18.09.2019-17:10:00   |   Marek Dzurenko
#Záhady a zvláštne javy
#Živá príroda
Nessie. Takto široká verejnosť nazýva neznámy druh živočícha, ktorý údajne obýva chladné vody druhého najrozľahlejšieho jazera v Škótsku. Hoci podobné legendy o jazerných monštrách poznáme z celého sveta, žiadna z nich si neužíva takú popularitu ako tá o lochnesskej príšere.

Dnes v existenciu obludy verí už len veľmi málo serióznych vedcov, ale ešte pred pár desaťročiami bola situácia celkom odlišná. Prítomnosť neznámeho tvora nevylučovali ani odborníci a mnohí z nich sa ho vydali hľadať.

K tomu, aby bola jej existencia oficiálne uznaná, sa Nessie najviac priblížila v roku 1975. Nové fotografie získané pod vodou mali zachytávať plutvy legendárnej obludy, čo viedlo k veľkému vzrušeniu (ale i skepse) vo vedeckých kruhoch. Chvíľu to naozaj vyzeralo, že lochnesská príšera existuje.


Z tohto dôvodu časopis Nature publikoval článok, ktorý stanovil pre Nessie oficiálny názov. Autori článku argumentovali, že ak ide o reálny druh živočícha, pravdepodobne sa vyskytuje iba v malých počtoch a tým pádom si vyžaduje ochranu. Pre istotu. Britské zákony však neumožňujú vyhlásiť druh za chránený, ak nemá platné vedecké meno. A tak monštrum pomenovali Nessiteras rhombopteryx, čiže "obluda jazera Ness s kosoštvorcovými plutvami".

Asi ani nemusím dodávať, akú dohru mal takýto dobrodružný prístup k vedeckému publikovaniu. Fotografie plutiev sa eventuálne ukázali ako podvod. Snímky zachytávajú skutočné dno jazera, obrys údajnej „plutvy“ však predstavuje len vizuálny artefakt, ktorý vznikol po tom, ako sa niekto s fotografiami „pohral“. Všetky ďalšie pokusy o získanie nejakého hmotného dokladu o existencii monštra dopadli bez úspechu. Poriadny trapas pre Nature a ťažká rana pre všetkých pátračov.


-


Podľa všeobecne rozšírenej predstavy je lochnesská príšera druhom plesiosaura, ktorý prežil vymieranie na konci kriedy pred 66 miliónmi rokov. Staršia rekonštrukcia v podaní majstra paleoartu Charlesa R. Knighta zobrazuje plesiosaura rodu Elasmosaurus. Vedci sa kedysi domnievali, že plesiosaury mali veľmi ohybné hadovité krky, na základe moderných biomechanických výskumov ale vieme, že rozsah ich pohybu bol pomerne obmedzený.


V poslednom čase sa pojem Nessie opäť častejšie skloňuje v médiách. Obnovený záujem naštartoval výskumný projekt novozélandského genetika Neila Gemmella, ktorý sa rozhodol definitívne odpovedať na otázku existencie obludy pomocou skúmania environmentálnej DNA.

Hľadanie genetických stôp


Čo je to vlastne environmentálna DNA (v skratke eDNA)? Všetky organizmy neustále zanechávajú vo svojom prostredí genetické stopy v podobe zvyškov šupín, peria, srsti či najrôznejších výlučkov a produktov metabolizmu (výkaly, moč, sliny a pod.). Získané vzorky sa následne sekvenujú a porovnávajú so známymi sekvenciami v databázach. Vďaka tomu vedia vedci presne určiť, komu ktorá genetická informácia patrí.

Hoci je táto metóda pomerne nová, rýchlo našla uplatnenie vo viacerých smeroch. Skúmanie eDNA umožňuje napríklad spoľahlivo zistiť prítomnosť skryto žijúcich alebo veľmi vzácnych druhov. Práve toto robí z výskumu eDNA ideálnu metódu na detekciu potenciálnej prítomnosti neznámeho druhu zvieraťa.


Gemmell a jeho tím minulý rok odobrali vzorky z celej plochy jazera v troch hĺbkach – 50, 100 a 200 metrov. Dovedna získali 250 vzoriek vody s 500 miliónmi sekvenciami DNA, ktoré následne odoslali na analýzu šiestim rôznym vedeckým inštitúciám.

Čo tam teda našli?

Úhory a tulene

Podľa najpopulárnejšej hypotézy by Nessie mala predstavovať reliktnú populáciu plesiosaurov, fosílnych morských plazov, ktoré vyhynuli spolu s dinosaurami na konci druhohôr. Gemmellov výskum ale nenašiel žiadnu stopu po plazej DNA.

O dosť triezvejšie znie myšlienka, že lochnesská príšera je nejakým druhom veľkého rybovitého stavovca, snáď žraloka, sumca či jesetera. Ani prítomnosť týchto živočíchov však analýzy získaných sekvencií nepotvrdili.

Zo stavovcov zistili výskyt 11 druhov rýb, 3 druhov obojživelníkov, 22 druhov vtákov a 19 druhov cicavcov, ktoré žijú priamo v jazere alebo jeho bezprostrednom okolí. Odobrané vzorky obsahovali sekvencie všetkých známych druhov rýb Loch Ness. V tomto smere sa teda nekoná žiadne prekvapenie, jedna vec však tím predsa len zarazila – DNA úhorov. Veľké množstvo DNA úhorov.


-


Úhor európsky (Anguilla anguilla) je sladkovodná ryba žijúca aj na Slovensku, ktorá za účelom rozmnožovania migruje do Sargasového mora. Gemmell si na tlačovej konferencii o výsledkoch štúdie zašpekuloval, že niektoré úhory v Loch Ness možno nemigrujú a svoju energiu investujú namiesto rozmnožovania do rastu. Úhory sú extrémne dlhoveké ryby, veľmi staré jedince by tak teoreticky mohli narásť do nezvyčajne veľkých rozmerov.


Podľa analýzy eDNA je práve úhor európsky najpočetnejšou rybou v jazere. Niektorí vedci už dávnejšie špekulovali, že niektoré pozorovania Nessie by v skutočnosti mohli predstavovať pozorovania veľkých jedincov úhorov. Najväčšie známe úhory síce dosahujú dĺžku „len“ 180 centimetrov, je však možné, že v podmienkach Loch Ness dorastajú do podstatne väčších rozmerov.


Gemmell síce sám nevylučuje, že Nessie by mohla byť mimoriadne veľkým úhorom, zverejnením týchto výsledkov však nádej na zoologickú senzáciu opäť pohasla. Je prakticky isté, že vody Loch Ness nie sú domovom obrích prehistorických plazov a ani žiadnych iných pre vedu neznámych veľkých zvierat, ktorých vzhľad by aspoň čiastočne korešpondoval s "klasickým imidžom" jazerného monštra.

Množina údajných pozorovaní obludy pravdepodobne pozostáva z rôznych prípadov chybne určenej identity zvierat (napríklad práve veľkých úhorov), poveternostných fenoménov alebo obyčajných, bežných objektov vo vode. Čo ale všetci svedkovia, ktorí Nessie „nachytali“ mimo vodného prostredia? Veď aj jedno z prvých údajných pozorovaní monštra z roku 1933 ho ilustruje ako zviera schopné pohybu na súši. Aj na toto však existuje vysvetlenie – tulene.

Výskum eDNA nepotvrdil výskyt tuleňa obyčajného v jazere, zo spoľahlivých údajov vrátane fotografickej dokumentácie však vieme, že sa sem občas zatúla. Tuleň obyčajný má tendenciu vstupovať do sladkých vôd – v severnej Kanade žijú populácie v jazerách vo vzdialenosti 300 kilometrov od pobrežia. Nie je vôbec ťažké predstaviť si, že nečakaná prítomnosť pomerne veľkého obojživelného predátora ako tuleň zmiatla mnohých návštevníkov jazera, ktorí v ňom videli legendárne monštrum.


-


Tuleň obyčajný (Phoca vitulina) obýva rozsiahle územia pobrežných oblastí severného Pacifiku a Atlantiku. Jeho občasný výskyt v Loch Ness je dobre zdokumentovaný. Je veľmi pravdepodobné, že mnohé očité svedectvá lochnesskej príšery predstavujú iba prípady nesprávnej identifikácie tuleňov.


Výsledky štúdie budú len sotva definitívnou bodkou v ságe hľadania monštra v Loch Ness. Stále budú existovať lovci senzácii, ktorí sa viery v Nessie len tak ľahko nevzdajú. Loptu im prihráva sám Gemmell, keď priznáva, že logicky nie je možné dokazovať neexistenciu: „Náš výskum, ako každý pred ním, neposkytuje žiadny definitívny dôkaz o oblude. A dokázať, že niečo neexistuje, je v podstate nemožné.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-


Zdroje
Scott, P., & Rines, R. (1975). Naming the Loch Ness monster. Nature, 258, 466-468.
Williamson, G. R. (1988). Seals in Loch Ness. The Scientific Reports of the Whales Research Institute, 39, 151-157.
https://blogs.scientificamerican.com/tetrapod-zoology/photos-of-the-loch-ness-monster-revisited/
https://www.lochnesshunters.com/the-results
https://www.sciencefocus.com/nature/loch-ness-monster-how-edna-helps-us-discover-what-lurks-beneath/
https://www.theguardian.com/science/2019/sep/05/loch-ness-monster-could-be-a-giant-eel-say-scientists

Obrázky: Dave Conner (perex), Charles R. Knight, Bernard Dupont, Charles J. Sharp
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok