Vakolev

Desiatky miliónov rokov izolovaná Austrália sa stala evolučnou liahňou pestrej palety unikátnych zvierat. Niektoré, ako kengury či koaly, prežívajú dodnes. Iné, ako „vakolev“ Thylacoleo, sú nenávratne preč.

Vakolev bol pred 2 miliónmi až 200-tisíc rokmi najväčším dravým cicavcom kontinentu. S hmotnosťou až 160 kilogramov sa rovnal menším levom, no vyzeral celkom odlišne. Chýbali mu hrozivé očné zuby šeliem, namiesto toho mal zväčšené rezáky a obrovské, ako britva ostré stoličky. Ich účinok znásobovala mimoriadna sila zahryznutia: stokilový jedinec hrýzol silnejšie než dvaapolkrát ťažší lev! Silné predné končatiny vakoleva zakončovali zatiahnuteľné pazúry, z ktorých najväčší sa nachádzal na palci. Zrejme pomáhali pri lezení na stromy, ako aj pri chytaní a ráňaní veľkej koristi. Paradoxne, najbližšími žijúcimi príbuznými vakoleva sú vombaty.

Najšpecializovanejší šabľozubec

Nie „šabľozubý tiger“ Smilodon, ale juhoamerický vačkovec Thylacosmilus bol najdokonalejším šabľozubcom všetkých čias. Nielenže mal mimoriadne predĺžené a sploštené tesáky. Tieto zbrane mu rástli po celý život, tak ako rastú rezáky hlodavcom. Naproti tomu ostatné zuby mal Thylacosmilus zmenšené - horné a dolné rezáky dokonca celkom stratil. Dorastal do veľkosti jaguára až menšej levice a na sánke mal dlhé kostené laloky, do ktorých jeho dlhánske zuby zapadali ako do puzdra. Telesná stavba zvieraťa je pozoruhodná nepomerne robustnými končatinami a nadmerne veľkou hlavou aj s krkom, čo boli zrejme adaptácie na lov veľkej koristi. Žil na sklonku treťohôr, pred 6 až 3 miliónmi rokov.

Megalania

Vakolev bol v skutku impozantné zviera. Napriek tomu najväčším dravcom štvrtohôr nebol v Austrálii žiaden vačkovec, ani iný cicavec, ale megalania (Megalania prisca resp. Varanus priscus), gigantický varan blízko príbuzný dnešného varana komodského. Bol však až dvakrát väčší. Veľké jedince merali okolo sedem metrov a vážili približne 1500 kg. Lovili zrejme všetko, čo nebolo dosť rýchle nato, aby im utieklo. Posledné gigantické varany vymreli v Austrálii niekedy pred asi 50-tisíc rokmi. Je možné, že sa s nimi stretli prví ľudia na kontinente.

Obludná pseudohyena

Pred asi 10 až 5 miliónmi rokov sa v Afrike a Ázii sa rozšírila štyristokilogramová šelma Dinocrocuta, v preklade „hrozivá hyena“. Napriek vonkajšej podobnosti nešlo o hyenu, ale o príbuzného psovitých šeliem. Skutočné hyeny sú naproti tomu bližšie príbuzné mačkám.

Masívne čeľuste dinokrokuty niesli impozantné zuby, ktoré si podľa všetkého dokázali ľahko poradiť aj s kosťami megafauny. Predpokladá sa preto, že dinokrokuta obľubovala zdochliny. No podobne ako skutočné hyeny, aj ona si zrejme spestrovala stravu lovením živej koristi. Kým najväčšie dnešné hyeny - hyeny škvrnité vážia okolo 60 až 70 kg, dinokrokuta vážila okolo 350 až 400 kg, pričom v kohútiku merala okolo 130 až 140 cm.

Suchozemská veľryba

V okolí prímorských riek sliedil pred 53 miliónmi rokov dravý, vlkovi podobný Pakicetus. Išlo o výnimočné zviera. Stavba jeho členka a ďalšie znaky na kostre nepripomínajú šelmy, ale najstaršie párnokopytníky. A jeho lebka pripomína nielen suchozemské dravce, ale aj veľryby. Ba čo viac, osobitosti v postavení ušných kostí a stavba mozgovej dutiny jednoznačne dokazujú, že ide o rod veľmi primitívnej, suchozemskej veľryby! Presne tak, máme tu archaického zástupcu párnokopytníkov, kam patria napríklad kravy, prasce (ale aj obojživelné hrochy), ktorý bol mäsožravý a patril medzi veľryby. Tie sú, ako ukazuje množstvo evolučných prechodných foriem a zároveň porovnania DNA, len jednou z podskupín párnokopytníkov.

(Takmer) šabľovité tesáky... v sánke

Po vymretí dinosaurov, teda pred asi 65 až 50 miliónmi rokov, zostávali cicavce napriek búrlivej evolúcii (až na hŕstku výnimiek) pomerne malé a nenápadné. Najväčšími suchozemskými zvieratami boli nelietavé vtáky, krokodíly a hady. Medzi dravými cicavcami sa najviac darilo – paradoxne - kopytníkom. Patrili sem mezonychidy veľké ako mačka až vlk a arktocyonidy s veľkými očnými zubami na sánke.



Akrtocyonidy došľapovali na celé chodidlo ako medvede, čo znamená, že to neboli dobrí bežci. V pralesnom prostredí, ktoré dominovalo začiatkom treťohôr, však špecialisti na beh neexistovali ani medzi ich potenciálnou korisťou. Väčšina druhov patriacich medzi arktocyonidy bola všežravá, pričom vývoj niektorých druhov dokonca smeroval k výraznejšiemu zastúpeniu rastlinnej stravy. Najznámejší rod, Arctocyon, žil v Európe a dosahoval veľkosť menšieho medveďa (výška v kohútiku okolo 50 cm). Jeho takmer šabľovité tesáky sánky zapadali do výrazného zárezu medzi tesákmi a rezákmi hornej čeľuste.

Titanský veľhad

Ako sme už spomenuli, začiatkom treťohôr síce prebiehala búrlivá evolúcia cicavcov, ale veľké rozmery dosahovali vtáky a plazy. Tento obraz v roku 2002 potvrdil nový nález z Kolumbie. Paleontológom sa tu podarilo vykopať 60 miliónov rokov staré chrbtové stavce nového, predtým neznámeho prahada. Vedci ho nazvali Titanoboa, „titanský veľhad“. A to z veľmi dobrých dôvodov. Porovnania s dnešným druhmi, ktorým bol príbuzný, ukázali, že Titanoboa za živa meral okolo trinásť až pätnásť metrov a vážil okolo 1200 kg! Tak ako napríklad anakonda, Titanoboa patril do príbuzenstva veľhadov. To znamená, že zrejme nekládol vajíčka, ale rodil živé mláďatá.

Krokodíl s kopytami

Ako sme videli v článku o bizarných a neuveriteľne rozmanitých krokodíloch praveku, tieto šupinaté tvory sú všetko iné len nie živé fosílie. Tak ako koncom druhohôr, aj začiatkom treťohôr sa v mnohých oblastiach darilo suchozemským druhom. Jedným z najpozoruhodnejších je severoamerický a európsky Pristichampsus spred asi 50 až 45 miliónov rokov.



Telo tohto tvora pokrýval odolný pancier, pričom dlhé, na beh prispôsobené končatiny došľapovali len na prsty, ktoré niesli kopýtkam podobné pazúry. S trochou zveličenia tak možno povedať, že išlo o krokodíla s kopytami. Mimochodom, zviera zrejme skutočne dokázalo cválať. Na rozdiel od dnešných kopytníkov, pristichampsus aktívne lovil, jeho zuby dokonca pripomínali dravé dinosaury. A nielen zuby, taktiež jeho chvost viac pripomínal chvost dravých dinosaurov ako dnešných krokodílov.

Mimochodom, posledný zo suchozemských krokodílov, až 5 m dlhý rod Quinkana, vymrel v Austrálii iba pred 40-tisíc rokmi. Je možné, že k jeho záhube prispeli prví ľudskí obyvatelia kontinentu.

Vtáčí superpredátor

Popri zvláštnych šabľozubých vačkovcoch sa v milióny rokov izolovanej Južnej Amerike vyvinuli taktiež unikátne nelietavé dravé vtáky, forusráky. Práve títo obrovití operenci tu predstavovali dominantné predátory.

Predstavte si prerasteného pštrosa, ktorý má namiesto dlhého krku masívnu šiju a veľkú hlavu podobnú orlovi. Toto spojenie pštrosej rýchlosti (niektoré forusráky boli podľa odhadov rýchle ako gepard) a veľkosti s dravosťou orla indikuje predátorov, ktorí dokázali pokoriť aj veľké kopytníky. Najväčší z forusrákov, trojmetrový a tristokilový Kelenken spred 15 miliónov rokov, mal až polmetrový, hrozivo zahnutý zobák. Korisť zrejme zabíjal kosti lámajúcimi údermi zobáka a silnými kopancami. Menšie zvieratá mohol schmatnúť a prudkým kývaním hlavy im dolámať chrbticu.

„Prasce z pekla“

Lesy a trávnaté priestranstvá severnej pologule terorizovali pred 35 – 15 miliónmi rokov „prasce z pekla“, entelodonty. Tieto tvory predstavujú skupinu ohyzdných, diviakom podobných kopytníkov. V ich podlhovastých čeľustiach rástli veľké tesáky, kým hlavu im pokrývali kostené hrbole. S obľubou zošrotovali všetko ako-tak jedlé: rastliny, zdochliny a dokonca aj živé zvieratá. Hoci sú aj dnešné prasce všežravé, skamenené odtlačky stôp dokazujú, že prinajmenšom niektoré entelodonty aktívne lovili. A jazvy na lebkách sú dôkazom, že divoké útoky nesmerovali len na korisť, ale aj na členov vlastného druhu.

Najväčšie rody ako Daeodon a Paraentelodon merali v kohútiku vyše 210 cm, takže prerástli najväčšie bizóny. Vážili zrejme okolo 800 - 1000 kg, čo znamená, že patrili medzi o najväčšie suchozemské cicavce, ktoré aspoň príležitostne poľovali na iné zvieratá. Napriek vonkajšej podobnosti s prasatami a diviakmi sú ich najbližšími žijúcimi príbuznými hrochy a veľryby.

-

Obrázky: používateš Deviantartu RCL-RZA, Ryan Quick, http://gorod.tomsk.ru/, používatelia wikimédie Shepherdfan, Michael B.H., Conty. Steven G. Johnson

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet