Všetci máme svoje rozprávky

Ak by sa ma niekto počas mojich gymnaziálnych čias opýtal, prečo chcem byť vedcom, asi by som nebol príliš konkrétny. Pravdepodobne by som odpovedal niečo v zmysle, že chcem vedieť, ako veci fungujú, a to až na molekulárnej úrovni. Ale v podstate som len zvedavý a chcem objavovať nové veci.

S odstupom času to vidím tak, že to bola romantická a trochu naivná predstava.

Ale tak začína asi každý.



Počas štúdia na gymnáziu som mal dokonca vymyslený výskumný projekt. Moji starí rodičia mali polia, na ktorých rástli zemiaky. Tie bolo treba okopávať a zbavovať buriny. A mňa napadlo - prečo pomocou génového inžinierstva nevytvoriť zemiaky, ktoré budú vylučovať látky brániace rásť burine? Stále si myslím, že môj vtedajší projekt má potenciál, ale zatiaľ som sa k nemu nedostal :)

V každom prípade, keď som sa konečne stal vedcom, nebola to a dodnes to nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. To skôr tým zemiakovým poľom.

Čo by som na základe mojich doterajších „prechádzok“ vo vede odkázal môjmu mladšiemu, romanticky uvažujúcemu ja? Vyzdvihol by som dôležitosť troch zásadných vlastnosti, ktoré sú potrebné pre prácu vedca.

Zvedavosť

Na začiatok by som zdôraznil zvedavosť. Jednou zo základných úloh vedy je objasňovať svet a vesmír okolo nás. Odpovede na otázky, prečo sú listy zelené, obloha modrá alebo ako vzniká dúha, sa v súčasnosti zdajú jednoduché. Pritom len niekoľko sto rokov do minulosti ich ľudia nevedeli zodpovedať.

Prírodné fenomény ako blesky sa prisudzovali bohom, dokiaľ Benjamin Franklin neukázal, že sú to elektrické výboje. Podobných príkladov existuje nespočetne veľa. A za každým z nich stojí otázka – prečo?



Vedci sú ako deti, ktoré sa dookola pýtajú otázku „prečo?“. A keď nájdu odpoveď, vynorí sa niekoľko ďalších problémov, ktoré treba vyriešiť.

Ľudia môžu namietať, že vedeckým vysvetlením „padajúcich hviezd“ (meteorov) alebo zatmenia slnka sa stráca akási magickosť týchto fenoménov. Ja si myslím, že je to práve naopak. Parafrázoval by som na tomto mieste Ralpha W. Sockmana: čím väčšia pevnina vedomostí, tým rozľahlejšie pobrežie divov.

Som presvedčený, že je fascinujúce vedieť, že dúha vzniká rozkladom slnečného svetla na dažďových kvapkách alebo že polárnu žiara spôsobuje interakcia tzv. slnečného vetra s magnetickým poľom Zeme. Týmto javom to neuberá na kráse. Práve naopak, dodáva im čosi naviac, ďalšiu vrstvu fascinujúcich poznatkov.

Trpezlivosť

Zvedavosť je nevyhnutná na začiatku, ale trpezlivosť je kritická pre zotrvanie pri výskume, pretože experimenty sa niekedy jednoducho nedaria. Nezriedka človek strávi týždne ba mesiace v zúfalstve, pretože jeho pokusy nevychádzajú. A aj keď skúša rozmanité odlišné prístupy, vyriešenie problémov zostáva v nedohľadne.

Môžeme sa dokonca ocitnúť na pokraji nervového zrútenia a pýtať sa seba samého, či je veda pre nás skutočne to pravé. A popri tom spriadame plán B… ale aj plány C až X, Y, Z, kde sa uplatníme, ak sa nám kariéra vo vede nepodarí. Nie nadarmo sa hovorí, že noc je najtemnejšia pred svitaním. Skôr či neskôr, tvrdá práca zákonite prinesie plody. Podarí sa ak nie náš prvý ďalší, tak ten nasledovný, alebo hoci aj x-tý experiment. Co je dôležité, keď sa to stane, a ono sa to skôr či neskôr stane, razom je všetko inak.

Výsledky zapadajú do hypotézy ako kúsky puzzle. Zrazu ste jediný človek na celom svete, ktorý má nový poznatok, pozná danú informáciu - nazvime ju objavom.



Uvedomíte si, že ste posunuli hranicu ľudského poznania o čosi ďalej. Mozog pumpuje endorfíny, človek sa cíti ako „boh vedy“ a v myšlienkach si podáva ruky s velikánmi ako Darwin, Newton či Einstein. Tieto „heuréka“ momenty sú však len začiatok.

Najprv musíte potvrdenie vašej hypotézy alebo samotných výsledkov potvrdiť mnohými ďalšími vlastnými experimentami. A potom musia vaše zistenia odolať pokusom o falzifikáciu [vyvrátenie] výskumami iných vedcov. Ak sa to podarí, človek sa zapíše do dejín. Či už veľkými písmenami, takže sa dostane do kníh a učebníc, alebo drobnými, mravčou prácou, pri ktorej ruku k dielu priložilo množstvo ľudí. Či už tak alebo onak, prispeje k vyliečeniu chorôb, objavovaniu vesmíru alebo k uľahčeniu bežného života ľudí.

Inovatívnosť

Za akúsi nadstavbovú vlastnosť môžeme považovať inovatívnosť. Veda nie je len o rozširovaní vedomostí o svete okolo nás, ale aj o uplatňovaní týchto poznatkov v bežnom živote. Veď čo by sme dnes robili bez starovekých inovátorov, ktorí prišli s vynálezom kolesa. Alebo si predstavte svet bez áut, antibiotík, mikrovlniek, ibuprofénu či internetu a mobilov? Za tým všetkým stojí veda.

A aj aplikovaná, čiže v praxi využívaná veda, stojí na nenápadnom základnom výskume týkajúcom sa povedzme atómov, molekúl či biochemických reakcií.

Aj krásna, aj drsná

Je smutné, že v súčasnosti, keď sme tak závislí od výsledkov vedy a výskumu, ľudia prakticky nevedia, čo veda je a nepoznajú princípy jej fungovania. Tým sa otvárajú dvere šarlatánom a paranoidným konšpiračným teóriám.

S trochou nadnesenia by sa dalo konštatovať, že veda má potenciál vyriešiť veľké množstvo - ak nie všetky - problémy súčasnosti. Či už je to nedostatok potravín, ktorý sa dá riešiť pomocou geneticky modifikovaných organizmov, alebo globálne environmentálne problémy, ktoré môžu byť adresované napríklad výskumom obnoviteľných zdrojov energie.

Na tomto mieste mi nedá nespomenúť jeden zo „svätých grálov“ vedy – snahu inšpirovať sa fotosyntézou rastlinných pletív a získavať energiu a organické látky z oxidu uhličitého. Spojenie čistej energie spolu s priamym znižovaním množstva oxidu uhličitého v atmosfére – kto chce byť hrdina v bielom plášti a zachrániť planétu?

Ale vráťme sa späť do reality. Je jasné, že investície do vedy sa vyplácajú – ak sa pozrieme na najvýkonnejšie ekonomiky sveta, všetky investujú nemalé zdroje do vedy a výskumu, pretože tieto investície sa mnohonásobne vrátia. To by si mali uvedomiť aj ľudia na Slovensku, kde je veda extrémne podfinancovaná. A extrémne rozkrádaná.



Veda je krásna ale zároveň drsná. Nie je pre každého, ale nájdu sa „blázni“, ktorí sú schopní zabojovať a zveľadiť ľudské poznanie alebo pomôcť vyriešiť problémy dnešného sveta. Žiaden z vedcov to však nedokáže sám, z ničoho nič - všetci postupne pridávame tehlu za tehlou, a vyrastá naša pomyselná Hagia Sofia [názov chrámu v preklade znamená doslovne „svätá múdrosť“, pozn. red.].

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet