jarovizácia (alebo vernalizácia) skutočne funguje - predĺžené pôsobenie chladu dokáže veľmi efektívne u niektorých typov rastlín indukovať skoré a intenzívne kvitnutie. Lysenko však predpokladal, že táto vlastnosť bude dedičná. To je samozrejme nezmysel – je to ako odseknúť chvost mačke a očakávať, že vrhne bezchvosté mačiatka. Napriek (či práve vďaka) svojim neortodoxným názorom si získal priazeň komunistických pohlavárov, vrátane samotného Josifa Vissarionoviča Stalina.


Milióny vyhladovaných na smrť

Po násilnej kolektivizácii v 20. a 30. rokoch došlo k výraznému poklesu poľnohospodárskej výroby a rozsiahlym hladomorom. Na poľnohospodárskej konferencii v roku 1935 Lysenko plamenne rečnil o svojich metódach, pričom odporcov označil za triednych nepriateľov a záškodníkov. Po skončení jeho prejavu Stalin nadšene zvolal: “Bravo, súdruh Lysenko, bravo!”.

Lysenkove sľuby o zvýšení produkcie nakoniec viedli k jeho vymenovaniu za riaditeľa Ústavu genetiky Sovietskej akadémie vied v roku 1940. Lysenko všemožne bojoval proti mendelovskej genetike, ktorú považoval za “buržoáznu pavedu” a nesúhlas s jeho doktrínou viedol k politickému prenasledovaniu, strate zamestnania či dokonca uväzneniu jeho odporcov. Viacerí Lysenkovi vedeckí oponenti zahynuli vo väzniciach NKVD (napríklad botanik Nikolai Vavilov (1887–1943)).

Lysenkizmus sa po druhej svetovej vojne stal oficiálnou ideologickou doktrínou Sovietskeho zväzu a implementovaný bol aj v okolitých sovietskych satelitoch vrátane Československa. V rokoch 1948 - 1965 bol teda aj u nás presadzovaný nezmyselný lysenkizmus – v krajine, v ktorej Gregor Johann Mendel (1822 – 1894) položil základy genetiky.


Absurdnosť Lysenkových názorov dobre ilustruje jeho viera, že druhy sa môžu náhle zmeniť z jedného na druhý v revolučných skokoch. Lysenko totiž neodmietol len mendelovskú genetiku, ale darvinizmus ako taký. Podľa neho napríklad kukučka vzniká vtedy, keď rodičia penice nakŕmia svoje potomstvo chlpatými húsenicami. Because f*ck logic.

Po Stalinovej smrti v roku 1953 silneli hlasy po otvorení diskusie a prehodnotení lysenkizmu. Lysenkove práce boli oficiálne odsúdené v roku 1964, dovtedy však už stihli napáchať obrovské škody. Na základe jeho postupov a nenaplnených sľubov poľnohospodárstvo vo viacerých oblastiach kolabovalo, čo malo za následok hladomory s miliónmi obetí. Napriek tomu, že sa Sovietsky zväz následne vrátil k mendelovskej genetike a odmietol pavedecký lysenkizmus, výrazne zaostal za Západom v oblasti biologických vied, najmä v genetickom výskume.

Lysenkizmus =/= epigenetika

V posledných rokoch sa v Rusku ozývajú zástancovia rehabilitácie Trofima Lysenka a jeho názorov. Objavili sa články i knihy ospevujúce jeho činy, publikované zvláštnou koalíciou pozostávajúcou z pravicových extrémistov, stalinistov, ale aj pár serióznych vedcov. Tieto pokusy o glorifikáciu človeka, ktorého pavedecké myšlienky viedli k smrti miliónov ľudí, majú dve hlavné príčiny.

Tou prvou je rozvíjajúca sa vedecká disciplína epigenetiky. Epigenetika je pododborom genetiky, ktorá skúma zmeny v génovej expresii (a teda aj vo fenotype) nie vplyvom zmeny DNA, ale napríklad aj pod vplyvom prostredia. Niektoré gény sa totiž môžu aktivovať, deaktivovať či prejaviť iným spôsobom pôsobením externých faktorov. Mohlo by sa zdať, že Lysenkove nápady boli skutočne akýmsi predvojom epigenetiky, ak sa však na problematiku pozrieme bližšie, zistíme, že spájať Lysenka s modernou epigenetikou je neopodstatnené.


-


Trofim Denisovič Lysenko - agronóm, biológ a nepriamo masový vrah. Arabidopsis thaliana - rastlina, modelový organizmus a najlepší priateľ genetikov po celom svete.


Kým Lysenko v existenciu génov neveril, epigenetika ich považuje za samozrejmosť – práve aktivácia/deaktivácia génov a ich odlišná expresia je základom epigenetickej dedičnosti. Nesprávnosť Lysenkových názorov potvrdzujú epigenetické experimenty s klasickým modelovým organizmom – arábkovkou Thalovou (Arabidopsis thaliana). Ukázalo sa, že niektoré znaky nadobudnuté vplyvom prostredia sú síce dedičné, sú však veľmi nestabilné a po pár generáciách miznú. Epigenetické zmeny tak majú len obmedzený význam v evolučných procesoch. Idey lamarckizmu či lysenkizmu sú teda pre modernú genetiku, epigenetiku, evolučnú a vývinovú biológiu úplne irelevantné.


Druhou príčinou je prehlbujúci sa rozkol medzi Západom a putinovským Ruskom, v ktorom v posledných rokoch rastú nacionalistické a izolacionistické tendencie, ako aj snahy o historickú rehabilitáciu Stalina. Znepokojujúci je aj trend odmietania vedy – antivedecký sentiment, ktorý však v súčasnosti šarapatí aj za veľkou mlákou, takpovediac „na opačnej strane barikády“ (tieto riadky píšem v USA, kde je prezidentom človek preferujúci alternatívne fakty a globálne otepľovanie považuje za „čínsky hoax“). Podľa takejto pokrivenej naratívy bol Lysenko pravý sovietsky hrdina a chudobný mladík, ktorý to dotiahol až na vedúceho biológa jadrovej superveľmoci.

Tragická éra lysenkizmu charakteristická prenasledovaním ideologických oponentov a hladomory na obrovskej škále by tak mala byť mementom pre nás všetkých, ale v prvom rade pre našich politických lídrov. Poviem to jednoducho a trochu vulgárne - nebuďte zaslepení psychopati ako súdruhovia Stalin a Lysenko. Fakty sú fakty, či sa nám už hodia do ideologického krámu, alebo nie.

Poznámka
*Lamarckizmus je hypotéza, podľa ktorej môže jedinec preniesť znaky získané počas svojho života na potomstvo. Otcom tejto myšlienky bol francúzsky prírodovedec Jean Baptiste Lamarck (1744 - 1829).

Zdroje
Joravsky D (2010) The Lysenko Affair. University of Chicago Press. 474 p.
Kolchinsky EI, Kutschera U, Hossfeld U & Levit GS (2017) Russia’s new Lysenkoism. Current Biology 27(19): R1042–R1047.
Soyfer VN (2001) The consequences of political dictatorship for Russian science. Nature Reviews Genetics 2(9): 723-729.
https://www.theatlantic.com/science/archive/2017/12/trofim-lysenko-soviet-union-russia/548786/

Obrázky: public domain, Kristian Peters

Loading...
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail