Astronóm Frank Drake si napríklad predstavoval submikroskopické živé sústavy zo spojených „nukleárnych molekúl“ a miliónkrát kratším životným cyklom, než poznáme na Zemi, vyskytujúce sa na neutrónovch hviezdach. „Niet dôvodu predpokladať, že možný je len jeden typ života,“ píše astrofyzik Victor J. Stenger. „Vieme príliš málo o živote v našom vlastnom vesmíre, o iných vesmíroch nehovoriac, aby sme prišli k takému záveru.“ Ďalej odsudzuje nielen „uhlíkový šovinizmus“ ohľadom nenahraditeľnosti uhlíka v telách organizmov, dokonca považuje za „molekulárny šovinizmus“ tvrdiť, že molekuly sú vôbec nutné: „V iných vesmíroch s odlišnými vlastnosťami,“ pokračuje, „by sa mohli atómové jadrá alebo iné štruktúry spájať celkom inými spôsobmi.“



Podľa počítačových simulácií molekulárnej dynamiky vedených ruskými vedcami sa ako formy života môžu správať taktiež husté koncentrácie prašnej plazmy v beztiažovom stave*. Častice vytvorili okrem iného mikroskopické špirály schopné interakcií so susednými štruktúrami a rozmnožovania delením na dve kópie. Je to závažne zistenie, pretože z chemického hľadiska je život v podstate iba sebareplikujúca sa chemická reakcia.

A to nie je všetko. Menej stabilné štruktúry sa časom rozpadli. Pretrvávali a ďalej sa množili len tie stabilnejšie, lepšie „prispôsobené“ prostrediu. Dochádzalo teda k jednoduchej evolúcii. Podľa autorov štúdie by sa preto dalo povedať, že veľké nahromadenia prašnej plazmy, napríklad v medzihviezdnych prachových mračnách, môžu spĺňať základné atribúty života.

Už dávnejšie štúdie ukázali, že pri dostatočnom prísune častíc do nízkoteplotnej plazmy sa tieto spontánne zorganizovali do kryštálom podobných štruktúr ale že sú elektróny v plazme prekvapivo dobre „organizované“

Na „živú“ plazmu narazili v roku 2003 taktiež rumunskí fyzici Erzilia Lozneanu a Mircea Sanduloviciu, keď z nej v laboratóriu guľôčky ohraničené podobne ako bunky dvojitou membránou: jednu z negatívne a druhú z pozitívne nabitých elektrónov. Vo vnútri zostávalo jadro z plynných atómov. Tieto útvary sa dokázali replikovať a narástli až do veľkosti troch centimetrov. Reálny dopad takýchto zistení môže byť nepredstaviteľný. Napokon, plazma tvorí 99 percent viditeľnej hmoty vesmíru.



-

Príspevok je úryvkom z článku Cudzie svety, cudzi život – Čo naozaj skrýva vesmír (GoldMAN, december 2010, str. 126-130)
* PDF štúdie: http://iopscience.iop.org/1367-2630/9/8/263/pdf/1367-2630_9_8_263.pdf
Obrázok: Nevit Dilmen

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet