Príspevok je pokračovaním článkov Záhada pravekých bronzových bojovníkov Slovenska a mýtus dórskej invázie a Najväčší masaker európskej prehistórie?.

Zlomové obdobie

Civilizácia popolnicových polí sa šírila¹ v turbulentných časoch 14. až 12 storočia pred n. l. V rôznych končinách strednej Európy vtedy vyrástli niekedy v skutku obrovské „náčelnícke“ či „veľmožské“ mohyly, ktorých výbava indikuje militantnú ideológiu staviteľov. U nás takéto mohyly vyrástli v Podunajskej nížine, navŕšené nositeľmi čakanskej a v menšej miere nositeľmi blízko príbuznej velatickej kultúry (obe tvoria súčasť civilizácie popolnicových polí). Ako sme videli v predchádzajúcom článku, zároveň v tomto období preukázateľne dochádzalo k početným, niekedy mimoriadne veľkým konfliktom. A v nich si dušu z tela vytĺkali, vybodávali či vyrezávali, azda prvý raz v (pre)histórii, profesionálni vojaci či žoldnieri. A tí vysoko postavení, opäť po prvý raz, s veľmi účinnými sečnými mečmi a bronzovými panciermi. Povaha niektorých zranení navyše nasvedčuje, že hŕstka ľudí bojovala z konského chrbta.

Tento stav možno označiť za logické vyústenie tendencií, ktoré sa v strednej Európe diali po stáročia, od strednej doby bronzovej.



V pozadí toho všetkého dochádzalo k výrazným zmenám v náboženských predstavách. V archeologickom zázname sa najprv prejavili rozšírením nových kultových symbolov - vodný vták, slnko, slnečný voz a vtáčia bárka. Potom nasledovala ďalšia zmena. Hoci civilizácia popolnicových polí nepochybne reprezentovala viaceré etniká a jazyky, na sklonku 12. storočia sa prakticky na celom jej území ustálil univerzálny prístup k mŕtvym – čosi mimoriadne, keďže predchádzajúce stáročia charakterizovala nestálosť pohrebných zvyklostí: niekedy sa na tom istom pohrebisku pochovávalo viacerými spôsobmi. Pre civilizáciu popolnicových polí ale bolo od neskorého 12. storočia charakteristické mŕtveho spáliť a jeho popol pochovať do zeme v nádobe, obvykle malej popolnici (urne). Vznikali takto pohrebiská, „popolnicové polia“, tvorené niekedy vyše 10-tisícami popolníc.

Nešlo len o samotné široké zjednotenie pohrebných rituálov. Ešte väčšou zmenou bolo, že sa tieto rituály týkali prakticky každého, do dokonca aj novorodencov. Bežní ľudia, ktorí predtým nikdy nemali skutočnú tradíciu pochovávania si vyvinuli vlastné zvyky. Navyše, tieto boli prinajmenšom spočiatku doplnkom k starej tradícii pochovávania pod mohylami, ktorú vidíme u elít. Nielenže sa tieto dva celkom odlišné spôsoby pochovávania nevylučovali, zároveň sa neodohrávali na rovnakých miestach. Mohyly nikdy nestáli spoločne s pohrebiskami popolníc – popolnicovými poliami. Ako keby sa elity chceli izolovať od bežných ľudí.

Aj zmeny, ku ktorým došlo v spôsobe pochovávania, predstavovali kulmináciu vývoja viacerých stáročí.

A ak chceme pochopiť skutočnú povahu „čakanských bronzových bojovníkov“ – alebo aspoň porozumieť, koľko toho nevieme, treba sa na tento vývoj pozrieť trochu bližšie.

Ľud mohylovej kultúry

Civilizácia popolnicových polí sa šírila postupne. Tam, kde to vysoké rozlíšenie datovaní dovoľuje skúmať, sa napríklad ukazuje, že trvalo aj viac ako storočie, než miestne kultúry nadobudli povahu kultúr civilizácie popolnicových polí. Na veľkej časti územia táto transformácia prebiehala z takzvaných mohylových kultúr. Tie sa objavili na území dnešného južného Nemecka niekedy v 17. storočí pred n. l., pričom ich rozšírenie krátko nato siahalo až na juh Škandinávie a do Francúzska. Obvykle sa predpokladá, že vo všeobecnosti žili v riedko rozmiestnených osadách či osamotených farmách a polonomádsky. Neboli to však žiadni primitívi – v remeslách zaznamenávajú archeológovia pokrok. Dokonca sa v ich ére nevytratili ani staršie obchodné kontakty so Stredomorím.



Ako názov naznačuje, pochovávali pod mohylami². No nie každého. Obvykle úzku elitnú skupinu. A výrazne prevažovali muži. Výbava mohýl prezrádza bojovnícku ideológiu. Ako sme videli v predchádzajúcom článku, tá kulminovala v raných kultúrach civilizácie popolnicových polí – ako bola napríklad čakanská, či jej príbuzná a susedná velatická kultúra. V mohylách mohylových kultúr sa napríklad stretávame s prvými mečmi – ešte neboli vhodné na sekanie, len bodanie. Spolu s mečmi sa vyskytuje aj rituálna keramika, honosné opasky, zlaté náramky a ďalšie zbrane, ako boli bojové sekery, dýky a sekeromlaty.

Pozoruhodné je, že napriek silnej bojovníckej ideológii – a predpokladanej existencii pomerne širokej skupiny bojovníkov - nositelia mohylovej kultúry nestavali opevnené osady a ani praveké obdoby hradov – hradiská³. Z hľadiska predpokladu, že sa ľud mohylových kultúr vyznačoval veľkou mobilitou a teda nerád zotrvával dlhšie na rovnakom mieste, to nie je až také prekvapivé. Hradiská sa v strednej Európe začali vo väčšej miere budovať až od konca 11. storočia pred n. l. civilizáciou popolnicových polí. To už medzičasom dávno doznela éra „náčelníckych“ mohýl ako aj samotnej čakanskej kultúry.

Presúvajúci sa ľud niektorej z mohylových kultúr (vľavo) strednej doby bronzovej. Vpravo umelecká predstava o náčelníkovi.

Boli to migranti?

Rozšírenie mohylových kultúr v archeologickom zázname Karpatskej kotliny – pomerne rovnorodých nálezov na širokom území – sa tradične považuje za dôsledok migrácie z oblasti horného toku Dunaja. Ako upozorňuje archeológ Marcin Przybyła, tento postoj je stále opodstatnený. Archeologický záznam však neukazuje na masový, ale postupný príchod, prostredníctvom väčšieho počtu menších skupín. Tento scenár podľa Przybyłu podporujú dôkazy naznačujúce, že ľud mohylových kultúr sa vyznačoval zvýšenou mobilitou a výrazne sa odlišoval od starších karpatských kultúr zo začiatku doby bronzovej. Viacerí slovenskí archeológovia ale pri mohylových kultúrach osídľujúcich naše územie vyzdvihujú skôr podobnosti so staršími kultúrami rovnakého územia. „Mohylová keramika ako taká je očividne závislá na predošlých tvaroch,“ zdôrazňuje archeológ Pavol Bobek a jedným dychom konkretizuje. „Keramika stredodunajskej mohylovej kultúry vychádza z tvarov maďarovsko-věteřovsko-boheimkirchenských, karpatská mohylová kultúra má silné vplyvy „stredomaďarovskej“ a severopanónskej kultúry, a tak ďalej.“



Ako to bolo naozaj so šírením mohylových kultúr? Mohlo ísť prevažne o šírenie ideológie, ktorú si osvojili starousadlé komunity. Alebo postupný presun skupín, ktoré sa miešali so starousadlíkmi. Ďalšou možnosťou je presun mužov-bojovníkov na väčšie vzdialenosti, ktorí si brali ženy zo starousadlých komunít (exogamia). Dôkazy pre tento scenár sa prostredníctvom izotopových a paleogenetických výskumov podarilo preukázať v prípade migrácií, ktoré viedli k vzniku niektorých iných, starších kultúr (kultúra so šnúrovou keramikou).

Posledný scenár zdanlivo podporuje výbava „mužských“ mohýl. Tá bola veľmi podobná vo všetkých oblastiach. Výbava mohýl, v ktorých spočinuli ženy, a výzdoba ženských šiat, naproti tomu vykazuje regionálne rozdiely. Pravda, aj tieto zistenia možno vysvetliť na základe ideológie. Situáciu snáď v budúcnosti vyriešia izotopové a paleogenetické analýzy.

Zjednodušená mapka rozširenia archeologických kultúr v strednej dobe bronzovej (približne v 16. až 14. storočí pred n. l.). Rozšírenie mohylových kultúr zobrazuje hnedá farba.

Rozšírenie civilizácie popolnicových polí (žltá farba) na prelome 12. a 11. storočia pred n. l.

Postupný prechod k novým zvyklostiam

Z obdobia a miesta svojho vzniku si mohylové kultúry „odniesli“ dvojaký spôsob pochovávania – aj kostrový, aj žiarový⁴ (spaľovanie). Pod mohylami teda mohli skončiť ľudské telá vcelku ale aj po spálení na hranici. Striktné pravidlá v prístupe k pochovávaniu nepozorujeme. Keď sa mohylové kultúry objavujú v archeologickom zázname nášho územia, pohrebné zvyklosti sú podľa archeologičky Kláry Markovej až chaotické: vzájomné pomery oboch rítov na plochých ako aj mohylových pohrebiskách a miera stavby mohýl sa rôznia. Tieto pomery sa ustálili až časom, keď výraznú prevahu získava žiarový rítus. A z ľudí mohylových kultúr (konkrétne karpatskej mohylovej kultúry), ktorí čoraz viac preferovali žiarový rítus⁴, zrejme vznikla aj čakanská kultúra.



Mohylové kultúry predstavujú prechod medzi civilizáciou popolnicových polí a kultúrami staršej doby bronzovej nielen z hľadiska významu žiarového pohrebného rítu, ale aj počtu pochovaných ľudí. U niektorých mohylových kultúr totiž neplatí, že bola pochovaná len elita a prevažne muži. „V Čechách sú mohylníky, ktoré majú 100 - 200 mohýl. V nich je pochovaných 2-, 3- a viacnásobný počet ľudí,“ pripomína archeológ Pavol Bobek. Vedec dodáva, že na rozdiel od iných regiónov, v tom našom v mohylách muži neprevažovali. „A napríklad na pohrebisku v Pittene je mohylka, kde sú iba dva detské hroby.“

Mohyly mohylových kultúr podľa slovenského odborníka slúžili aj na vyjadrenie kontinuity. „Pôvodne mohyla vznikla zrejme pre niekoho významnejšieho, ale časom do nej pochovávali ďalších – kto boli títo ľudia, nevedno. Možno potomkovia. Potom by tieto mohyly boli akési rodinné hrobky,“ hovorí Pavol Bobek. „Druhá vec je, že časť mohýl nemá jeden primárny hrob, ale akoby bola buď predpripravená pre ďalší, prípadne má dva hroby, z ktorých je ťažko rozhodnúť, ktorý pochovaný má byť ten, koho smrť viedla k výstavbe.“

Príčina odchodu

V čakanskej kultúre sa spájalo staré s novým. Tradícia budovania mohýl a bojovnícka ideológia mohylových kultúr s charakteristickými črtami civilizácie popolnicových polí - žiarovým pohrebným rítom pre každého člena spoločnosti. Táto archeologická kultúra zároveň stelesňuje azda všetko typické pre nepokojné obdobie prechodu „mohylového“ obdobia na neskoršie „popolnicové“. Nuž a napokon, povaha predkov čakanskej kultúry možno vysvetľuje záhadný odchod jej nositeľov. Oblasti, ktoré na západnom Slovensku (ale do menšej miery aj v západnom Rakúsku) obývala, totiž zostávajú začiatkom 12. storočia vyľudnené.

Argumentuje tak archeológ Marcin Przybyła. Upozorňuje, že 12. storočie bolo obdobím nepriaznivej klímy – dlhšieho obdobia chladu (okolo roku 1200 nastalo najväčšie zaľadnenie Álp od skončenia ľadovej doby – tzv. Lobbenova fáza), zvýšených zrážok a erupcie vulkánu Hekla. „Dôsledkom, predovšetkým pre farmárske komunity s vysokou hustotou populácie, by mohol byť kolaps základu ich živobytia, čo by tieto skupiny – alebo ich časti – prinútilo, aby začali migrovať,“ píše Przybyła. Prečo nositelia čakanskej kultúry migrovali a iné kultúry regiónu nie, odôvodňuje pôvodom v mohylových kultúrach, konkrétne karpatskej mohylovej kultúre. Przybyła argumentuje, že do 12. storočia pred n. l. mohli u nej pretrvať spomienky na migráciu do svojho vtedajšieho areálu aspoň v podobe akéhosi „jadra tradície“ vystavanej okolo skupiny pôvodných migrantov (tzv. Traditionskern v zmysle Reinharda Wenskusa).



Či už sa ľud „čakanských bronzových bojovníkov“ kvôli klimatickým zmenám presunul inam, alebo je dôvod poklesu populácie iný (mor?, položila bojovnícka časť populácie svoje životy vo veľkej bitke na spôsob tej pri rieke Tollense?), na záver nám zostáva najpálčivejšia otázka. A to je samotná existencia čakanskej kultúry.

Existovala vôbec „čakanská kultúra“?

Jozef Paulík vyčlenil čakanskú kultúru prevažne na základe hrobových nálezov, archeológ Pavol Bobek ale upozorňuje, že takýto prístup je problematický. Nie je preto prekvapujúce, že hoci Jozef Paulík rozoznával jej rozšírenie v Zadunajsku, maďarskí archeológovia spojenie maďarských nálezov s čakanskou kultúrou neuznávajú, často napríklad hovoria o špecifických skupinách „neskorých mohylových kultúr“. A čo iní bádatelia? Podľa Paulíka bola čakanská kultúra rozšírená aj vo východnom Rakúsku. Prístup rakúskych archeológov je taký, že často spájajú čakanskú a blízko príbuznú velatickú⁵ kultúru do jedinej - kultúry stredonunajských popolnicových polí (čakanská a velatická tvoria jej rôzne skupiny). Tento postup vyzdvihuje aj maďarská archeologička Rozália Kustár. A sám Paulík pripúšťal, že sa čakanská kultúra šírila, keď ešte nemala vyvinutý vlastný kultúrny habit, ktorý sa „akoby ukážkovo“ objavil iba na konci vývoja, aj to len v náplni bohatých samostatne stojacich mohýl.

Istí si môžeme byť len tým, že na západnom Slovensku v počiatkoch civilizácie popolnicových polí vyvinuli pozoruhodné, veľmi vyspelé militantné spoločenstvá, v ktorých stále živo tleli tradície mohylových kultúr – navršovali ohromné mohyly a napriek bojovníckej ideológii sa nebudovali hradiská. A či tieto spoločenstvá možno označovať konkrétnejším termínom čakanská kultúra, alebo je správnejšie radiť ich do velatickej kultúry, prípadne je najvhodnejšie používať súborný termín kultúra stredodunajských popolnicových polí? Podľa archeológa Pavla Bobeka, pokiaľ nepríde ku kritickému zhodnoteniu a komparácii čo najväčšieho množstva materiálu z celého juhozápadného Slovenska, nezistíme to. Žiaľ, problematike čakanskej kultúry sa aktívne venoval len nebohý Jozef Paulík. A nástupcu má zatiaľ v nedohľadne.

-

Za odborný dozor, cenné rady a pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Bobekovi. Za dodatočnú pomoc a rady patrí vďaka archeológovi Pavlovi Jelínkovi.

-

Poznámky:
1 V literatúre sa ako obdobie vzniku civilizácie popolnicových polí často spomína koniec 14. storočia pred n. l. (alebo „obdobie okolo roku 1300 pred n. l.“). V tomto čase sa jej vplyvy výrazne a rýchlo šírili. V skutočnosti sa však prvé kultúry tejto civilizácie formujú v Karpatskej kotline už začiatkom strednej doby bronzovej, čiže niekedy v 17./16. storočí pred n. l. (napr. pilinská kultúra alebo kultúra Suciu de Suc patriace do tzv. komplexu východných popolnicových polí). Inými slovami, prvé kultúry civilizácie popolnicových polí sa objavujú približne v rovnakom čase ako prvé mohylové kultúry.
2 Pozor, nie každá archeologická kultúra, ktorá pochovávala pod mohylami, sa radí medzi mohylové kultúry – takto sa označuje konkrétny súbor príbuzných archeologických kultúr strednej doby bronzovej.
3 Archeológ Pavol Bobek upozorňuje, že v prípade niektorých hradísk z Čiech existujú doklady o ich vzniku už v strednej dobe bronzovej, čiže ére mohylových kultúr. Na našom území pre zmenu nachádzame indície o výskyte opevnenia asociovaného s osídlením nositeľov mohylových kultúr na dolnom predhradí Devína a na hradisku v Uníne. Platí však konštatovanie, že ľud mohylových kultúr opevnenia staval prinajlepšom veľmi zriedkavo.
4 Pravda, žiarový rítus do oblasti Karpát nepriniesli nositelia mohylových kultúr. Napríklad nositelia hatvanskej a severopanónskej kultúry známi z južného Slovenska mŕtvych spaľovali a pochovávali v urnách (popolniciach) už koncom staršej bronzovej doby, v 18. storočí pred n. l.
5 Velatická kultúra je nielen susedná, chronologicky a v pohrebnom ríte zhodná s čakanskou, existujú nepublikované náleziská, ktoré nemožno priradiť ani jednej z nich, pričom na sídliskových náleziskách je bežný spoluvýskyt velatických a čakanskych keramických tvarov, ktorých chronologický vzťah však nie je jasný. Ako sme v texte predchádzajúcich článkov spomenuli aj pri velatickej kultúre sa stretávame s bronzovými panciermi a ohromnými mohyla mi. Tá v Očkove mala v priemere 35 metrov. Poznáme aj hradiská (na našom území napr. Moravany nad Váhom, Ducové), ktoré patria medzi najstaršie hradiská civilizácie popolnicových polí (1100 pred n. l.). Velatická kultúra osídľovala Moravu, západné Slovensko, Dolné Rakúsko a okolie Budapešti v Maďarsku.

Literatúra:
^{Cline, E. H. : 1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed. Princeton, 2015 (9. vydanie)
Drews, R.: The End of the Bronze Age. Changes in Warfare and the Catastrophe ca. 1200 B. C. Princeton, 1993.
Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti 1: Slovensko v praveku. Rak, 2002.
Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A.: Reconsidering Migration in Bronze and Early Iron Age Europe: Bridging a Gap in European Mobility? IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.
Furmánek, V. (ed.): Staré Slovensko 4: Doba Bronzová. Archeologický ústav SAV, 2015.
Kustár, R.: Podobnosti a odlišnosti kultúrneho vývoja na území juhozápadného Slovenska a severného Zadunajska na počiatku mladšej bronzovej doby - rozšírenie čakanskej kultúry. Pravěk NR 10, 2000, 421-433.
Marková, K.: Poznámky k problémom birituality z aspektov staršej doby bronzovej na Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 36, 2004, 309-320.
Mehofer, M., Jung, R.: Mycenaean Greece and Bronze Age Italy: cooperation, trade or war? Archäologisches Korrespondenzblatt 43, 2013, 175–193.
M. Mödlinger: European Bronze Age cuirasses. aspects of chronology, typology, manufacture and usage. Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseum Mainz 59 (2012), 1-50.
Paulík, J.: Panzer der jüngeren Bronzezeit aus der Slowakei. Ber. RGK 49, 1968 (1970), 41-61.
Paulík, J.: K bojovníckemu výstroju v mladšej dobe bronzovej. Zbor. SNM 82 Hist. 28, 1988, 11-25.
Pius, M.: Čakanskí bronzoví bojovníci: Mohyly, hradiská a sídliská pod Slovenskou bránou. MKS Tlmače, 2008.
Pearsall, D. (ed.): Encyclopedia of Archeology. Academic Press, 2007.
Plachá, V., Paulík, J.: Počiatky osídlenia devínskeho hradiska v mladšej dobe bronzovej Slov. Arch. 48, 2000, 37-86.
Przybyła, M. S.: Pottery Analyses as the Basis for Studying Migrations The Case of Danubian Pottery Groupsfrom the End of 2nd Millennium BC IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.
Przybyła, Marcin S. Intercultural Contacts in the Western Carpathian Area at the Turn of the 2nd and 1st Millennia Bc. Warszawa: Narodowe Centrum Kultury, 2009. Print.
Vandkilde, H. Culture and Change in Central European Prehistory. 6th to 1st millenium BC. Aarhus University Press, 2013.
Williams, M.: Prehistoric Belief. The History Press, 2010.}

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet