01.08.2015-09:36:00   |   Juraj Littva
#Zem
#Zbúrané mýty
Väčšinu zemského vnútra totiž tvorí tekutina, ktorú by ste za tekutinu rozhodne nepovažovali. Iba ak za tekutinu považujete asfalt. Ale pekne poporiadku.



Prvá otázka, ktorá sa mnohým z vás zrejme natíska do mysle, je niečo na spôsob: „Ak zemské vnútro nie je tekuté, ako to, že láva, ktorá sa z neho vylieva, je tekutá?“ Nuž, treba začať tým, že láva sa v mnohých ohľadoch nespráva ako typická kvapalina, teda voda. Na plné pochopenie tohto problému je treba zobrať zdravý sedliacky rozum do hrsti... a vyhodiť ho von oknom.

Mrazivá para a vriaci ľad

Čo keby som vám povedal, že voda môže vrieť pri teplote nula stupňov Celzia a ľad môže existovať pri sto stupňoch? Nie, správna odpoveď nie je: „Volať na psychiatriu.“ To, či sa z vody stane ľad alebo para, nezávisí len od teploty, ale aj od tlaku. Ľudia vo vysokých pohoriach (kde je tlak vzduchu nižší) majú problém niečo skutočne uvariť, keďže voda zovrie oveľa skôr (napríklad na Evereste asi pri 70 a na Lomničáku asi pri 90 stupňoch Celzia). Aby voda zovrela, netreba zvyšovať teplotu, postačí ak znížite tlak a zovrie hoci aj pri izbovej teplote. Naopak, ak dostatočne zvýšite tlak, zmrznúť môže aj teplá voda. To vytvára priestor pre nové, kreatívne vyhrážky typu „Takú ti plesnem, že ti zamrzne mozgová kvapalina.“ Výsledný ľad by sa ale rozhodne nepodobal ľadu, ktorý bežne poznáme. Išlo by o takzvaný ľad VI (vďaka experimentovaniu s teplotou a tlakom bolo zatiaľ objavených 17 druhov ľadu). Na dovŕšenie šialenstva len dodám, že voda má takzvaný trojný bod – pri správnej kombinácii tlaku a teploty sa tvorí para, voda a ľad zároveň, čo si môžete kuknúť v nasledovnom videu:





Čo platí pre vodu, platí aj pre všetky ostatné látky. Horniny v zemskom vnútri sú vystavené veľkým teplotám, ale aj tlakom, a preto sú tuhé. Keď začne byť hornina vynášaná k povrchu, vďaka svojim fyzikálnym vlastnostiam (nízkej vodivosti tepla) chladne len veeeeeeľmi pomaly, no tlak sa rýchlo zníži, následkom čoho „stekutie“. To znie vcelku rozumne, nie? Nebojte, na brehoch rozumu sa nezdržíme dlho. Opustíme ich znova prostredníctvom jednoduchej otázky. Ako sa môže pevná látka dostať do miest s nižším tlakom? Odpoveď znie: Niekoľkými spôsobmi. Najjednoduchší je ten, že tam proste dotečie.


-


Skreslené predstavy o povahe zemských útrob sú rozšírené od nepamäte.


Tečúci asfalt

Každý z vás asfalt dôverne pozná a vie, že pri vysokých teplotách sa môže začať roztekať. Vedeli ste však, že asfalt tečie aj pri izbovej teplote? Nie, nemám v izbe šesťdesiat stupňov. Asfalt pri normálnej izbovej teplote síce možno rozbiť kladivom, ale zároveň veľmi pomaly tečie. Dokazuje to 85 rokov dlhý experiment s prírodným asfaltom umiesteným v lieviku (zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najdlhší experiment vôbec, zároveň si vyslúžil „antinobelovku“), z ktorého zatiaľ vypadlo deväť kvapiek asfaltu. Je to kvôli tomu, že asfalt má ohromne vysokú viskozitu (zjednodušene „lenivosť tečenia“). Je to teda akási tekutina-netekutina, ktorá je v našom ponímaní pevná.

Pod vrchnou, pevnou škrupinou Zeme, leží horúca poddajná vrstva. Rozhodne by ste ju však nepovažovali za tekutú. Jej viskozita je extrémne vysoká. Radšej ako hádzať sem obludne vysoké čísla s nulami si pomôžem prirovnaním – tok v tejto vrstve je oproti vyššie zmienenému prírodnému asfaltu lenivejší približne o toľko, o koľko je tok asfaltu lenivejší oproti vode. Táto vrstva je poriadny flákač, ale smerom do hĺbky má ďalšiu konkurenciu – lenivosť hlbších častí Zeme je oproti vrchnejším častiam ešte vyššia, a to zhruba toľko, o koľko pomalšie tečie olivový olej oproti vode. Niečo, čo by bežný človek vnímal ako tekutinu, sa nachádza až v hĺbkovom intervale od 2900 do asi 5100 kilometrov pod zemským povrchom. Ale o tom sa viac dozviete v pokračovaní tohto článku. Medzitým si užite zrýchlené video z experimentu s tečením prírodného asfaltu.





-

Obrázky: Tormod Sandtorv, public domain
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail