03.04.2012-20:28:00   |   Dušan Valent
#Myslenie

Nespútané myšlienky

Veľké množstvo psychologických výskumov poukazuje, že hoci sme si vedomí svojich myšlienok, v skutočnosti netušíme, ako sme sa k nim dostali. Pohľad do vlastného vnútra (inak introspekcia) je totiž niekoľko krokov vzdialený od myšlienok, na ktoré si spomíname. Toto nás však nezastaví a automaticky konštruujeme vysvetlenie, odkiaľ sa vzali. Obvykle iba reprodukujeme to, s čím prišla naša myseľ namiesto toho, aby sme sami usmerňovali jej činnosť. Inými slovami, naše myšlienky sú do istej miery skutočne nespútané.



Rovnaká situácia je pri ľudskom rozhodovaní. Hoci si myslíme, že vieme, prečo konáme tak alebo onak, v skutočnosti sú to opäť iba príbehy, ktoré si nevedome vymýšľame na vysvetlenie svojich činov. Názorne to ukázal experiment Richarda Nisbetta a Georgea Millera, ktorého účastníčky si mali vybrať najkvalitnejšie zo sady štyroch kusov nyloniek. Výber padol na tie napravo v pomere 4:1. Účastníčky svoje konanie neskôr odôvodňovali vzorkovaním alebo farbou nyloniek. Pritom všetky štyri páry boli identické.

Predstavte si pieskovisko v tvare štvorca či obdĺžnika, do ktorého niekto zakopal poklad. Sto ľudí dostane za úlohu náhodne vykopať jamu. Myslíte, že si táto stovka ľudí vyberie miesta rovnomerne rozptýlené v priestore pieskoviska? Omyl. Veľká väčšina by začala kopať niekde v priestore jeho uhlopriečok. Napriek zdanlivo celkom náhodnému rozhodovaniu by konečný výsledok pripomínal veľké X.

Ľahko ovplyvniteľní

Prakticky všetko, čo vidíme alebo počujeme, vplýva na naše neskoršie správanie a rozhodovanie. Ale ľudia manipulatívnosť obvykle akceptujú pre každého iného, len nie seba. Každý si myslí, že nie je výraznejšie ovplyvniteľný. Ibaže dekády psychologických výskumov ukazujú opak. A stačia maličkosti. Ich nevedomý vplyv na neskoršie rozhodnutia sa označuje ako priming. Výskumy tohto procesu priniesli v skutku pozoruhodné výsledky.

Standfordskí výskumníci vedení psychológom Aaronom Kayom zorganizovali v roku 2003 experiment. Jeho účastníci mali spájať obrázky k ich popisom, pričom jedna skupina mala obrázky neutrálnych objektov ako zvierat a druhá objektov spájaných so svetom obchodu ako plniace perá alebo aktovky. V druhej časti experimentu bol každý zo zúčastnených priradený do dvojice (s komplicom experimentátorov) a dostal možnosť získať 10 dolárov. Háčik bol v tom, že peniaze musel rozdeliť pre oboch tak, aby jeho náprotivok ponuku neodmietol. V podobných experimentoch sa druhá osoba obvykle cíti podvedená, pokiaľ sa jej ponúkne menej ako 20% celkovej sumy a ponuku neakceptuje, takže obaja peniaze strácajú. Tu v skupine ľudí s neutrálnymi obrázkami 91% ponúklo druhej strane polovicu sumy. No v skupine s obrázkami spájanými s biznisom tak urobilo iba 33%.

V inom experimente, pri ktorom najprv účastníci skladali slovíčka a potom sa mali zúčastniť druhej časti experimentu, v ktorej ale namiesto očakávanej úlohy boli iba svedkami náruživého rozhovoru výskumníkov, tí, ktorí skladali slušné slová, čakali v priemere 9,3 minúty, kým tí s drzými slovami iba 5,5 minúty.



Podobné výsledky priniesli desiatky ďalších experimentov. Čo je pozoruhodné, účastníci si vplyv konkrétnych stimulov neuvedomujú. Namiesto toho svoje činy odôvodňujú historkami, rôznymi rečami o tom, čo podľa nich je a čo nie je férové.

Zdroje:

Chabris, Ch., Simons, D.: The Invisible Gorilla: How Our Intuitions Deceive Us. Broadway, 2011.
McRaney, D.: You Are Not So Smart. Gotham Books, 2011.
Wiseman, R.: Paranormality: Why We See What is not There. Macmillan, 2011.

Perexový obrázok: užívateľ wikimédie Filosofias filosoficas
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail