Hoci sa tomu dá len ťažko uveriť, mohlo to byť ešte horšie – predstavte si, že počas náruživého aktu obaja náhle umriete, niekto vaše mŕtvoly v tej ošemetnej situácii odfotí a zavesí na internet. Niečo podobné urobila viacerým nešťastným živočíchom sama príroda, no namiesto internetu si zvolila iné, ešte nadčasovejšie médium – ich posledné momenty rozskoše vytesala do kameňa.

Na území Nemecka, zhruba pätnásť kilometrov južne od Frankfurtu nad Mohanom, sa medzi tamojšími lesmi chúli zdanlivo nenápadná dedina zvaná Messel. Na pohľad sa nijako nelíši od tisícok iných nemeckých dedín, avšak v priľahlom lome sa nachádzajú nevídané poklady. Ropné bridlice, ktoré sa kedysi v lome ťažili, v sebe ukrývajú paleontologické eldorádo.

Kamenné fotografie

Bohatosť a rozmanitosť nálezov zvyškov rastlín a živočíchov je priam neuveriteľná, no čo robí túto lokalitu skutočne výnimočnou je stupeň zachovania fosílií. Možno tu nájsť nielen kompletné kostry, ale aj zachované odtlačky srsti, peria, mäkkých tkanív, dokonca i zvyšky sfarbenia chrobákov či zvyšky embryií v tele dospelých jedincov.

Ako pikošku ešte spomeniem, že lokalita je spätá s menom M.R. Štefánika, vďaka slovenskému paleontológovi Andrejovi Čerňanskému, ktorý z tejto lokality opísal nový druh plaza a pomenoval ho Stefanikia siderea.

Okrem slovenského národnostného ducha sa však nad lokalitou vznáša i atmosféra erotiky. V bridliciach tejto lokality bol totiž objavený nečakaný nález - páriace sa korytnačky druhu Allaeochelys crassesculpta. (Obrázok jedného z párov si môžete pozrieť tu). Takýto nález nie je iba prekvapivý, je i krajne nepravdepodobný.

Jeden si možno vie predstaviť situáciu, ktorá by viedla k úmrtiu oboch partnerov práve počas súlože, no ak zároveň chcete aby sa vám tento moment zachoval v kameni, možné scenáre sa vám rapídne zúžia. Ich smrť musí byť nielen náhla, ale zároveň ich rýchlo musí pochovať sediment (prípadne musia uhynúť na veľmi nehostinnom mieste) aby telá ostali v pôvodnej pozícii a “nerozobrali” ich mrchožrúti. Napríklad v prípade unikátnej fosílie bojujúcich dinosaurov sa na oboch duelistov zrejme zosypala piesočná duna.

Ako sami vidíte, k zachovaniu takýchto unikátnych skamenelín je nutná neuveriteľná súhra náhod. No v tomto prípade nejde o ojedinelý nález, ale celkovo až o deväť párov korytnačiek, čo celú situáciu mení zo zvláštnej na podozrivú. Máme dočinenia so sériovým vrahom? Plával snáď kedysi v tamojších vodách nejaký žiarlivý psychopatický korytnačiak zabíjajúci iné korytnačky uprostred súlože a následne ich rýchlo zahrabal aby po sebe zahladil stopy? Túto záhadu sa nám podarí objasniť pomocou geológie.

Kto je vrahom?

Bridlice v lome pri Messeli sa radia do takzvaného messelského súvrstvia a usadzovali sa v jazere v období eocénu, pred približne 47 miliónmi rokov. V tom čase dochádzalo tiež k sopečnej činnosti, ktorej jazero vďačí za svoju existenciu.

Jazero sa totiž vytvorilo v nízko položenom sopečnom kráteri zvanom maar, ktorý vzniká pomerne nezvyčajným spôsobom. Žeravá magma sa pri predieraní na povrch dostane do kontaktu so studenou podzemnou vodou, následkom čoho dochádza k explózii, ktorá vytvorí nízky kráter. Ten následne môže byť vyplnený vodou, vďaka čomu v kráteri vznikne jazero.

Tri maary vyplnené vodou v Nemeckom pohorí Eifel. (Autor: Martin Schildigen via wikipédia)

Napriek svojmu idylickému vzhľadu sa maary môžu poľahky môžu stať smrtiacimi pascami. Stále ide o sopečné krátery so všetkými nebezpečnými javmi, ktoré ich sprevádzajú. Nás však bude zaujímať predovšetkým jeden z týchto sprievodných javov - vulkanické plyny.

Vulkanické plyny predstavujú zmesi prevažne nedýchateľných, či priam jedovatých plynov. Náhle výrony týchto plynov (ktoré boli mimochodom zdokumentované i v súčasnosti) môžu viesť k masovému úhynu zvierat v jazere i jeho okolí, takže okolnosti tohto zločinu sa zdajú byť jasné. No v bridliciach messelského súvrstvia sa nevyskytujú vrstvy s masovým výskytom skamenelín, ktoré vznikajú po hromadnom úhyne zvierat.


Výskumníci, ktorí nález kopulujúcich korytnačiek opísali, sa domnievajú, že páchateľa - teda dusivé a jedovaté plyny - sa podarilo identifikovať správne. Avšak nazdávajú sa, že spôsob, akým tieto plyny vraždili, bol odlišný. A že kľúčom k odhaleniu tejto záhady sú samotné korytnačky.

Posledný koitus

Niektoré dnešné skupiny korytnačiek sú takpovediac schopné “dýchať kožou”. Ich koža funguje ako dýchacia membrána, ktorá absorbuje kyslík obsiahnutý vo vode. Objavené skamenelé korytnačky sú týmto skupinám príbuzné, takže mohli disponovať podobnou schopnosťou. Lenže rovnako, ako je ich koža schopná absorbovať kyslík, môže absorbovať aj iné, smrtiace plyny.

Autori štúdie o páriacich sa korytnačkách sa domnievajú, že pri dne vtedajšieho jazera sa vplyvom vulkanickej činnosti (prípadne kvôli rozkladu organickej hmoty) hromadili životu nebezpečné plyny.

Druhým dielikom do smrtiacej skladačky je samotný sex. Sladkovodné korytnačky totiž po zahájení párenia vo vode začnú klesať na dno, čo pre väčšinu z nich nepredstavuje žiadny problém. No pre korytnačky s “dýchajúcou kožou”, ktoré obývali vody tamojšieho jazera by súlož bola doslova životu nebezpečnou činnosťou.


Výskyty páriaciach sa korytnačiek v horninách pri Messeli teda nie sú výsledkom vyčíňania masového vraha. Skôr sú výsledkom krutého žartu prírody, ktorý zosnovala z dvoch zdanlivo nesúvisiacich okolností – z nebezpečných plynov nahromadených pri dne jazera a z adaptácie, ktorá paradoxne mala korytnačkám uľahčiť život vo vode. Za tento krutý žart by sme ale mali byť vďační. Bez neho by sa nám vo večnom kameni nezachoval jeden z najšteklivejších umeleckých počinov prírody.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet