Príspevok je voľným pokračovaním článku Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou a priamym pokračovaním článku Sehul - vládkyňa doby bronzovej?

Podobné náboženské predstavy zrejme v dobe bronzovej spájali celý indoeurópsky kultúrny priestor. V predchádzajúcom článku sme si tieto podobnosti priblížili na príklade slnečného božstva, ktoré prinajmenšom v strednej Európe dominovalo. Zdá sa však, že v niektorých oblastiach mali porovnateľný význam „božskí blíženci“.



Na rozdiel od indoeurópskeho slnečného božstva, ich pôvodné praindoeurópske meno nepoznáme. V gréckej (a rímskej) tradícii vystupujú ako Dioskúrovia – Kastór a Polydeukés, „najslávnejší dórski hrdinovia po Heraklovi“. V Rigvéde sú známi ako záchrancovia a liečitelia Ašvinovia, v Rigvéde vždy označovaní týmto duálom a nikdy nie jednotlivo. Zachovali sa aj v novovekom baltskom folklóre ako „božskí synovia“ (lot. Dieva deli, lit. Dievo sunelai, duál Ašvieniai), kde sa ich počet už rôzni.

Poznáme nemalý počet mytologických dvojčiat, „božských blížencov“ však spájajú naprieč tisíckami rokov a tisíckami kilometrov charakteristické asociácie, vďaka ktorým ich dokážeme pomerne ľahko a spoľahlivo identifikovať. Vo všetkých prípadoch sa považujú za mladých mužov, šikovných jazdcov na koňoch a ochrancov pred nešťastím či záchrancov, najčastejšie pred utopením. Spravidla sú asociovaní so slnečným božstvom, bohyňou úsvitu a dcérou slnka. V neposlednom rade boli blízki obyčajným ľuďom. Mnohokrát sa medzi nich vydali v prestrojení za obyčajných smrteľníkov. V Grécku sa tradovalo, že navštívili nespočetne veľa miest a dokonca pomáhali tak, že sa aktívne zapájali do bojov. Nečudo, že sa tešili veľkej obľube – podľa niektorých autorov boli najpopulárnejšími božstvami Rigvédy.

Pozrime sa na niektoré typické asociácie bližšie:

Kone: sú úzko asociovaní s koňmi a niekedy sa dokonca zobrazujú ako kone. Grécki Dioskúrovia sú výborní jazdci označovaní za krotiteľov koní. V Rigvéde Ašvinovia neustále putujú vo voze ťahanom koňmi, ktoré sa nikdy neunavia. Ich meno doslovne znie „dvaja koniari“, pričom niekedy sa zobrazujú s konskými hlavami. V baltskom folklóre vystupujú božskí blíženci aj ako Ašvieniai, dva kone ťahajúce voz slnečnej bohyne Saule a v Litve používané ako „ochranné“ vyobrazenia na strechách domov.

Sú synmi boha nebies (= praindoeurópsky Djeus, védsky Djaus, grécky Zeus, baltický Dievas): védski Ašvinovia sa označujú za „potomkov Djausa“, pričom označenie Dioskúrovia znamená „synovia Dia“. Ekvivalentom sú označenia baltských „božích synov“ lot. Dieva deli a lit. Dievo sunelai, čiže „synovia Dievasa“.

Dcéra slnka: baltskí „božskí synovia“ sú nápadníci dcéry Slnka – a jej záchrancovia pred utopením. V Rigvéde je Surjá, dcéra slnečného boha, ich spoločnou manželkou. Ekvivalentom „dcéry slnka“ je v gréckej mytológii Helena (pôvodne bohyňa, v Lakónii a na Rodose si tento status zachovala do čias klasického grécka), ktorá sa podľa tradície vyliahla z husieho vajca rovnako ako baltická dcéra slnka. Helena vystupuje ako sestra Dioskúrov, ktorí ju zachránia po únose Théseom. Dioskúrovia sú asociovaní aj ďalšími ženami, ktoré majú pozoruhodné slnečné charakteristiky. Unesú, a za ženy si vezmú sestry Hilaeiru („žiariaca“) a Foibé („jasná“).

Bohyňa rannej zory: vo védskej tradícii Ašvinovia prichádzajú so svojim vozom, aby sa na jeho jarme zrodila bohyňa rannej zory Ušas, ich sestra alebo priateľka a častá spoločníčka. V baltickej aj védskej tradícii každé ráno jazdia v ústrety úsvitu. V Baltickej tradícii sú taktiež asociovaní s božstvom Usinš (rovnaký slovný základ ako Ušas), ktoré je niekedy považované za jedného z Ašvieniai. Grécky Hélios sa na každodennú cestu oblohou vydáva spolu so sestrou Eos (bohyňa rannej zory), ktorej voz ťahajú dva kone Lampos („pochodeň“) a Faethón („jasný), často označované za snehobiele – práve snehobiele kone sú asociované s božskými blížencami.

-

V Litve sa dodnes používajú ochranné vyobrazenia božských blížencov v zobrazenom prípade v podobe dvojice koní.

Božskí blíženci v archeológii

Podľa archeológa Kristiana Kristiansena možno božských blížencov identifikovať aj v archeologickom zázname, a teda preukázať ich kult v kultúrach, ktoré nepoznali písmo. Umožňujú to podľa neho charakteristické asociácie týchto božstiev medzi symbolizmom dvojčiat a koňmi, každodennou púťou slnka a funkciou ochrancov či záchrancov.



Kristiansen argumentuje, že ich nachádzame vyobrazených na škandinávskych skalných rytinách z doby bronzovej, a to v rôznych funkciách – vždy ako charakteristická dvojica, buď nesúca sekery, trúbiaca na lury (dlhé rohy na trúbenie), ako dvojica koní alebo lodí s konskými hlavami nesúca slnko či ako dvojica sekier ťahajúca lode. Petroglyfy zrejme zobrazujú, ako božskí blíženci sprevádzajú slnečné božstvo na každodennej púti a zachraňujú ho z podsvetia, ktorým prechádzalo v noci. Tento mýtus je známy v rôznych podobách z Rigvédy aj antického Grécka, pričom obdobné vyobrazenia ako na skalných rytinách nachádzame aj na prestížnych nordických britvách.

Za prejav kultu božských blížencov Kristiansen tiež považuje charakteristické nálezy dvojíc rôznych predmetov zo strednej a predovšetkým severnej Európy. Niekedy ide o samostatné dvojice uložené do zeme (tzv. depoty), inokedy o dvojice špecifických predmetov vo väčších hromadných nálezoch. Takéto „depozity“ poznáme pre sekery, kopije, dýky a lury. Na rozdiel od obdobných predmetov, ktoré boli uložené v hroboch, párovo deponované zbrane boli zdobené a nevykazovali známky používania, čo naznačuje rituálny, nie praktický význam. Neskôr, od 15. storočia pred n. l., v Škandinávii vznikla skupina špeciálnych kultových zbraní, ktorá sa nikdy neukladala do hrobov.

Symbolizmus konských hláv (vo védach niekedy Ašvinov reprezentujú konské hlavy) je v severnej Európe doby bronzovej typický pre nálezy asociované s vysoko postavenými členmi spoločnosti. Kristiansen hovorí o „kňažských náčelníkov“, teda vodcoch, ktorých povinnosti súviseli prevažne z náboženskými obradmi na spôsob mykénskych kráľov wanaxov.

-

Vývoj párového symbolizmu spájaného s božskými blížencami: lode asociované s púťou slnka naprieč oblohou, lury, vyobrazenie božských blížencov, slnečné božstvo ťahané koňom resp., v silno štylizovanej podobe, labuťami (podľa Kristiansen a Larsson, 2005; upravené)

Božskí blíženci v strednej Európe

Podľa Kristiana Kristiansena možno „kňažských náčelníkov“ asociovaných s „božskými blížencami“ nájsť aj v strednej Európe, napríklad v unětickej kultúre zo začiatku doby bronzovej. Unětickej kultúre taktiež prislúchajú mnohé depoty dvojíc rôznych zbraní alebo hromadné nálezy s pármi rituálnych sekier a kopijí. Najznámejší je hromadný nález z Nebry. „Páry mečov a sekier v hromadnom náleze z Nebry korešpondujú s rozšírenou rituálnou tradíciou takýchto hromadných nálezov, ktoré boli v rituáloch doby bronzovej materiálnou obdobou božských blížencov,“ píše Kristiansen.



Hromadné nálezy s rituálnymi sekerami poznáme aj z neskorších storočí doby bronzovej z Karpatskej kotliny. Niektoré takéto sekery nachádzame v pároch alebo zdobené rohami býka. To podľa Kristiansena korešponduje s pasážami Rigvédy, kde sa Ašvinovia označujú ako býky. (Volské rohy sa v severnej Európe stávajú bežnou súčasťou heliem kňazov. Aj na skalných rytinách niektorí ľudia nosia prilby s rohami.) Vyobrazenie božských blížencov môže podľa archeológa Pavla Jelínka predstavovať závesná ozdoba z Gemerských Dechtár (8. storočie pred n. l., čiže koniec doby bronzovej). V asociácii so symbolmi slnka či voza zobrazuje páry útvarov, ktoré pripomínajú grécke vyobrazenia postáv. „Podobným tvarom však boli v gréckom geometrickom umení zobrazovaní aj héroovia. Otočená časť ozdoby tak môže pripomínať dvoch héroov na voze,“ píše Jelínek.

-

Porovnanie detailu na závesnej ozdobe z Gemerských Dechtár s výjavom héroa na dipylskom kratére z 8. storočia pred n. l. (z Jelínek, 2009)

Obetovanie božským blížencom?

Na Slovensku, v Českej republike, v Nemecku až Francúzsku pozorujeme pozoruhodné hroby z prvej polovice 2.tisícročia – špecificky pochovávané dvojice. „Ukazuje sa, že nejde zďaleka o ojedinelé alebo náhodné lokálne prejavy. Podľa spôsobu deponácie, sprievodných nálezov, antropologického určenia pohlavia a veku sa zdá, že zloženie jedincov nebolo náhodné a pre uloženie do objektu boli vybrané dvojice ľudí s istým úmyslom,“ píše Pavol Jelínek a pripomína, že buď ide o dvojice opačného pohlavia, alebo o dvoch jedincov mužského pohlavia. „Dosiaľ nebol doložený nález objektu s dvomi dievčatami alebo dospelými ženami, čo by sa aj napriek slabšiemu stavu poznania starobronzových sídlisk malo prejaviť.“

Podľa archeológa boli jedinci, ktorí spočinuli v týchto dvojitých hroboch, úmyselne vyberaní. Mužsko-ženské dvojhroby mohli predstavovať obetovaných účastníkov rituálnych hieros gamos (rituál posvätného sobáša, ktorý mal zabezpečiť úrodnosť). Pri dvojiciach mužského pohlavia je podľa Jelínka možný súvis s božskými dvojčatami. (V nemeckom Leubingene boli telá dokonca preložené do kríža jedno cez druhé. A prekrížené boli aj dvojice sekier a dýk, ktoré boli priložené do ich hrobu. Podobné krížové uloženie je známe aj z Bretónska.)

Tradície z prelomu letopočtov až novoveku

Podľa Kristiana Kristiansena boli božskí blíženci v dobe bronzovej najpopulárnejšie indoeurópske božstvá, čo reflektuje nielen Rigvéda, ale aj archeológia. „Archeologické pramene korešpondujú s písomnými a naznačujú, že božskí blíženci boli dominantnými bohmi v dobe bronzovej od Škandinávie po Indiu,“ píše archeológ. Neskôr, v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l., ich význam klesá. Máme však indície, že aspoň miestami si zachovali významné postavenie aj medzi Germánmi, Keltmi a Slovanmi.

Napríklad starogrécky historik Timaios (asi 356 – 260 pred n. l.) píše, že Kelti žijúci „pri oceáne“ uctievali ekvivalent Dioskúrov viac než iné božstvá. Tacitus (55 – 115 n. l.) spomína obdobný kult, božskú dvojicu mladých bratov Alkov (lat. Alcis) u germánskeho kmeňa Nahanarvalov na dnešnom území Poľska. U iných germánskych kmeňov sa mohli božskí blíženci pretransformovať na legendárnych predkov, napríklad anglosaských vodcov invázie na Britské ostrovy, bratov Horsa a Hengista (mená súvisia s koňmi). Poľské kroniky zo 16. storočia pre zmenu spomínajú dvojicu slovanských bohov Lel a Polel, ktorých považujú za obdobu rímskych božských blížencov. Stryjkowského Kronika Poľska (1582) píše: „Castora a Polluxa, rímskych bôžikov, oslavovali a nazývali ich Lel a Polel. To ešte dnes môžeme počuť medzi Mazurmi a Poliakmi, keď sa napijú, tak vykrikujú ‚Lelum po Lelum'...“

Nie sú to praindoeurópske božstvá

Na rozdiel od slnečného božstva nepatria božskí blíženci do pôvodného panteónu Praindoeurópanov. V 3. tisícročí nenachádzame žiadnu stopu ich kultu. História týchto bohov zrejme začala niekedy na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l. a súvisí so vznikom kolies so špicmi a bojových vozov. Tieto dva vynálezy sa následne rýchlo rozšírili celým indoeurópskym kultúrnym priestorom – azda v spojení s bojovými družinami, novou ideológiou a novými alebo vynovenými mýtmi. Napríklad mýtmi o strastiplnej púti slnečného božstva v (bojovom) voze naprieč oblohou a podsvetím. V niektorých verziách božskí blíženci vystupovali ako spoločníci na tejto ceste, v iných ako záchrancovia.

„Božskí blíženci patria do samostatnej etapy zložitejších a vyzretejších indoeurópskych spoločností doby bronzovej, ktoré sa líšili od neskorších indoeurópskych komunít doby železnej, keď boli výraznejšie regionálne rozdiely, prestalo sa bojovať na vozoch a božskí blíženci stratili svoju dominantnú pozíciu,“ píše Kristian Kristiansen. „Zložitejšie spoločnosti doby bronzovej s novou triedou bojovníkov, bojovými vozmi a koňmi vyžadovali nových bohov s novými funkciami.“


-

Za usmernenie, pomoc s literatúrou a cenné pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Použitá literatúra
Bradley, R. (2006): Danish razors and Swedish rocks: cosmology and the Bronze Age landscape. Antiquity 80, 372–89.
Guba, S.Z. – Szeverényi V. (2007): Bronz Age bird representations from the Carpathian Basin. Communicationes Archaeologicae Hungariae 75–110.
Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Dizertačná práca.
Jelínek, P. (2010): Príspevok k interpretácii tzv. masových hrobov z prostredia únětickej kultúry. In: Tichý, R. – Štulc, R. (eds.): Hroby, pohřby a lidské pozůstatky na pravěkých a středověkých sídlištích; Živá archeologie/REA Supplementum 3, Hradec Králové2010, 91-98.
Jelínek, P. (2015): A note on spiritual life of the Maďarovce culture. In: D. Hulínek/D. Bonatz/M. Kováč (eds.): Archeology on three continents 2006 – 2011 (5 years of the Slovak Archeological and Historical Institute SAHI). Brati-slava 2015, 89-109.
Jelínek, P. (v tlači): Eschatologické premeny v 3. a v 2. tisícročí p. n. l. v strednej Európe.
Mallory, J.P.; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Fitzroy Dearborn Publishers.
Jelínek, P. (2016): Objekty s dvojicami ľudských skeletov na sídliskách staršej a strednej doby bronzovej na Slovensku. Zborník Slovenského národného múzea CX, 26, 27-35
Kristiansen, K. (2010): Rock art and Religion: The sun journey in Indo-European mythology and Bronze Age rock art. In Å. Fredell, K. Kristiansen & F. Criado Boado. Representations and Communications: Creating a mythological matrix of late prehistoric rock art. Oxbow. 93-115.
Kristiansen, K. (2016): Religion and Society in the Bronze Age. IN: The Handbook of Religions in Ancient Europe. Ed. Lisbeth Bredholt Christensen, Olav Hammer, and David A. Warburton. N.p.: Acumen, 2013. 77-92.
Kristiansen, K., Larsson T. B. (2005): Rise of the Bronze Age Society. Cambridge University Press
Paulík, J. (1999) Nález hlinenej vtáčej loďky v Dvorníkoch - Posádke, Der Fund einer tönernen Vogelbarke in Dvorníky-Posádka,Zborník Slovenského národného múzea 93 Archeológia 9, 1999, 29-54
Podborský, V. (2006). Náboženství pravěkých Evropanů. Masarykova univerzita.
West, M. L. (2007) Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.

Obrázky: Wojsyl, public domain, fair use

Pozri tiež

» Bohovia dávnych Indoeurópanov: Sehul, vládkyňa doby bronzovej?
» Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou
» Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie
» Ekofeministická fatamorgána: Mýtus uctievania Veľkej Bohyne a zidealizovaného neolitu
» Bohovia dávnych Indoeurópanov: Ktoré božstvá uctievali naši prapredkovia?
» Štvrtili ľudí, aby „zachránili svet“? Význam stredoeurópskych ľudských obiet doby bronzovej

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet