V dávnej (ale aj menej dávnej) minulosti národy často prisudzovali kosti a odtlačky stôp obrovitých pravekých zvierat humanoidným obrom, ktorí zaujali významné miesto v ich mytológii. Podľa nadšencov záhad („záhadológov“) však takéto bytosti nie sú len inšpirované skutočnosťou, ale sú alebo boli celkom reálne. Údajne sa podarilo objaviť kostry, ktoré ich existenciu potvrdzujú. Niektoré, známe len z fotografií kolujúcich na internete, sú viac či menej očividným dielom digitálnej fotomanipulácie(napr. perexový obrázok). Na vysvetlenie iných už slovo fotoshop nepostačí.

Kanibali z Lovelockskej jaskyne

V roku 1911 začali David Pugh a James Hart v Lovelockskej jaskyni v Nevade ťažiť guáno. Okrem neho, tak hovorí internet, narazili na niekoľko obrovských kostier prisúdených červenovlasým ľudožrútom Si-Te-Cah z mytológie miestnych Pajutov. Obrovské kostry sa vraj podarilo objaviť aj v ďalších rokoch - niektoré merali okolo 2,5 m, ďalšie takmer tri metre. Na webe sa dokonca môžeme dočítať, že Humboldtovo múzeum vo Winnmucce potvrdilo, že niekoľko z nich uskladnilo vo svojich depozitoch.

A čo hovoria triezvejšie zdroje?

Pugh a Hart pri ťažbe nachádzali a obvykle zahadzovali množstvo starodávnych artefaktov. V hĺbke jedného až dvoch metrov zistili, že množstvo nálezov prevyšuje hmotu guána, a tak kontaktovali Kalifornskú univerzitu, ktorej jaskyňu prenechali. Výskum viedol antropológ Llewellyn L. Loud, ktorý tu podrobne skatalogizoval viac ako 10-tisíc artefaktov. Loud však v žiadnej svojej správe nespomína obrovské kosti alebo obrie artefakty napriek tomu, že by ho takýto nález preslávil. V roku 1924 výskum pokračoval, pridal sa aj archeológ Mark Raymond Harringon a niekoľko ďalších vedcov. Zase ani slovo o obroch.

Ďalšie expedície do Lovelockskej jaskyne sa uskutočnili v rokoch 1936, 1949, 1950 a 1965. Kopali tu pracovníci množstva univerzít a múzeí, ale hoci objavili množstvo ľudských kostí z rôznych období, a tieto sú stále k dispozícii na výskum, ani jeden z výskumníkov nespomína akékoľvek obrovské pozostatky. Kanibalizmus sa potvrdiť podarilo, rovnako aj červené sfarbenie vlasov – čo je prirodzená zmena, ku ktorej dochádza pri pochovaní v istých teplotách a typoch pôdy. Podľa americkej folkloristky Adrienne Mayorovej je preto moderný mýtus o Lovelockských obroch dielom fantázie miestnych podnikavcov, ktorú hnali snahy vytvoriť turistickú atrakciu. Inšpiráciou im možno bol nález jedného z baníkov, Jamesa Harta. Ten spomína, že pri ťažbe narazil na veľkú, takmer dvojmetrovú múmiu muža.

Trojmetroví obri z Gruzínska?

Pomerne nový objav, ktorý nadchol „záhadológov“, sa udial v roku 2011. V Bodržomiskej rokline v strednom Gruzínsku archeológovia vykopali neobvykle veľké, asi 25-tisíc rokov staré ľudské kosti. Hoci ubehli tri roky, odkedy vedci objav prezentovali v miestnych médiách, na vedecký opis pozostatkov stále čakáme. Väčšina informácií, ktoré o objavuje kolujú, preto pochádza z jedinej televíznej reportáže.

Aké rozmery dosahovali pôvodcovia veľkých kostí? Hoci v uvedenej reportáži vystupuje známy antropológ Abesalom Vekua, odhad neponúka on, ale televízny redaktor - vraj boli vysokí 2,5 až 3 metre. Je tu však problém. Prezentované stehenné kosti „obrov“ (viď obrázok) sú oproti stehennej kosti bežne veľkého človeka (v strede) dlhšie iba o štvrtinu, nie o polovicu, ako by vyplývalo z redaktorom uvedených rozmerov. Ak predpokladáme, že kosť v strede patrila mužovi vysokému okolo 1,7 m, pôvodcovia veľkých kostí z Gruzínska merali s najväčšou pravdepodobnosťou okolo 2,1 metra, čo sa nevymyká rozmerom vysokých populácií človeka heidelbergského alebo kromaňoncov.

Obor z Castelnau

Túto záhadu alebo skôr pochybnú kuriozitu reprezentujú neolitické kosti končatín vykopané v roku 1880 na juhu Francúzska. Podľa objaviteľa, antropológa Georgesa de Lapougea, patrili obrovskému, viac ako 3,5 m vysokému človeku (podľa iných odhadov meral Obor z Castelnau menej, o čosi realistickejšie tri metre). Žiaľ, nález nebol nikdy riadne vedecky opísaný. Objaviteľ informácie o ňom nezverejnil v žiadnom vedeckom periodiku, iba v krátkom článku v populárno-náučnom(!) magazíne La Nature. Podľa súdobej tlače kosti neskôr zhliadlo niekoľko odborníkov na zoológiu a paleontológiu, ktorí potvrdili, že sú ľudské. Ku konkrétnym odhadom veľkosti sa však nevyjadrovali.

Po roku 1895 neexistujú záznamy o žiadnych ďalších výskumoch, či o mieste uloženia pozostatkov. Niektorí archeológovia preto de Lapougea podozrievajú z podvodu. Podozrivá je prinajmenšom jedna skutočnosť. Podľa objaviteľa boli kosti dvakrát širšie a dvakrát dlhšie ako zodpovedajúce fragmenty kostí bežných ľudí. Lenže väčšie bytosti mávajú proporcionálne masívnejšie končatiny z dôvodu, že hmotnosť rastie pri zväčšení treťou mocninou - ak by ste sa dvakrát zväčšili, vaša hmotnosť by narástla osemnásobne. To znamená, že pozostatky s určitosťou nepatrili zástupcovi „rasy obrov“, ako si to myslel de Lapouge. Obor z Castelnau ku koncu svojho života zrejme nedokázal chodiť.

Ak teda nejde o podvod, kosti Obra z Castelnau patrili najskôr extrémnemu prípadu chorobného gigantizmu. Mimochodom, keby najvyšší človek modernej histórie, 272-centimetrový Robert Wadlov (na obrázku vpravo dole) nezomrel vo veku 22 rokov, mohol teoreticky dorásť do podobných rozmerov.



Poznámka: Francúzska tlač v roku 1894 písala o náleze obrovských lebiek s obvodom 71 až 81 cm, ktoré sa podarilo objaviť neďaleko mesta Montpellier, teda približne 5 km od pôvodného nálezu Obra z Castelnau. Takéto rozmery lebiek by súhlasili s výškou okolo troch metrov. Žiaľ, jediné, čo máme, je jediná senzačná správa médií s pochybnou presnosťou a autenticitou. Nemáme k dispozícii žiaden výskum, žiadnu štúdiu, kosti... nič.

Goliáš

Snáď najznámejší obor histórie predstavuje názornú ilustráciu toho, ako výrazne sa v priebehu svojej existencie menili mýty neskôr zozbierané do podoby Starej zmluvy. Tentoraz nemáme dočinenia s úpravami hnanými ideológiou, ale obyčajným zveličovaním. Mladšie verzie biblických textov pripisujú tomuto urastenému filištínskemu bojovníkovi výšku približne tri metre. Podľa pôvodnejších písomností, napríklad Zvitkov od Mŕtveho mora alebo písomností historika Flavia Iosepha z prvého storočia nášho letopočtu, meral približne dva metre. To nie je málo. Týčil sa viac ako 40 cm nad ostatnými spolubojovníkmi. Stále však spadá do prirodzenej variability ľudského vzrastu.

Maximálna veľkosť človeka

Bolesti chrbtice a kolien, ktorými trpíme, sú jedným z dôkazov, že evolúcia našich prapredkov zmenila na dvojnohé bytosti prirýchlo a nedôsledne. S rastúcim vzrastom sa tieto problémy zhoršujú a pribúdajú ďalšie. Hornou hranicou rozmerov životaschopnej populácie tvorov stavaných ako moderný človek je preto zrejme výška okolo 220-230 cm. Všetky zaznamenané osoby vyššie ako 240 cm už trpeli na závažné zdravotné problémy, ktoré spôsoboval ich nadmerný vzrast – mali deformovanú chrbticu a bez pomocných bariel nedokázali chodiť. Ako sme spomenuli, pri dvojnásobnom zväčšení tela rastie hmotnosť treťou mocninou. To znamená, že obri vysokí 2,5 m a viac by potrebovali celkom odlišnú stavbu tela ako dnešní ľudia, predovšetkým oveľa hrubšie kosti nôh a zrejme horizontálne držanú chrbticu (ako mali dvojnohé teropódne dinosaury) alebo štvornohý spôsob pohybu (ako u trojmetrového ľudoopa gigantopiteka alebo goríl).

A aká je maximálna výška človeka trpiaceho gigantizmom? John Mass, špecialista na túto chorobu z Oxfordskej univerzity, hovorí, že by bol prekvapený, keby ktokoľvek prežil s výškou (správnejšie dĺžkou, keďže dotyčný by nedokázal chodiť) cez tri metre. Na vine je tlak krvi, ktorý by dokázal pretrhnúť tepny a spôsoboval by bercove vredy (ich infekcia spôsobila smrť Roberta Wadlowa). Dnes sú vďaka antibiotikám tieto vredy menej problematické, a tak väčšina ľudí trpiacich gigantizmom zomiera na komplikácie vychádzajúce zo srdcovo-cievnych problémov.

Ututlávanie?

Kto si dá tú námahu overovať tvrdenia „záhadologickej“ literatúry v nezávislých, najlepšie pôvodných zdrojoch informácií, obvykle zistí, že jej spoľahlivosť je nižšia ako spoľahlivosť bulvárnej tlače. A taká je situácia aj v prípade údajných archeologických dôkazov obrov. Informácie o nich spravidla nepochádzajú z archeologických či paleontologických správ a výskumov pozostatkov, ktoré si možno v depozitároch múzeí vyhľadať a skúmať. Pochádzajú zo senzačných a viac či menej pochybných správ v tlači, ktorých autenticitu ani presnosť nemožno overiť. „Záhadológovia“ sa pri poukázaní na absenciu spoľahlivých dôkazov vyhovárajú na ututlávanie. Vedci sa vraj snažia existenciu obrovských ľudských kostier utajiť, obri sa priečia „oficiálnej“ archeológii alebo evolučnej teórii (v skutočnosti sa existencia obrov prieči akurát tak zákonom fyziky).

Každý, kto má akú-takú predstavu o tom, ako veda funguje a akú má históriu, vie, že sa nebráni, ale prijíma aj pomerne extravagantné teórie, akou spočiatku bola napríklad platňová tektonika a akou dodnes je napríklad kvantová mechanika. A hoci rozšírený mýtus hovorí opak, nemá problém ani s vyvracaním hypotéz či teórií - pre mladých výskumníkov neexistuje rýchlejší a účinnejší spôsob budovania kariéry, ako vyvrátiť niektorú staršiu hypotézu starších kolegov. A čím uznávanejšiu, tým lepšie. Pravda, vo vede platí, že ak chcete svoju hypotézu dokázať, alebo ak chcete inú hypotézu falzifikovať, potrebujete hodnotné dôkazy. Čiže presne to, čo „záhadológom“ chýba.

-

Ďalšie zdroje
Dunning, B. (2013): The Red Haired Giants of Lovelock Cave. Skeptoid
de Lapouge, G. (1890). „Le Gėant Fossile de Castelnau“. La Nature 888: 11–12.
Mayor, A. (2005). Fossil legends of the first Americans. Princeton, N.J: Princeton University Press.
Phoebe A. Hearst Museum of Anthropology Lovelock Cave Formerly Known as Sunset Guano Cave, (NV-CH-18)

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet