Panva Utopia

Teleso: Mars
Rozmery: priemer 3000 km

Impaktná panva Utopia sa nachádza vpravo hore.
Pred približne 4 miliardami rokov kamenné planéty slnečnej sústavy čelili mimoriadnemu zvýšeniu počtu dopadajúcich vesmírnych telies. Nastala fáza „neskorého bombardovania“ asteroidmi. Na Zemi prakticky vymazala geologický záznam starší ako 3,7 - 3,8 miliardy rokov. Na našej planéte však neprežili ani krátery tých čias. Postupne ich vyhladila geologická aktivita našej planéty.



Na Marse to bolo inak. Erózia a zvetrávanie tu prebiehali menej intenzívne, a po jednej miliarde rokov existencie planéty klesli na zanedbateľnú úroveň. Vďaka tomu sú zvyšky po gigantických kolíziách stále rozpoznateľné.

Najväčším z týchto kráterov je panva Utopia na severe planéty. Nížinu pokrýva láva a permafrost, ktorého degradáciou vzniká pozoruhodná krajina, akoby vyrytá naberačkou na zmrzlinu. Impaktor, teda teleso, ktoré kráter vytvorilo dopadom, podľa všetkého dosahovalo priemer okolo 220 - 230 kilometrov.

Ďalší mimoriadne veľký marťanský kráter, panva Hellas, sa nachádza na južnej pologuli telesa. Jeho priemer dosahuje 2300 km.

Panva South Pole-Aitken

Teleso: Mesiac
Rozmery: priemer 2500 km

Na rozdiel od Marsu, Mesiac nikdy neobaľovala hustá atmosféra a neomýval ho dážď a rieky alebo moria. Dobre zachované sú tu preto aj najstaršie krátery. Znejasnili ich jedine neskoršie dopady asteroidov.

Najstaršia, najhlbšia (až 13 km) a najväčšia impaktná panva telesa sa nachádza v južných polárnych oblastiach telesa. Vonkajší okraj krátera možno vidieť aj zo Zeme v podobe ohromného horského reťazca. Najvyššie končiare prevyšujú okolie o 8000 m.



Z kombinácie topografických a gravimetrických dát vyplýva, že kôra v oblasti je dvakrát až trikrát tenšia (30 km), než v okolí krátera (60 - 80 km). Prekvapivo, napriek enormnej veľkosti krátera, nepodarilo sa v ňom identifikovať materiál z mesačného plášťa. Dopadajúce teleso sa teda do Mesiaca „zahryzlo“ prekvapivo plytko. Z porovnania zistených vlastností krátera so simuláciami rôzne veľkých asteroidov kolidujúcich pod rozličnými uhlami a v rozličnej rýchlosti vyplýva, že dopad nebol priamy, ale pod uhlom menej ako 30°. Asteroid navyše dopadol v relatívne nízkej rýchlosti. Jeho veľkosť sa odhaduje na približne 200 km.

Panva Caloris

Teleso: Merkúr
Rozmery: priemer okolo 1550 km

V poradí štvrtý najväčší potvrdený kráter slnečnej sústavy je v skutku pekelným miestom. Keď sa Merkúr na svojej obežnej dráhe dostáva najbližšie k slnku, to svieti priamo nad panvou Carolis. A povrchové teploty presahujú 430 °C.

Ak porovnáme územie panvy Caloris s inou rovnako veľkou plochou Merkúra či Marsu alebo Mesiaca, zisťujeme, že tu vzniklo pomerne málo (neskorších) kráterov. Planetárni vedci preto predpokladajú, že v porovnaní s inými gigantickými krátermi slnečnej sústavy (stále však v rámci fázy neskorého bombardovania asteroidmi) vznikla impaktná panva Caloris pomerne neskoro, niekedy pred 3,8 až 3,9 miliardami rokov.

Predpokladá sa, že impaktor, ktorý kráter vytvoril, dosahoval priemer prinajmenšom sto kilometrov. Náraz mal takú silu, že jeho seizmické vlny na opačnej strane planéty vytvorili zvláštny, kopcovitý a ryhovaný terén. Zároveň na tejto najmenšej planéte vyvolal intenzívnu sopečnú činnosť.

Najväčší kráter na Zemi: Vredefortský kráter

Rozmery: 300 km

Schematický rez Vredefordským kráterom v podobe, ako vyzeral pred 2 miliardami rokov. Modrá rovná čiara zobrazuje dnešný povrch.
Ako sme spomenuli v úvode článku, obrie krátery neskorej fázy intenzívneho bombardovania asteroidmi sa na Zemi nezachovali. Vymazala ich geologická aktivita našej planéty. Najstaršie zvyšky kráterov sú približne dve miliardy rokov staré. Do oválneho tvaru zdeformovaný Sudbury Basin v kanadskom Ontáriu meral pôvodne okolo 250 km. Ešte väčší, s pôvodným priemerom okolo 300 km, bol Vredefortský kráter (vyobrazený aj na perexovom obrázku vpravo) ležiaci neďaleko Johanesburgu. Oba krátery vytvorili asteroidy s priemerom 10 až 15 km.

Vznik Vredeforstkého krátera je príčinou, prečo v Južnej Afrike nachádzame bohaté náleziská zlata. Ako píšeme podrobnejšie v tomto článku, drvivá väčšina zlata, ktoré je dostupné na povrchu Zeme, sa na našu planétu dostala prostredníctvom dopadajúcich asteroidov pred približne 4 miliardami rokov. Väčšina tohto zlata dnes leží pochovaná v nedostupných hĺbkach. Ohromný náraz veľkého asteroidu do oblasti dávneho kratónu však na území dnešnej Južnej Afriky spôsobil prehnutie skalných vrstiev. Neďaleko Johanesburgu sa vrstvy bohaté na zlato ocitli bližšie k povrchu, takže sa môžu ťažiť. Naopak, na mieste nárazu boli zatlačené hlbšie do podložia.

Najväčší nepotvrdený kráter

Panva Borealis
Teleso: Mars
Rozmery: 10 600 x 8500 km

Severná a južná pologuľa Marsu nevyzerajú ako zrkadlové odrazy. Na vine je rozsiahla nížina na severe Marsu, pokrývajúca takmer 40 % povrchu červenej planéty. Povrch je tu akoby zarazený – v porovnaní s južnou pologuľou leží o jeden až tri kilometre nižšie a kôra dosahuje polovičnú hrúbku.

Za jedno z najpresvedčivejších vysvetlení pôvodu tejto panvy sa považuje dopad obrieho asteroidu, vlastne skôr protoplanéty, s rozmermi Pluta – odhady hovoria o priemere 1600 až 2700 km.



Jedným z dôsledkov tak gigantickej kolízie mohlo byť narušenie dynama v jadre Marsu, ktoré generovalo magnetické pole. Magnetické minerály severnej pologule tento scenár podporujú. Nejavia žiadne známky vplyvu magnetického poľa planéty v čase, keď stuhli.

Ak sa potvrdí, že panva Borealis vznikla v dôsledku dopadu vesmírneho telesa, stane sa s veľkým odstupom najväčším zachovaných kráterom v slnečnej sústave.

Gigantické nepotvrdené krátery Zeme

Najväčšie nepotvrdené krátery Zeme môžeme zaradiť do dvoch kategórií: veľmi neisté a veľmi pochybné.

Do prvej kategórie patrí napríklad interpretácia banguiskej magnetickej anomálie (vyobrazená vyššie) v Stredoafrickej republike. Miestna variácia v magnetickom poli Zeme má zvláštny eliptický tvar a rozmery 700 x 1000 km. Ide o jednu z najväčších a najsilnejších kôrových magnetických anomálií na celom africkom kontinente. Vznik anomálie nie je doriešený. Niektorí geológovia zastávajú názor, že ju spôsobuje veľký chochol magmy, ktorý stuhol počas výstupu v kôre. Niektorí iní hovoria o dopade asteroidu a bunguiskú magnetickú anomáliu považujú za zvyšok krátera, ktorého rozmery pôvodne dosahovali 500 - 900 km.

Medzi „veľmi pochybné“ patria údajné krátery, ktoré stoja na odvážnych interpretáciách jediného výskumníka alebo nadšenca. Ale zvyšok expertov z relevantných odborov sa chytá za hlavy. Jeden taký, vraj tristokilometrový, majú v Čechách. Ďalší navrhol v roku 2009 v príspevku do zborníka výročného stretnutia Americkej geologickej spoločnosti farmaceut Daniel P. Connelly.

Connelly tvrdí, že vďaka mapám gravitačných a magnetických anomálií, ale predovšetkým programu Google Earth, objavil v centrálnej Austrálii dôkazy o existencii obrovského krátera. Masívna austrálska prekambrická/kambrická impaktná štruktúra (Massive Australian Precambrian/Cambrian Impact Structure, MAPCIS), ako ju Connely nazval, má predstavovať stopy impaktu, ku ktorému došlo pred približne 545 miliónmi rokov, čiže krátko pred začiatkom prvohôr. Kráter podľa Connellyho dosahuje priemer okolo 600 km, možný vonkajší prstenec meria až 2000 km.



Connelly svoje závery nepredložil v žiadnom recenzovanom vedeckom časopise, pričom MAPCIS sa v odborných publikáciách o impaktných kráteroch z pera geológov vôbec neobjavuje. Zrejme jedinou výnimkou je katalóg kráterov, kde geológ David Rajmon z expertnej výskumnej skupiny Impact Field Studies Group (IFSG) uviedol, že tvrdenia o kráteri sú „vysoko špekulatívne“ a „založené na nepodložených interpretáciách“.

-

Obrázky: NASA, Ittiz, Université Paris Diderot / Labex UnivEarthS

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet