08.11.2017-01:16:00   |   Dušan Valent
#Zbúrané mýty
#Myslenie

Rozšírený a nezničiteľný ako burina

Profesor psychológie Barry Beyerstein z Univerzity Simona Frasera vo Vancouvri sa snažil šíriť osvetu o rozšírených nezmysloch týkajúcich sa ľudskej mysle. Dostával sa vďaka tomu do diskusií s nadšencami ezoteriky alebo údajných paranormálnych schopností. A v ich argumentácii často narážal na tvrdenie, že používame len 10 % mozgu.



„Nedokážem pochopiť tú neotrasiteľnú istotu, s ktorou moji náprotivkovia v debatách deklarujú, že bežne používame len 10 % mozgu,“ hovorí Bayerstein. „Pokiaľ mi je známe, tento údajný fakt sa v literatúre venovanej neurofyziológii alebo fyziologickej psycholológii nikde nevyskytuje.“

Vo vedeckej literatúre sa síce nevyskytuje. Ale, tak sa zdá, všade inde áno.

Prezentovala ho aj populárna moderátorka Adela Banášová (dokonca v ešte „drastickejšej“ verzii, mýtus prekrútila a namiesto 10 percent uviedla 5). Alebo sci-fi film Luca Bessona Lucy (2014) so Scarlett Johansson. A ako sme naznačili v úvode, mýtus je veľmi populárny v ezoterike, kde sa ním často vysvetľujú údajné „nadprirodzené schopnosti“, napríklad samozvaných jasnovidcov.

Z mýtu samozrejme ťažia marketéri a priemysel motivačnej literatúry (napr. organizácia Dalea Carnegieho). Ponúkajú zbytočné cvičenia a nefunkčné prístroje, ktoré sľubujú, že nám pomôžu odkryť 90 % nášho potenciálu. Dokonca sa možno stretnúť s údajným výrokom Alberta Einsteina, ktorý mal takto vysvetľovať svoju genialitu. Ako v mnohých iných prípadoch, aj tento populárny výrok nemecký fyzik v skutočnosti nikdy nepovedal.

Tento populárny mýtus sa do povedomia verejnosti vžil až tak, že podľa jedného výskumu (Higbee & Clay, 1998) mu verí tretina študentov psychológie. Podľa iného ho zastáva 59 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí v Brazílii.

Evolučný nezmysel

„Desaťpertcentný mýtus“ nedáva zmysel už z evolučného hľadiska. Tkanivo mozgu má vysokú spotrebu. Hoci tvorí 2 - 3 % hmotnosti dospelého človeka, spotrebuje až pätinu všetkého kyslíka, ktorý dýchame. Je nepravdepodobné, aby evolúcia prírodným výberom vytvorila taký náročný, ale zároveň nevyužívaný orgán.



V rovnakom duchu sa nesú poznatky klinickej neurológie a neuropsychológie. Ku katastrofálnym následkom vedie už strata ďaleko menšieho percenta mozgového tkaniva, než je 90 % (napr. z dôvodu choroby alebo zranenia).

Demonštruje to prípad Terri Schiavovej z Floridy. Po zástave srdca a zastavení prísunu kyslíka jej odumrelo približne 50 % koncového mozgu (cerebrum), čo je časť mozgu zodpovedná za vedomé vnímanie. Následne strávila 15 rokov vo vegetatívnom stave. Keďže podľa poznatkov neurovedy to, čo nazývame ľudskou mysľou, predstavuje súbor mozgových funkcií, ľudia ako Terri Schiavová natrvalo strácajú schopnosť myslieť, vnímať, pamätať si a pociťovať emócie. Ak by 90 % mozgu naozaj bolo nepotrebných pre naše základné fungovanie, dôsledky podobného poškodenia by boli neporovnateľne miernejšie.

Žiadne „tiché“ miesta

Na jednej strane sme zistili, že keď mŕtvica alebo zranenie poškodia ktorúkoľvek časť mozgu, nezaobíde sa to bez závažných problémov v bežnom fungovaní. Na strane druhej sme zistili, že elektrická stimulácia všetkých oblastí mozgu počas neurochirurgických zákrokov spôsobuje vnemy, emócie alebo pohyby. Neexistuje žiadna „nevyužívaná“ či „tichá“ oblasť.

Potvrdzuje to výskum prostredníctvom elektroencefalogramov (EEG), pozitrónovej emisnej tomografie (PET) alebo funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Úspešne priradil množstvo psychologických funkcií konkrétnym oblastiam mozgu. No ani toto detailné mapovanie nenašlo nepoužívané oblasti.



„Všetky dostupné metódy skúmania mozgovej aktivity ukazujú, že žiadne takpovediac tiché oblasti neexistujú, a to dokonca ani počas spánku,“ zdôrazňuje Barry Beyerstein.

Navyše, oblasti mozgu, ktoré sa nepoužívajú z dôvodu ochorenia alebo zranenia, buď degenerujú, alebo ich takpovediac prevezmú a využijú susedné regióny. Žiadna mozgová hmota skrátka nezostane dlho nevyužitá. „Svaly, ktoré nie sú namáhané, atrofujú. A k tomu istému podľa všetkého dochádza aj pri mozgových obvodoch,“ konštatuje psychológ.

Čo ho drží pri živote a ako vznikol?

„Je príjemné veriť, že všetci máme veľký nevyužitý potenciál, a to možno vysvetľuje, prečo sa mnohí zubami-nechtami držia tohto veľkého neurologického mýtu,“ konštatuje Barry Beyerstein.

Vedec dodáva, že k jeho udržaniu mohli prispieť zistenia o pozoruhodnej schopnosti ľudského mozgu reorganizovať sa a postupne spamätať z vážnych poškodení. „Napríklad sa zistilo, že malé deti získajú prekvapivo vysokú úroveň funkčnosti aj po strate celej mozgovej hemisféry,“ píše.

Podľa vedca sa zdá, že funkcie poškodeného tkaniva sa takpovediac natlačia medzi funkcie zvyšného tkaniva. „Pravda, bezprostredne po zranení takéto deti utrpia devastujúce narušenie správania a vedomia,“ vysvetľuje psychológ a zdôrazňuje, že poškodených je oveľa menej ako 90 % mozgu, pričom obnovenie je postupné a táto schopnosť sa stráca v čase puberty.

Ako vôbec vznikol „desaťpercentný mýtus“? Medzi prvými ho spomína novinár Lowell Thomas v predhovore ku knihe Dalea Carnegieho Ako získať priateľov a vplývať na ľudí (1936). Odvoláva sa na psychológa Williama Jamesa (1842 - 1910). Ten však vo svojich písomnostiach nikdy nespomenul 10 percentné využívanie mozgovej kapacity. Tvrdil čosi oveľa všeobecnejšie, a síce že ľudia podľa neho využívajú 10 percent svojho potenciálu.



Podporiť ho mohli skreslené interpretácie niektorých experimentov na myšiach, ktorým bola odstránená veľká časť mozgovej kôry a údajne nedošlo k pozorovaným deficitom správania. Tieto poruchy však neskoršie výskumy skutočne spozorovali. Začiatkom minulého storočia tiež niektorí neurológovia hovorili o akejsi „tichej kôre“ mozgu vyšších stavovcov, ktorej stimulácia zdanlivo neviedla k reakciám. Dnes však vieme, že táto „tichá“ kôra nesie dôležité funkcie, okrem iného jej vďačíme za rečové schopnosti a abstraktné myslenie.

-

Zdroje:
Beyerstein, B.: The Ten Percent Solution: In: Grossman, W.M., & French, Ch. C., (eds.): Why Statues Weep. The Philosophy Press, 2010.
Lilienfeld, S. O. a kol.: 50 Greatest Myths of Popular Psychology. Wiley-Blackwell, 2011.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail