Niektoré z týchto mýtov sú dôsledkom cielenej ideologizácie, ktorá u nás súvisí predovšetkým s komunistickým režimom. Iné sú dôsledkom toho, že sa o tejto téme učíme bez širšieho kontextu, niekedy aj bez kľúčových informácii a v značne zjednodušenom podaní, takže sa dopúšťame mylných úvah a dochádzame ku chybným záverom. Asi najväčší podiel na týchto mýtoch má však prílišné zjednodušovanie historických procesov.
Zjednodušovanie je, samozrejme, do istej miery potrebné a nevyhnutné. Predovšetkým pokiaľ nejakej problematike vôbec nerozumieme, je dobré začať jednoduchým a prepracovať sa k zložitejšiemu chápaniu danej témy. Problém nastáva vtedy, keď sa s komplexnejším pohľadom na problematiku nikdy nestretneme a získame tak mylnú predstavu, že téma je omnoho jednoduchšia, než v skutočnosti, a že zjednodušené podanie je totožné s realitou.
Ktoré sú niektoré z najbežnejších prípadov takéhoto škodlivého zjednodušovania pokiaľ ide o to, ako sme sa dopracovali od geocentrického k heliocentrickému modelu vesmíru?
1. Bavíme sa o dvoch modeloch vesmíru, jednom geocentrickom a druhom heliocentrickom, ktoré stoja voči sebe v protiklade.
Počas stredoveku a novoveku jestvovalo viacero modelov usporiadania vesmíru a neexistoval jediný geocentrický alebo jediný heliocentrický model.
Keď sa bavíme o geocentrizme, hovoríme v prvom rade o modeloch dvoch významných učencov – Aristotela a Klaudia Ptolemaia (aj keď tieto dva neboli jediné modely, podľa ktorých nebeské telesá obiehali okolo Zeme). Podľa oboch bola stredom pohybu nehybná Zem. Slnko, Mesiac aj planéty obiehali Zem po kruhových dráhach. V iných ohľadoch sa však aristotelovský a ptolemaiovský model od seba líšili a nemožno preto hovoriť o jedinom geocentrickom modeli. Ptolemaiov model napríklad pracoval s epicyklami, kružnicami, po ktorých putovali planéty na svojich kruhových dráhach a ktoré umožňovali vysvetliť ich relatívne zrýchľovanie a spomaľovanie a zdanlivý spiatočný pohyb po oblohe.
Počas stredoveku a novoveku jestvovalo viacero modelov usporiadania vesmíru a neexistoval jediný geocentrický alebo jediný heliocentrický model.
V skratke by sa dalo povedať, že aristotelovský model vesmíru bol fyzikálny, pretože sa zaoberal otázkami, aké sú príčiny pohybu nebeských telies, z akého materiálu je vesmír vytvorený a aká je povaha vzťahov medzi telesami vo vesmíre. Ptolemaiov model bol naopak matematický, pretože jeho účelom bolo umožniť robiť dostatočne presné výpočty o polohe planét, Slnka a Mesiaca, ale nevysvetľoval mechanizmy, ktoré tento pohyb riadili.
-
Porovnanie Ptolemaiovho a Koperníkovho modelu.
V rámci heliocentrického tábora existovalo tiež viacero modelov vesmíru. Ak si vezmeme len teórie Mikuláša Koperníka a Johanna Keplera, dvoch významných zástancov heliocentrizmu, líšia sa v dôležitých ohľadoch. Koperník napríklad predpokladal, že sa nebeské telesá pohybujú po kruhových dráhach, a preto jeho model prevzal epicykly z Ptolemaiovho modelu (Koperníkov model dokonca obsahoval viac epicykiel ako niektoré verzie Ptolemaia). V Keplerovom heliocentrickom modeli obiehajú telesá okolo Slnka nerovnomernou rýchlosťou a po eliptických dráhach.
Okrem týchto modelov navyše jestvovala celý súbor tzv. geo-heliocentrických modelov, ktoré obsahujú tak geocentrické ako heliocentrické prvky. K týmto patria napríklad model Martiana Capellu, podľa ktorého Merkúr a Venuša obiehajú okolo Slnka, kým ostatné telesá obiehajú okolo Zeme (tento model je významný tým, že bol známy európskym učencom od 9. storočia, ale o tom niekedy nabudúce), model
Paula Witticha, ktorý bol odvodený od toho Capellovského, a model
Giovanniho Battistu Riccioliho, v ktorom okolo Slnka obiehali len Merkúr, Venuša a Mars. Najvýznamnejší geo-heliocentrický model bol však dielom dánskeho astronóma Tycha Brahe, ktorý pôsobil v druhej polovici 16. storočia v Prahe. Podľa Braheho bola stredom pohybu nehybná Zem, okolo ktorej obiehali Slnko a Mesiac, ale všetky ostatné planéty obiehali okolo Slnka – mal teda mnohé vlastnosti totožné s Koperníkovým modelom.
-
Geoheliocentrický model Martiana Capellu z rukopisu z 9. storočia.
Ako to dokazuje existencia geo-heliocentrických modelov, geocentrizmus a heliocentrizmus neboli v protiklade ale bolo možné ich kombinovať a tým vytvárať modely, ktoré v sebe spájali to najlepšie z geocentrických a heliocentrických teórii. Aj preto geo-heliocentrické modely hrali významnú úlohu v druhej polovici 16. a na začiatku 17. storočia – v dobe, keď chýbali niektoré zásadné dôkazy pre heliocentrizmus, ale zároveň už bolo jasné, že Ptolemaiov model je nepostačujúci. Predovšetkým Braheho model bol populárny medzi odborníkmi aj neodborníkmi, ktorí nepovažovali heliocentrizmus za dostatočne vedecky podloženú teóriu (o tom nižšie).
-
Obrázok modelu Tycha Brahe.
2. V prípade geocentrizmu a heliocentrizmu ide o stret medzi náboženstvom a vedou.
Všetky tri vyššie spomenuté kategórie vesmírnych modelov – geocentrické, heliocentrické aj geo-heliocentrické – sa zakladali na pozorovaniach alebo argumentoch, ktoré boli v rôznych dobách chápané ako vedecké. To, že geocentrizmus nebol náboženskou dogmou a nesúvisel priamo s kresťanskými doktrínami, ako je niekedy prezentovaný, by malo byť zrejmé aj z toho, že ani
Aristoteles, ktorý žil v 4. storočí pred n.l., ani
Ptolemaios, ktorý žil v 2. storočí n.l., neboli kresťania a že ich geocentrický model bol rovnako používaný židovskými a moslimskými učencami.
To, že Ptolemaiov geocentrizmus dominoval medzi európskymi vedcami a učencami po takmer štyri storočia súviselo s tým, že spĺňal tie isté kritéria, ako akákoľvek vedecká teória dnes - poskytoval presnejšie predpovede ako iné teórie a uspokojivejšie popisoval javy, ktoré bolo možné pozorovať. Ptolemaiov model bol navyše kompatibilný s prevládajúcim pohľadom na povahu sveta vychádzajúcim z Aristotelovej prírodnej filozofie. Z týchto istých dôvodov bol Ptolemaiov model prijatý stredovekými vedeckými komunitami ako paradigma relatívne krátko po tom, ako sa v 12. storočí stal Ptolemaiov
Almagest dostupný v západnej Európe a nahradil predošlé teórie o usporiadaní vesmíru.
Jeho vplyv trval dokiaľ neboli pozorované javy, ktoré táto teória nemohla uspokojivo vysvetliť, ako napríklad fázy Venuše. Tak ako v prípade iných vedeckých teórii, objav anomálii poskytol potrebný doklad, že Ptolemaiov model je neúplný alebo chybný a viedol k tomu, že odborníci prijali novú teóriu, ktorá daný jav dokázala vysvetliť. V tomto prípade objavy vyplývajúce z vynájdenia ďalekohľadu na začiatku 17. storočia viedli k tomu, že sa vedecká komunita priklonila ku geo-heliocentrickému alebo čisto heliocentrickému ponímaniu vesmíru.
-
Obrázok znázorňujúce odlišné predpoklady o fázach Venuše vyplývajúce Ptolemaiovho a Koperníkovho modelu.
Hoci Biblia na niekoľkých miestach obsahuje zmienky o usporiadaní vesmíru (napríklad Žalm 96, 10:
Svet je založený pevne, nepohne sa!), kresťanské cirkvi z nich nikdy dôsledne nevyvodzovali závery o tom, či je prípustné skúmať usporiadanie nebeských telies, a ako by takéto usporiadanie malo vyzerať. To neznamená, že v rôznych kresťanských cirkvách a spoločenstvách neexistovali jednotlivci alebo skupiny, ktorí brali tieto biblické pasáže doslovne alebo na ich základe preferovali niektorý z modelov vesmíru pred iným. Podobne však v kresťanských komunitách existovali aj jedinci a skupiny, ktoré tieto isté pasáže nepovažovali za smerodajné pri skúmaní astronomických javov a prichádzali s teóriami, ktoré boli nesmierne inovatívne a vymykali sa z rámcu konzervatívneho výkladu Písma a tradície.
Podobne ako v rôznych cirkvách dnes, veľa záviselo od toho, aká názorová skupina v určitom období a na určitom mieste udávala tón debaty. Iba tak možno vysvetliť, že
Mikuláš Kuzánsky v 15. storočí postuloval bez problémov existenciu mnohých vesmírov, zatiaľ čo za tento istý postoj sa na konci 16. storočia dostal
Giordano Bruno na hranicu, že Mikuláš Koperník publikoval svoju teóriu s podporou viacerých cirkevných prelátov, že Galileove pozorovania Jupiterových mesiacov sa stretli so živým záujmom pápeža a jeho podporou, alebo že teórie Johanna Keplera, hoci sa odkláňali od aristotelovskej fyziky zásadnejšie ako Galileo, sa nedočkali cenzúry alebo zavrhnutia.
Je tiež dobré si pripomenúť, že zo stúpencov čistého heliocentrizmu sa do priameho konfliktu s cirkevnými autoritami dostali iba dvaja – Giordano Bruno a Galileo Galilei. V akej miere boli procesy s nimi otázkou teologických a filozofických názorov, ktoré hlásali v svojich prácach, v akej miere išlo o odpor katolíckej cirkvi voči heliocentrizmu a obranu cirkevných tradícii, a do akej miery išlo o vybavovanie si účtov medzi rôznymi stranami (obzvlášť Galileo si dokázal vyrobiť veľké množstvo nepriateľov svojim hašterivým a útočným štýlom písania) je dnes ťažké rozlíšiť. Od druhej polovice 16. storočia každopádne aj konzervatívne katolícke kruhy obhajovali ako vedecky správnu teóriu geo-heliocentrický model Tycha Brahe a nie Ptolemaiovský geocentrizmus.
3. Koperníkovo dielo jasne dokázalo, že geocentrizmus je mylný a teda tí, ktorí v priebehu nasledujúcich desaťročí neprijali heliocentrizmus, boli spiatočnícki alebo mali ideologické motívy.
Keď v roku 1543 Koperník vydal svoje dielo
O obehoch nebeských sfér, jeho práca sa stretla síce so živým záujmom vedeckej komunity, ale mala aj vážne nedostatky a chyby. Vyvstávali z nej nové otázky, ktoré Koperníkovi stúpenci nedokázali uspokojivo vysvetliť.
Jednou takouto otázkou bola napríklad hviezdna paralaxa. Ak by sa totiž pohybovala Zem okolo Slnka, argumentovali skeptici, museli by sme počas ľubovoľných šiestich mesiacov pozorovať relatívny pohyb hviezd na obzore spôsobený tým, že sa Zem dostala od jedného extrému svojej dráhy k druhému (túto kritiku voči heliocentrizmu vzniesol po prvý raz Tycho Brahe na základe svojich pozorovaní supernovy v súhvezdí Kassiopeia v roku 1572). Takýto úkaz ale nikto nepozoroval, čo viedlo k otázkam o platnosti Koperníkovej teórie (dnes vieme, že hviezdna paralaxa existuje, ibaže je omnoho menšia, než sa predpokladalo v dobe Koperníka kvôli mylnému predpokladu, že hviezdy sú relatívne blízko pri Zemi; paralaxa bola po prvý raz zmeraná až
v roku 1838).
-
Hviezdna paralaxa.
Koperníkov model mal mnoho ďalších nedostatkov, pretože vychádzal z predpokladov, ktoré boli nesprávne – napríklad, že sa nebeské telesá pohybujú po kruhových dráhach, alebo že sa pohybujú rovnomerným pohybom. Aj z týchto dôvodov nebol menej komplikovaný ako model Ptolemaiov a neumožňoval robiť presnejšie predpovede.
Koperníkov spis
O obehoch nebeských sfér teda nepresvedčil vedeckú komunitu, aby prijala heliocentrizmus ako platnú vedeckú teóriu.
Na tomto nie je nič neobvyklé. Keď je formulovaná nejaká nová vedecká hypotéza, obvykle prináša novátorský pohľad na staré otázky a možno aj riešenie niektorých špecifických problémov, ale zriedkavo je kompletná a dokáže úplne nahradiť starú teóriu. Aj preto k novým hypotézam pristupujú vedci opatrne (ba priam skepticky) a dožadujú sa najprv toho, aby boli uspokojivo vysvetlené rôzne špecifické otázky, ktoré z novej teórie vyplývajú (akým bola hviezdna paralaxa). Aj preto skoro nikdy neplatí, že by sme mohli označiť jediný objav alebo jediné dielo ako prelomový bod, keď došlo k zavrhnutiu starej teórie a jej nahradeniu novou. Zmena vedeckých paradigiem, základných teórii na ktorých daná disciplína stojí, trvá obvykle niekoľko desaťročí a ide o postupný proces objavovania, overovania a diskusie, do ktorej sa zapája väčšina vedeckej komunity. Na začiatku tohto procesu stojí malá skupina novátorov s revolučnými ale niekedy aj netradičnými alebo chybnými myšlienkami. Na jeho konci sa nachádza to, čo označujeme ako vedecký konsenzus, kedy absolútna väčšina vedeckej komunity prijme novú teóriu ako paradigmu (často s úpravami a po odstránení mylných predpokladov).
Koperníkov spis O obehoch nebeských sfér teda nepresvedčil vedeckú komunitu, aby prijala heliocentrizmus ako platnú vedeckú teóriu.
Tak ako v prípade revolúcií v iných vedných disciplínach aj pre dejiny astronómie platí, že prechod od geocentrizmu k heliocentrizmu bol dlhodobý proces - trval vyše sto rokov. Ani jeden z aktérov tejto významnej kapitoly v dejinách vedy nebol ten jeden jediný, ktorý by dokázal formulovať novú teóriu osve – každý čerpal z práce svojich predchodcov (dokonca aj Koperník, ktorý sa inšpiroval modelom Martiana Capellu a možno aj prácou stredovekého arabského matematika
Túsiho) a posunul novú teóriu o kúsok vpred vyriešením nejakého čiastkového problému alebo odstránením jednej z viacerých mylných domnienok. Vydanie Kopernikovho diela
O obehoch nebeských sfér v roku 1543 bolo teda iba začiatkom dlhého obdobia transformácie, ktoré ukončili až Newtonove
Principia (1687) a jeho teória gravitácie. To vysvetľuje, prečo ešte v roku 1651 jezuitský astronóm Giovanni Battista Riccioli mohol navrhnúť model vesmíru, ktorý bol geo-heliocentrický.
4. Ťažiskom geocentrických a heliocentrických teórií bola otázka, či Zem obieha okolo Slnka alebo Slnko okolo Zeme. Táto otázka bola tiež hlavným predmetom vedeckých debát v 16. a 17. storočí.
To, že Zem obieha okolo Slnka a nie naopak, bol len jeden z mnohých čiastkových problémov, ktoré museli vedci vyriešiť, aby sa prepracovali od aristotelovskej fyziky a Ptolemaiovho matematického modelu k heliocentrizmu. V skutočnosti prísť s tvrdením, že Zem obieha okolo Slnka a nie Slnko okolo Zeme, nepostačovalo na to, aby zavrhli jednu teóriu a nahradili ju inou. Aby sa vedci vôbec zaoberali vážne touto otázkou a dokázali ju uspokojivo vyriešiť bolo potrebné, aby najprv zodpovedali iné otázky, ktoré k nej smerovali. A vyriešenie tohto problému viedlo k novým otázkam a tie viedli k novým riešeniam.
Prechod od geocentrizmu k heliocentrizmu trval vyše sto rokov. Ani jeden z aktérov tejto významnej kapitoly v dejinách vedy nebol ten jeden jediný, ktorý by dokázal formulovať novú teóriu osve – každý čerpal z práce svojich predchodcov.
Keď sa bavíme o kritickom období od druhej polovice 16. storočia do polovice 17. storočia, v skutočnosti je potrebné hovoriť o súbore viacerých netriviálnych zistení, ktoré dokopy tvorili novú teóriu. Aj preto prechod od jednej teórie k druhej trval tak dlho. Vyžadoval totiž skupinové úsilie mnohých vedcov a objav nových technológii. Ako bolo spomenuté vyššie, žiaden z aktérov tejto zmeny paradigiem nedokázal prísť so všetkými zisteniami sám. Velikáni tohto obdobia boli tí, ktorí dokázali pohnúť čo i len s jedným čiastkovým problémom a tým otvoriť nové témy a nasmerovať vedeckú komunitu k riešeniu ďalších špecifických otázok (a pritom mohli zastávať mylný postoj k nejakej inej otázke).
Dobrým príkladom čiastkového problému, ktorý museli vedci vyriešiť predtým, než bolo možné zamietnuť pohľad na svet vychádzajúci z aristotelizmu, bola existencia nebeských sfér. Podľa Aristotela obiehali nebeské telesá po kruhových dráhach, ktoré ležali na nepriepustných guľovitých sférach. Z tejto tézy vyplývalo, že cesta medzi planétami alebo zo Zeme na Mesiac nebola možná a že vesmír bol usporiadaný staticky, na základe nemenných princípov. V roku 1578 však Tycho Brahe ukázal precíznym pozorovaním kométy, ktorá sa objavila na oblohe v roku 1577, že ide o teleso, ktoré sa pohybuje vesmírom medzi planetárnymi dráhami (dovtedy sa predpokladalo, že kométy sú atmosférickým úkazom, podobne ako prstence okolo Slnka, dúha alebo polárna žiara). Na základe tohto empirického dôkazu bola aristotelovská teória o nemennosti nebeských sfér zavrhnutá.
Ďalším zásadným čiastkovým objavom, ktorý ukázal, že čistý geocentrizmus nemôže byť správny, boli pozorovania plného súboru fáz Venuše. Ptolemaiovský model predpokladal, že Venuša vykazuje iba niektoré fázy, a preto keď Galileo Galilei v roku 1610 doložil existenciu všetkých fáz, poskytol dostatočne pádny dôkaz na to, aby väčšina vedeckej komunity prijala geo-heliocentrický model Tycha Brahe (ako bolo spomenuté vyššie, prekážkou pre prijatie čisto heliocentrického modelu bola chýbajúca hviezdna paralaxa).
Celkovo možno spomenúť viacero téz vychádzajúcich z aristotelizmu, ktoré bolo potrebné krok za krokom vyvrátiť a nahradiť tézami novými, aby sa heliocentrizmus mohol stať vedeckou paradigmou: myšlienka, že nebeské sféry sú nepriepustné, že hviezdy sa nachádzajú relatívne blízko pri Zemi a ide o pomerne malé objekty, že Zem je nehybná (to, že sa Zem otáča okolo vlastnej osy, bolo potvrdené empiricky až v 18. storočí), že Slnko obieha okolo Zeme, ktorá je stredom pohybu vo vesmíre, a hlavne že nebeské telesá obiehajú po kruhových dráhach a pohybujú sa konštantnou rýchlosťou.
Posledné dve domnienky sa ukázali byť zásadnou prekážkou aj pre Koperníka, ktorý si nedokázal predstaviť telesá, ktoré by sa pohybovali nerovnomernou rýchlosťou a po iných ako kruhových dráhach. To bol tiež dôvod, prečo bol jeho model nepresný a musel si vypomáhať prvkami z Ptolemaiovho modelu.
Johanna Keplera ako prvého napadlo na základe pozorovaní Marsu, ktoré uskutočnil so svojim učiteľom Tychom Brahe, že by sa planéty mohli pohybovať inak, než to predpokladal Aristoteles. V roku 1609 vydal dielo
Astronomia nova, v ktorom predstavil dva zo svojich troch zákonov – podľa prvého sa nebeské telesá pohybovali po eliptických dráhach a podľa druhého sa ich rýchlosť menila v závislosti od vzdialenosti od Slnka. Hoci išlo o nemenej revolučné dielo ako Kopernikovo
O obehoch nebeských sfér a Newtonove
Principia, Keplerovu teóriu jeho súčasníci, vrátane Galilea, ignorovali a Keplerove zákony sa presadili až od 30. rokov 17. storočia. Práve z nich odvodil Newton svoju teóriu gravitácie.
Namiesto záveru: Zmena paradigmy ako kolektívne úsilie, nie zázrak osamelých géniov
Ak ste sa dostali až sem, mali by ste už tušiť, že jeden z najškodlivejších mýtov o heliocentrickej revolúcii je, že táto zmena paradigmy je dielom malej skupiny osamelých géniov (Koperníka, Keplera, Galilea), ktorí dokázali prísť s prevratnými myšlienkami bez pomoci niekoho druhého a napriek nepriazni prostredia.
Zmena paradigmy od geocentrizmu k heliocentrizmu bola presným opakom – dôsledkom veľkého počtu malých krokov, kde jednotlivci mohli uspieť iba v riešení čiastkových otázok, museli sa spoliehať na výsledky druhých, a dokonca sa v mnohých svojich úsudkoch zásadne mýlili (Galileo vo svojej najvýznamnejšej práci na tému heliocentrizmus z roku 1632 napríklad ignoroval Keplerove zákony, hoci ich Kepler formuloval už v roku 1609). Aj preto v tejto kapitole z dejín astronómie hlavú úlohu hrala akumulácia poznania, efektívne zdieľanie informácii, vedecká debata a spolupráca, priaznivý vplyv prostredia, externé faktory a neraz i náhoda.
Dobrým príkladom toho, do akej miery bola táto revolúcia dôsledkom externých faktorov a nie géniov je vynález ďalekohľadu
v roku 1608. Ďalekohľad nebol pôvodne určený na skúmanie astronomických javov, ale bol dielom holandských optikov a brúsičov šošoviek. Už o rok po tom, ako sa ich vynález stal dostupným, však viacerí novátori prišli nezávisle na sebe s nápadom použiť ho na pozorovanie nebeských úkazov. Iba vďaka tomuto technologickému pokroku bolo možné uskutočniť niektoré pozorovania, na ktorých boli postavené vedecké dôkazy pre heliocentrizmus, a teda tento vynález bol nevyhnutným predpokladom pre vývoj astronómie.
V prípade mnohých objavov, ktoré priniesol ďalekohľad, navyše platí, že ich urobili viacerí pozorovatelia naraz, čo výborne dosvedčuje obmedzený význam individuality alebo geniality. Jupiterove mesiace tak nezávisle na sebe len dva roky po vynáleze ďalekohľadu objavili Simon Marius v Nemecku aj Galileo Galilei v Taliansku (nedávne prehodnotenie záznamov týchto dvoch astronómov ukazuje, že podľa všetkého drží absolútne prvenstvo Marius, ale len o niekoľko dní). O titul objaviteľa slnečných škvŕn sa uchádzali v roku 1613 rovnako Galileo ako jeho veľký rival, Jezuita Christoph Scheiner. Obaja pritom prehliadli fakt, že už v roku 1611 popísali tento úkaz otec a syn Ján a Dávid Fabríciovci z Frízska a prvenstvo by malo teda patriť im.
Jeden z najškodlivejších mýtov o heliocentrickej revolúcii je, že táto zmena paradigmy je dielom malej skupiny osamelých géniov, ktorí dokázali prísť s prevratnými myšlienkami bez pomoci niekoho druhého a napriek nepriazni prostredia.
Tieto príklady zároveň ukazujú, aká pomýlená je posadnutosť prvenstvom a objaviteľmi, ktoré neraz dominujú populárnym predstavám o dejinách vedy a vytvárajú falošné zdanie, že vedecký pokrok je dielom prevratných vynálezcov a geniálnych jednotlivcov a nie vedeckých komunít a tvrdej práce priemerných jednotlivcov. V skutočnosti nie je z vedeckého hľadiska vôbec podstatné, kto ako prvý uskutočnil nejaký experiment, objavil určitý jav alebo formuloval nejakú teóriu, pretože jednou z vlastností správne fungujúcej vedeckej komunity je, že nezávisle na sebe a z rôznych uhlov pohľadu prichádzajú viacerí s tými istými zisteniami. Dokonca platí, že pokiaľ je prostredie správne nastavenie, niektoré objavy a krôčiky vpred sú nevyhnutné. To sa aj stalo v prípade objavu ďalekohľadu: akonáhle sa stala dostupná nová technológia, mnohí jednotlivci vo veľmi krátkej dobe prišli s tými istými základnými pozorovaniami.
Ak budete teda nabudúce niekde čítať, že za základy modernej astronómie vďačíme velikánom ako Mikuláš Koperník, Galileo Galilei alebo Johannes Kepler, nezabudnite, že dôležitou inšpiráciou pre Koperníka bol starší geo-heliocentrický model Martiana Capellu, že Galileo počas svojej kariéry astronóma hlásal chybné tézy, ktoré nám dnes prídu smiešne (v roku 1619 sa napríklad pohádal s astronómom Oraziom Grassim, ktorý podobne ako Tycho Brahe usúdil na základe pozorovaní, že kométy nie sú atmosférickým úkazom a pohybujú sa za dráhou Mesiaca; Galileo bez pádneho argumentu tvrdil, že ide o nezmysel), a že Kepler by nikdy nemohol odvodiť svoje zákony bez pozorovaní svojho majstra a učiteľa Tycha Brahe, ktorý ich plánoval ako podporu svojho geo-heliocentrického modelu.
V skutočnosti nie je z vedeckého hľadiska vôbec podstatné, kto ako prvý uskutočnil nejaký experiment, objavil určitý jav alebo formuloval nejakú teóriu, pretože jednou z vlastností správne fungujúcej vedeckej komunity je, že nezávisle na sebe a z rôznych uhlov pohľadu prichádzajú viacerí s tými istými zisteniami. Dokonca platí, že pokiaľ je prostredie správne nastavenie, niektoré objavy a krôčiky vpred sú nevyhnutné.
Spomedzi výkvety tejto doby určite nevynechávajte Tycha Brahe, ktorého mnohé zásadné prínosy nezatieňuje ani to, že sa do konca života pridržiaval geo-heliocentrického modelu vesmíru. Brahe napríklad založil prvé vedecké observatórium – Uraniborg v Dánsku – a má tak zásadnú zásluhu na vznik vedeckých inštitúcii venujúcich sa astronómii a teda jej ďalšieho pokroku. A samozrejme, najlepšie urobíte, ak sa nezastavíte pri zjednodušujúcich výkladoch o tom, ako chápať toto obdobie vo vývoji vedy a oboznámite sa s jeho ďalšími nemenej zaujímavými a dôležitými aktérmi – Simonom Mariom, Christophom Scheinerom, Helisaeom Roeslinom, Mikulášom Reimersom, Paulom Wittichom a inými, ktorí prispeli k vývoju heliocentrického modelu vesmíru počas 16. a 17. storočia.
-
Autorka je historička
-
Ďalšie odporúčané čítanie k téme:
B. Eastwood, Ordering the Heavens, Brill, 2007
A. Pannekoek, History of Astronomy, Dover Publications, 2011
http://astronomy.nmsu.edu/tharriso/ast105/Ast105week04.html
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok