Dualizmus sa nám zdá prirodzený, pretože náš mozog nedokáže vnímať spájanie sietí mozgových buniek, čo odsúva vnímanie zdroja mentálnej („duševnej“) aktivity. Len málo ľudí si preto uvedomuje, ako úzko súvisí všetko, čo nám pripadá nehmotné či nepolapiteľné – pocity, vnemy, vedomie a dokonca ľudská osobnosť – s celkom hmotnou časťou ľudského tela, mozgom.



Pochopiť túto bytostnú súvislosť do značnej miery pomohli osobné nešťastia. Ochorenia a zranenia mozgu. Nádor, poškodenie alebo iný postih konkrétnych oblastí tohto orgánu nás pripravia o schopnosť rozprávať ale aj rozumieť reči. Inokedy nám vezmú schopnosť pociťovať emócie, ako napr. prípad Elliota, pacienta neurológa Antonia Damásia. Či dokonca eliminujú schopnosť pociťovať strach a smútok (ďalší Damásiov pacient).

Iné typy prípadov demonštrujú, do akej miery môžu byť zdania, ktoré produkuje náš mozog, aby zachoval koherentný obraz vonkajšieho sveta, zavádzajúce a klamlivé. Aj keď sme o nich hlboko presvedčení.

Videl, ale neuvedomoval si to

52-ročného Afričana, v medicínskej literatúre označovaného iba ako TN, v roku 2004 zasiahla mozgová mŕtvica. Na ľavej hemisfére mu vyradila z prevádzky vizuálny kortex, teda zrakovú kôru. Ostatné časti mozgu však zostali prakticky nedotknuté. Už o mesiac neskôr sa situácia zmenila.

Druhá mŕtvica zasiahla zrakovú kôru pravej hemisféry a TN oslepol. Lekári sa rozhodli zistiť, či je úplne slepý alebo mu zostal aspoň reziduálny zrak. Pri vyšetreniach sa presvedčili, že ich pacient nedokáže odhaliť ani prítomnosť silného svetla. Ako sa ukázalo, mŕtvice mužovi spustošili centrá zraku na oboch hemisférach. Pacientove oči síce zostali zdravé, lenže signály, ktoré z nich putovali do mozgu, končili v slepej uličke a zostávali nespracované.



Kvôli kurióznej zhode okolnosti – znefunkčneniu zrakovej kôry bez poškodenia zrakového ústrojenstva - sa TN zúčastnil mnohých experimentov. A tie priniesli pozoruhodné výsledky.

Keď počítačová obrazovka zobrazovala ľudské tváre, TN v dvoch tretinách pokusov správne určil, či sa tvárili šťastne alebo smutne. Ako to dokázal? Hoci mal zničenú oblasť mozgu zodpovednú za vedomé vnímanie zrakových vnemov, oblasť mozgu zodpovedná za rozpoznávanie emócií zostala nepoškodená. Informácie o zrakových vnemoch sa do nej dostávali, no TN si toho nebol vedomý.

Nasledoval ďalší experiment. TN po ubezpečení experimentátorov, že nedovolia, aby sa zranil, súhlasil prejsť cez koridor, v ktorom vedci rozmiestnili prekážky ako odpadkový kôš, kopy papiera alebo kartónové krabice. Slepec sa prekážkam vyhol - prekážkovou dráhou prešiel bez toho, aby čo i len raz zakopol. Keď sa ho vedci pýtali, ako sa mu to podarilo, netušil a poprosil ich, aby mu vrátili slepeckú palicu.

TN a ďalší korticky slepí vykazujú schopnosť zvanú slepé videnie či slepozrakosť. Umožňuje ju skutočnosť, že ľudský zrak vychádza z dvoch na sebe nezávislých systémov. Prvý je akýmsi pozostatkom zrakového systému rýb a obojživelníkov. Kontroluje pohyby očí a orientuje našu pozornosť na pohyby na periférii nášho zrakového poľa. Druhý, vyspelejší, sídli v zrakovej kôre mozgu a zodpovedá za vedomé zrakové vnímanie vonkajšieho sveta. Korticky slepým pacientom zostáva funkčný len prvý systém. To znamená, že sa dokážu vyhnúť prekážkam alebo ukázať na objekty, na ktoré sa pýtate. Ich mozog síce spracuje informácie o jednotlivých vizuálnych črtách, ako sú hrany alebo pohyb, no nedokáže tieto vnemy vnímať vedome.

Svet nezmyslov

Slepé videnie je jedným z mnohých spôsobov, akým ochorenia a zranenia mozgu dramaticky menia naše vnímanie a vedomie. S iným, azda ešte kurióznejším následkom, sa vo svojej lekárskej praxi stretol americký neurológ Oliver Sacks.



Išlo o prípad muža, ktorý si zmýlil manželku s klobúkom.

Pacient, identifikovaný iba ako Dr. P., bol hudobník postihnutý vizuálnou agnóziou. Človek s touto diagnózou má síce zrak úplne v poriadku, no stráca schopnosť rozpoznávať objekty, predovšetkým tváre. Dr. P. si počas konzultácie so Sacksom napríklad bežne mýlil chodidlo s topánkou, inokedy si chcel sňať klobúk z hlavy, ale namiesto toho chytil za hlavu svoju manželku.

Degeneráciu časti mozgu zodpovednej za spracovávanie optických vnemov spôsobuje neobvyklá forma Alzheimerovej choroby. Doktorovi P. zmenila vizuálny svet na spleť nezmyselných vzorcov a abstraktných tvarov, farieb a pohybov.

Zmeňte mozog, zmeníte osobnosť

Spomeňme aspoň niekoľko ďalších príkladov.

Pri Capgrasovom syndróme síce pacient dokáže rozpoznávať objekty, ale nadobúda čudesné presvedčenie, že jeho manžel(ka) či rodičia nie sú tými, za koho sa vydávajú. Namiesto toho vraj ide o dvojníkov, ktorí zabrali ich miesto. Tentoraz treba príčinu diagnózy hľadať v nervových bunkách, ktoré spájajú zrakové centrá s centrami emócií. Prerušenie tohto prepojenia, napríklad v dôsledku mozgovej mŕtvice, zranenia či tumoru, zabráni vzniku emócií, aké si s našimi najbližšími obvykle spájame. Absencia citovej odozvy mozog zmätie, čo sa prejaví iracionálnymi pochybnosťami o identite osôb.

Ešte bizarnejší je Cotardov syndróm. Dochádza k prerušeniu všetkých spojení medzi vnemami a emóciami. Myseľ takýchto ľudí si absenciu akýchkoľvek emočných reakcií vysvetľuje svojsky. Pacienti s Cotardovým syndrómom sú totiž presvedčení, že sú mŕtvi. V niektorých prípadoch dokonca tvrdia, že páchnu ako hnijúce mäso. Ak sa ich na to opýtate, budú súhlasiť, že mŕtvi nekrvácajú. Ak ich vzápätí pichnete ihlou, dotyčného pohľad na krv tečúcu z vlastného tela šokuje. Vzápätí zmení názor a začne tvrdiť, že áno, krvácať môžu naozaj aj mŕtvi.



Pacienti s Antonovým syndrómom sú slepí, ale neveria tomu. Postihnutí anosognóziou tvrdia, že sú celkom v poriadku, hoci v skutočnosti trpia závažným ochorením, ako je napríklad ochrnutie. Lekárom niekedy podráždene kontrujú: „Pán doktor, ale veď ja iba odpočívam!“

Pôvod všetkého, čím sme

Ešte názornejšiu demonštráciu toho, že všetko, čím sme, vychádza z nášho mozgu, predstavujú prípady osobnostného prerodu ľudí, ktorí prekonali traumatické poranenie mozgu. U niektorých sa prejavil predtým netušený, často umelecký talent - prakticky zo dňa na deň sa stali napríklad veľmi zdatnými sochármi. Obvykle však ide o zmenu k horšiemu. Po úraze sa objavuje apatia, extrémna agresivita, oslabenie schopnosti súcitiť s iným, promiskuita, strata súdnosti, depresia, eufória, psychóza, zmena sexuálnych návykov, ba aj úplná strata hygienických návykov. Podarilo sa zaznamenať taktiež prípady, v ktorých pacienti stratili spomienky na to, kým boli, a začali si „požičiavať“ identity iných.

Že je dualizmus tela a ducha rovnako iluzórny, ako je intuitívne presvedčivý, naznačuje taktiež elektrická stimulácia mozgu. Zdanlivo dokonale nehmotné či nepolapiteľné pocity, vnemy pevne zakoreňuje vo fyzickej sfére.

Ak totiž elektricky stimulujete mozgové centrá zraku u slepého, napríklad pomocou implantovaných mikroelektród, slepec uvidí obrazy generované priamo jeho mozgom. Stimulovanie iných častí mozgu vyvolá zjavenia, spomienky na hudbu, mimotelové zážitky alebo zmení morálne hodnoty človeka, ktorý zrazu hodnotí ako prípustné aj také činy, ako naliatie jedu do kávy priateľa.

Možno dokonca ovplyvňovať vôľu. V roku 2009 tím francúzskych neurovedcov stimuláciou mozgu dosiahol, že pacienti chceli vykonať rôzne pohyby. „Zrazu som mala chuť si olíznuť pery,“ uviedla jedna z účastníčok. A keď výskumníci zvýšili intenzitu elektrickej stimulácie, dobrovoľníci nielenže chceli vykonať niektoré pohyby, ale nadobudli presvedčenie, že ich skutočne vykonali.



Niektoré veľmi zaujímavé zistenia nie sú žiadnou novinkou, ale v odborných kruhoch známe takmer pol storočia. Španielsky fyziológ José Delgado z Yale University napríklad už koncom 60. rokov minulého storočia zistil, že prostredníctvom správne mierených elektrických impulzov možno navodzovať rôzne emócie ako úzkosť či hnev. A keď skúšal stimuláciu „tlačidlom lásky“, dvaja pacienti boli tak ohromení, až vyjadrili túžbu zosobášiť sa s výskumníkom. Jedným pacientom bola 36 ročná žena. Druhým 11 ročný chlapec.

To, čo sa nám páči neurčuje, čo je pravdivé

Všetko, čo vieme o mozgu, naznačuje, že naše spomienky a osobnosť sú uschovávané vo vzorcoch neurónovej aktivity a v synaptických spojeniach medzi nimi. Ak tieto neuróny odumrú alebo sa porušia ich spojenia, znamená to koniec spomienok a koniec osobnosti. Všetko, čím sme, možno zmeniť alebo zničiť poškodením nášho tela.Duša je vlastne poetická metafora pre vedomie.

„Pravda môže byť mätúca. Možno sa s ňou budeme musieť popasovať. Možno sa bude priečiť našej intuícii. Možno bude protirečiť hlboko zakoreneným predsudkom," napísal astronóm, astrofyzik a jeden z najväčších popularizátorov vedy a kritického myslenia v 20. storočí Carl Sagan. „Nemusí sa zhodovať s tým, čo tak zúfalo chceme, aby bolo pravdivé. To, čo sa nám páči, neurčuje, čo je pravdivé.“

-

Zdroje:
Boese, A. (2007): Elephants on Acid and Other Bizarre Experiments. Pan Books.
Eagleman, D. (2011): Incognito. Pantheon Books. 
Chabris, Ch., Simons, D. (2011): The Invisible Gorilla: How Our Intuitions Deceive Us. Broadway. 
Lilienfeld, S., a kol. (2011): 50 najvětších mýtů populární psychologie. Universum. 
McRaney, D. (2011): You Are Not So Smart. Gotham Books. 
Mlodinow, L. (2012): Subliminal: The New Unconscious and What it Teaches Us. Allen Lane 
Mussolino, J. (2015): The Soul Fallacy. Prometheus Books.
Shermer, M. (2007): Hope Springs Eternal: Science, the Afterlife & the Meaning of Life. Skeptic, vol. 13, 4.
Shermer, M. (2003): Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time. Henry Holt and Company.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet