Pomohlo nám k tomu zistenie, že existuje tzv. reliktné žiarenie, čo je elektromagnetické žiarenie, ktoré sa šíri vesmírom od samotného veľkého tresku, kedy mala hmota a žiarenie rovnakú teplotu.
Satelit WMAP (Wilkinson Microwave Anisotropy Probe), pomenovaný po priekopníkovi kozmológie Davidovi Wilkinsonovi, vypustili v roku 2001. Vedcom poskytol obraz raného vesmíru starého len 380 000 rokov. Obrovská energia, zostávajúca po začiatočnej horúcej explózií, ktorá dala život hviezdam a galaxiám, i po miliardách rokov prúdi našim vesmírom. Konečne ju s vynikajúcim rozlíšením zaznamenala družica WMAP a poskytla doposiaľ nevídanú mapu snímok celej oblohy, ktorá ukazuje i tie najmenšie detaily reliktného mikrovlnného žiarenia z čias Veľkého tresku.
Astronómovia sa už nikdy nepozrú na oblohu rovnakými očami. Objavy družice WMAP predstavujú pre kozmológiu „rituál prechodu od špekulácií k exaktnej vede,“ ako vyhlásil John Bahncall z Inštitútu pre pokročilé štúdia v Princetone. Táto záplava dát, prichádza z veľmi mladého vesmíru, po prvý raz umožnila kozmológom presne odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré vzrušovali ľudí od okamihu, keď prvýkrát uzreli žiarivú krásu nebeskej nočnej oblohy: Aký starý vesmír je? Z čoho sa skladá a aký bude jeho osud?
-
Družica WMAP je schopná získať obrázky raného vesmíru preto, že nočná obloha funguje ako stroj času. Keďže sa svetlo šíri konečnou rýchlosťou, hviezdy, ktoré pozorujeme dnes v noci na nebi, vidíme také, aké boli kedysi, nie také, aké sú dnes. Trvá o niečo dlhšie ako jednu sekundu, kým doletí svetlo z Mesiaca na našu Zem. Takže keď pozeráme na Mesiac, vidíme ho taký, aký bol pred sekundou. Zo Slnka na Zem letí svetlo cca 8 minút. Ostatné hviezdy, ktoré sme schopní pozorovať, ležia tak ďaleko, že svetlu trvá 10 až 100 rokov, kým k nám dorazí. Svetlo zo vzdialených galaxií putuje vesmírom sto miliónov až miliardy rokov. Ide preto o akési „fosílne“ svetlo - mohlo byť vyslané ešte v dobe, keď sa na Zemi preháňali dinosaury.
Niektorým objektom, ktoré môžeme vidieť v našich teleskopoch, hovoríme kvazary. Sú to ohromné galaktické motory vo vesmíre, ležiace 12 až 13 miliárd svetelných rokov od Zeme. A družica WMAP zaznamenala žiarenie vyslané dávno predtým. Vzniklo prvotným horúcim výbuchom, ktorý stvoril vesmír.
Keď univerzum popisujú kozmológovia, občas používajú prirovnanie k vrcholu mrakodrapu Empire State Building. Ak pozeráte z jeho výšky dolu, len ťažko rozoznáte, čo sa deje na ulici. Ak prízemie budovy predstavuje veľký tresk, tak vzdialené galaxie by sa nachádzali na desiatom poschodí. Vzdialené kvazary by sa nachádzali na siedmom poschodí. A reliktné žiarenie merané družicou WMAP by prichádzalo z výšky len jedného centimetra nad ulicou. Družica WMAP nám poskytla i hodnotu veku vesmíru s neuveriteľne malou možnou chybou jedného percenta: 13,7 miliárd rokov.
Misia WMAP je vyvrcholením viac než desaťročnej tvrdej práce týmu astrofyzikov. Koncepciu družice ako prvá dostala NASA v roku 1995 a o dva roky neskôr bola táto koncepcia schválená. Dňa 30. 6. 2001 NASA družicu WMAP vypustila pomocou rakety Delta 2 na obežnú dráhu okolo Slnka. Jej cieľ sa zvolil veľmi starostlivo. Stal sa ním takzvaný Lagrangerov bod 2 (alebo L2, čo je špeciálny rovnovážny bod v blízkosti Zeme). Z tohto výnimočného miesta hľadí družica neustále smerom od Slnka, Zeme a Mesiaca a preto má pred sebou ničím nezakrytý výhľad na vesmír. Každý rok pomeria úplne celú oblohu. Družica je vybavená tými najmodernejšími prístrojmi. S pomocou mocných senzorov detekuje slabé mikrovlnné žiarenie, ktoré zostalo po Veľkom tresku a vyplňuje vesmír. Družica z hliníku a kompozitných materiálov meria 3,8 x 5 metrov a váži 840 kg. Nesie dva teleskopy otočené zadnou stranou k sebe, a tie sústreďujú okolité mikrovlnné žiarenie. Namerané dáta sú odosielané späť na Zem. K existencii potrebuje len 419 wattov elektrickej energie (ako 5 obyčajných žiaroviek).
Neskúsenému oku bude mapa oblohy, ktorú WMAP vytvoril, určite pripadať veľmi fádna, ako kopa obyčajných bodiek a machúľ. Tento súbor bodov však dohnal niektorých astronómov k slzám, pretože predstavuje nepravidelnosti pôvodnej divokej kataklyzmy Veľkého tresku krátko po tom, čo vznikol vesmír. Do dnes tieto maličké „semienka“ vyklíčili a rozkvitli do podoby galaxií a galaktických kôp, ožarujúcich oblohu okolo nás. Inými slovami, Mliečna dráha, naša vlastná galaxia i všetky kopy galaxií, ktoré pozorujeme okolo, boli kedysi dávno len jedným z týchto nepatrne veľkých semiačok. V súčasnej dobe množstvo nameraných astronomických dát predstihuje teórie vedcov. Dokonca sa odvažujú tvrdiť, že vstupujeme do zlatej éry kozmológie.
-
Obrázky: NASA
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok