03.03.2012-21:45:00   |   Dušan Valent, Lenka Piváčková
#Zdravie
#Zbúrané mýty

Medicínsky detektor účinnosti

V predchádzajúcich článkoch seriálu „Takmer zázračné uzdravovanie“ sme si predstavili mysteriózny, no až prekvapivo častý a silný placebo efekt, jeho zlé dvojča nocebo efekt, a aj rozmanité ochorenia, ktorých pôvod treba hľadať v ľudskej psychike, a tak na ne výborne účinkuje placebo – hoci aj niektoré prípady oslepnutia alebo ochrnutia. Placebo efekt je samozrejme pevnou súčasťou požívania akéhokoľvek štandardného lieku alebo štandardnej liečebnej procedúry (spadá naň vsugerovaná alebo podmienená časť celkového úspechu liečby). A tak pokiaľ lekári chcú, aby ich metódy boli čo najefektívnejšie, na ich pleciach spočinie úloha, aby z placebo efektu vyťažili čo najviac a spojili ho so skutočnou biochemickou účinnosťou lieku.



Ako sme videli, skutočnosť, že sa nám po požití lieku alebo po podstúpení liečby polepšilo, nemusí znamenať, že účinok sa skutočne skrýval v liečive či metóde. Aby sa zistilo, do akej miery sú údajné lieky či liečebné metódy samy o sebe účinné, je potrebný tzv. slepý test. Vezmeme si štatisticky relevantnú vzorku ľudí a rozdelíme ju náhodne na dve skupiny. Členovia jednej dostanú „pravé“ liečivo, členovia druhej „falošné“, ale inak neodlíšiteľnú od toho pravého, teda placebo. Ani pacienti, ani experimentátori pritom počas priebehu experimentu nevedia, kto je v skupine s placebom a kto v skupine s testovaným liečivom. Ideálny je experiment s treťou skupinou. Jej členovia nebudú podstupovať žiadnu liečbu, a tak sa podarí určiť rozsah samotného placebo efektu, získame totiž obraz o tom, aké množstvo uzdravení spôsobil spontánny ústup choroby alebo telu vlastné liečivé sily.

Náhrada skutočných liekov?

Čo by ste povedali, keby sa malo placebo stať bežnou náhradou ozajstných liekov? Čo by ste povedali, keby sa liečivá, ktoré by samy o sebe neboli efektívne, stali každodennou súčasťou lekárskej praxe? Takémuto využívaniu placeba bráni etická dilema, pretože jeho používanie protirečí základným princípom dôvery medzi pacientom a lekárom už iba zo samotnej podstaty jeho účinnosti. Vyžaduje podvedenie pacienta. Výskum tohto fenoménu je však dôležitý, pretože nám dovoľuje odlíšiť, kedy treba účinok hľadať skutočne v samotnom liečive alebo liečebnej procedúre, a kedy procedúra alebo liek iba využíva placebo efekt. Článok vo Washington Post z roku 2002 „V boji proti depresii ťažko tromfnúť pilulku cukru“ napríklad upozornil, že vo väčšine klinických štúdií s tým majú vážny problém aj antidepresíva.

Poznatky o sile placebo efektu napomáhajú odhaľovať rozmanité prípady podvedenia pacienta, ako je mutlimiliónový priemysel s predajom homeopatík. Tie, v závislosti od zriedenia, nemusia v danom balení obsahovať žiadne farmakologicky aktívne molekuly, a okrem toho opakovane zlyhávajú v preukázaní, že sú účinnejšie ako placebo. Podozrenie sa samozrejme presunulo aj na ostatné praktiky či produkty súborne označované pojmom „alternatívna medicína“. Praktiky alternatívnej medicíny v dôsledne prevedených kontrolovaných slepých testoch, o akých píšeme vyššie, opakovane zlyhávajú. Ukazuje sa, že nie sú účinnejšie ako placebo. Keby boli, už dávno by sa stali štandardnou medicínou. V očiach mnohých ľudí však napriek tomu zostávajú lákavé. Jedným z dôvodov je „prírodná“ forma liečiv, druhým fakt, že ich metódy nezriedka vychádzajú zo stáročia až tisícročia trvajúcej tradície.



Prírodné = dobré?

Bazírovanie na „prírodných“ liečivách je pre mnohých lákavé kvôli široko rozšírenému presvedčeniu, že to, čo je prírodné, je nevyhnutne lepšie a bezpečnejšie ako niečo umelé, „chemické“. Toto presvedčenie je však celkom scestné. Jedným z problémov prírodných liečiv je veľká variabilita v obsahu vysoko účinných látok v nich ako sú napr. alkaloidy (atropín, skopolamín, morfín, kolchicín, fyzostigmín, tubokurarín...) či kardioglykozidy (ouabaín, digoxín, digitoxín...). Laicky povedané, napr. 1 lyžička náprstníkového odvaru z jednej várky náprstníka nič neurobí, kým druhá vás môže zabiť. Preto je pre terapiu oveľa jednoduchšie a zároveň racionálnejšie tieto látky z rastlín najprv izolovať a až potom ako chemické indivíduá upraviť do liekovej formy (tablety, kvapky,...), v ktorej bude presne známy obsah takéhoto liečiva s minimálnou variabilitou.

Týmto spôsobom sa zároveň zníži záťaž organizmu, ktorý nemusí spracovávať iné látky, za normálnych okolností taktiež prítomné v rastline a potencionálne zodpovedné za nežiadúce účinky. Každá bylinka totiž obsahuje zmes rôznych látok (aj jedov) v rôznom pomere, a to môže spôsobiť poškodenie pri naordinovaní liečiteľom bez farmaceutického vzdelania. (Napriek tomu iba v Čechách pôsobí asi 30 000 liečiteľov.)

Samozrejme, existuje mnoho prípadov, keď sa horeuvedená izolácia a purifikácia účinnej látky nerobí (v podstate všetky používané čaje, tinktúry, extrakty). Príčina je taká, že buď to z vyššie uvedených dôvodov nie je potrebné (hlavne pri použití ako podporného liečiva, keď sú ostatné látky prítomné v prípravku, sú farmakologicky indiferentné) alebo by to bolo vzhľadom na náročnosť neekonomické, prípadne kvôli ich chemickým vlastnostiam veľmi ťažko uskutočniteľné. Potom tiež v prípadoch, keď za účinok nie je zodpovedná len jedna látka, ale celý komplex látok, ktoré sa navzájom dopĺňajú a taktiež (a toto je tiež časté) ak stále nevieme identifikovať, ktorá látka je za účinok zodpovedná.

Staré = dobré?

Dôveryhodne pre mnohých pôsobí, ak je jedna alebo druhá liečebné metóda používaná stáročia. Ak niečo nie je účinné, nebude sa to predsa používať tak dlho, všakže. Ale ako sme videli v predchádzajúcich článkoch, mimoriadne účinné môžu byť za istých okolností aj liečebné metódy bez akéhoľvek vlastného liečebného účinku. A v minulosti, keď bola väčšina populácie podstatne poverčivejšia a sugestívnejšia než dnes, sa placebo efekt zrejme prejavoval ešte výraznejšie.

Údajnú účinnosť týchto dávnych metód navyše nemožno spájať s pravdivosťou rozmanitých „múdrostí“ o čakrách, aurách, čchi a rôznych energiách, z ktorých vychádzajú. Keď sa zamyslíme nad úrovňou poznatkov o fungovaní ľudského tela v dobe, keď sa tieto koncepcie v ľudskej hlave zrodili, nemožno sa čudovať, že aj tí najmúdrejší z „učencov“ nedokázali správne určiť, prečo sú ich metódy (do istej miery) účinné. A tak vychádzali z toho, čo by sme dnes nazvali obyčajnými poverami. Ibaže stáročia uznávaná povera neznamená, že má akýkoľvek nárok na pravdivosť, ani to, že by sme k nej mali prechovávať väčšiu úctu než k iným poverám. Jej tuhý korienok jednoducho svedčí, že už po veľmi (príliš?) dlhú dobu behá na Zemi mnoho poverčivých ľudí, a/alebo to, že v ňu ľudia jednoducho veriť chcú.



Iba placebo, no a čo?

Mnohí zástanci alternatívnej medicíny, teda spoň tí, ktorí sú dosť rozumní, aby akceptovali, že v nej nemožno nájsť viac ako placebo efekt, argumentujú, že aj placebo efekt je stále liečbou. Ako sme spomenuli, placebo efekt je však zároveň súčasťou každej liečby, aj tej, v ktorej sa používajú ozajstné liečivá. Prečo potom podporovať podvodníkov, ktorí sa snažia o zisk klamstvami o účinnosti svojich prípravkov a šarlatánske praktiky, ktoré majú na svedomí ohromné množstvo ľudského utrpenia a úmrtí?

Tým najväčším zlom, ktoré pramení z alternatívnych liečebných metód, je ignorovanie hraníc účinnosti placebo efektu. Nebezpečné je predovšetkým vyhlasovanie, že dokážu liečiť zákerné choroby typu rakoviny alebo AIDS. Tisíce a tisíce ľudí po celom svete (hlavne v chudobných krajinách tretieho sveta) zomreli, pretože namiesto konvenčnej liečby uverili podvodníkom a uprednostnili neúčinné liečebné praktiky.

-

Niektoré prípady ľudí, ktorí zomreli kvôli alternatívnej medicíne: http://whatstheharm.net/alternativemedicine.html

Odporúčané čítanie:

Barret, S.: QuackWatch http://www.quackwatch.com/
Goldacre, B., 2008: Bad Science (web: http://www.badscience.net/ )
Hert, J., 2010: Alternativní medicína a léčitelství: Kritický pohled“ (voľne stiahnuteľná tu: http://www.sysifos.cz/files/Alternativni_medicina_Hert.pdf
SkepDic tradične výborne spracoval aj problematiku alternatívnej medicíny http://www.skepdic.com/althelth.html
Tomko, J. a kol.: Farmakognózia. Martin : Osveta, 1999. 423 s.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail