Šírenie nezmyselných presvedčení so sebou nesie zásadnú výzvu: ako ľudí presvedčiť, že nie sú pravdivé? V nejakom alternatívnom vesmíre, kde ľudské uvažovanie skutočne robí česť nášmu druhovému menu „človek rozumný“ (Homo sapiens), by sme tento problém nemuseli riešiť. Stačilo by dotyčnému predostrieť fakty. Lenže to nestačí. Logické, racionálne uvažovanie je u ľudí skôr akási nadstavba, často zriedkavá, rozhodne nie základný mechanizmus uvažovania.

Ľudia k svojim názorom prichádzajú zo všemožných dôvodov, ktoré často nie sú rozumné. A potom sa ich za každú cenu snažia obhájiť. Psychológovia dokonca poznajú kuriózny efekt spätného účinku (angl. backfire effect), kvôli ktorému sa ľudia konfrontovaní s faktami, ktoré ich presvedčenie vyvracajú, v tomto presvedčení dokonca často utvrdia.



Obísť mentálne barikády chrániace konkrétne presvedčenia sa snaží metóda takzvanej pouličnej gnozeológie (či pouličnej episteomológie, angl. street epistemology) vyvinutá filozofom Petrom Boghassianom z Portlandskej štátnej univerzity.

O čo ide

Pouličná gnozeológia predstavuje vedenie dialógov s cieľom dôjsť k spoločnej zhode. Nie však k zhode o konkrétnych tvrdeniach, ale k zhode týkajúcej sa spoľahlivosti rozličných spôsobov vyhodnocovania, či je niektoré presvedčenie alebo tvrdenie pravdivé alebo pravdepodobne pravdivé. K debate o presvedčeniach samotných vlastne vôbec nedochádza.

Vašou východiskovou pozíciou je takzvaná „doxastická otvorenosť“, v ktorej priznáte, že postoj druhej osoby by mohol byť pravdivý. A mali by ste byť ochotní zmeniť svoje presvedčenie, ak sa ukáže, že to tak je. V ideálnom prípade bude v priebehu dialógu pre oboch zúčastnených čoraz jasnejšie, či sa možno na preberané prístupy skutočne spoľahnúť, že vedú k pravde.

Hoci partneri v diskusiách môžu napokon zmeniť názor, toto nie je primárnym cieľom. Týmto cieľom je, slovami Petra Boghossiana, „zmeniť spôsob, akým ľudia vytvárajú svoje presvedčenia“.

V skratke, pointou dialógov je zmeniť prístup k tvrdeniam - spôsob, akým prichádzame k poznaniu, nie meniť samotné tvrdenia či presvedčenia.

Pouličná gnozeológia je založená na Sokratovej metóde (smerovanie žiakov k novému poznaniu pomocou otázok) a gnozeológii („ako vieme, čo vieme?“, v anglojazyčnej literatúre sa označuje pojmom epistemology). Schopnosť formulovať dobré otázky vo väčšine prípadov postačí na odkrytie nespoľahlivých odôvodnení pre rôzne presvedčenia. Čím však lepšie porozumiete gnozeológii, tým ľahšie porozumiete, v čom sú princípy uvažovania vášho partnera v diskusii nespoľahlivé a lepšie sa vám bude dariť navrhovať mu spoľahlivejšie alternatívy.

Kedy ju možno použiť

Metóda bola pôvodne určená na problematiku viery v božstvo či božstvá (Boghossian ju prezentoval v knihe „A Manual for Creating Atheists“). Komunita ľudí, ktorá sa okolo nej vytvorila, však jej aplikáciu značne rozšírila. „Aplikujúci“ poukazujú, že pouličnú gnozeológiu možno použiť pri akomkoľvek tvrdení, že je niečo pravdivé. Osobne som sa o nej napríklad dozvedel tak, že mi bola odporúčaná ako vhodná metóda v kontexte prístupu k mýtom o výžive.

Vo všeobecnosti sa najlepšie hodí na mimoriadne tvrdenia, napríklad:

- utajovanie sprisahaní, ktorých by sa museli zúčastniť tisíce ľudí (konšpiračné teórie)
- tvrdenie, ktoré sa prezentuje vedeckou terminológiou, ale nestojí na žiadnych hodnotných dôkazoch (pseudoveda, napríklad popieranie histórie)
- údajná účinnosť liečebných preparátov, ktoré žiaden vlastný liečebný účinok nemajú ako napr. homeopatia alebo zázračné uzdravenia ako v prípade liečiteľov vierou)
- údajná existencia nadprirodzených fenoménov (napr. mimozmyslové vnímanie) či mimozemských návštev
- reinkarnácia alebo existencia Boha/bohov

Princípy pouličnej gnozeológie možno použiť kdekoľvek, najvhodnejšie sú však diskusie tvárou v tvár. Naopak, najmenej vhodným médiom je textová forma, napríklad e-mail či komentáre na Facebooku, ktorých verejná povaha môže viesť k tomu, že diskutujúci sa správa expresívnejšie ako v súkromí, a v snahe nestratiť tvár pred ostatnými môže hrať oveľa väčšiu dôveru v niektoré tvrdenia, než má v skutočnosti.

Prístup

Nevyhnutný je úctivý a empatický prístup bez predsudkov. Pokiaľ u druhej strany vyvoláme negatívne emócie, uvažovaniu je koniec (čo je dôvodom, prečo je apel na emócie tak manipulatívny, a tak často zneužívaný). Z tohto dôvodu tiež nie je vhodné označovať presvedčenia druhej strany termínmi, ktoré môže vnímať pejoratívne, ako napríklad „konšpiračná teória“ či „pseudoveda“.



Cieľom by nemala byť úplná zmena uvažovania partnera v diskusii. Zmeniť hlboko zakorenené postoje či spôsoby uvažovania predstavuje často dlhodobý proces. Navyše, je bežné, že aj keď si človek uvedomí, že niektoré metódy uvažovania či konkrétne presvedčenia sú nespoľahlivé, neprizná si to hneď.

Diskusie je preto vhodné v prvom rade považovať za príležitosť na zlepšenie vlastných schopností rýchlo uvažovať a klásť trefné otázky, nehľadiac na výsledok.

Ďalším cieľom je (slovami dr. Boghossiana) zasiať semienko pochybnosti, ktoré môže a bude rásť. Otázky, ktoré budete klásť, by mali v ideálnom prípade rezonovať, a váš partner v diskusii by sa k nim mal vrátiť.

Za úspech možno považovať napríklad stav apórie, čo je zamyslenie s pocitom vnútorného zmätku, počas ktorého druhá osoba často hľadí na plafón, ako keby tam sledovala pavúka. Túto pauzu v diskusii neprerušujte, jej vplyv je silnejší než čokoľvek, čo by ste v danej chvíli mohli povedať. Jej doznenie vlastne predstavuje ideálny čas na ukončenie rozhovoru.

Pravidlá

Hľadáte spoľahlivé metódy zisťovania. Nie je vašim cieľom druhú stranu presvedčiť, že vy máte pravdu, a že ona sa mýli. Dialóg sa preto snažte viesť ako partnerstvo v zmysle „Ako by sme mohli zistiť, či existuje spoľahlivý spôsob ako zistiť, či je toto pravdivé?“

Vyhýbajte sa nedorozumeniam – zameriavajte sa na to, čo druhá strana hovorí a snažte sa pochopiť jej stanovisko predtým, ako jej predložíte niektorú náročnú otázku.

Vhodné je napríklad vždy zhrnúť druhou stranou vyslovené presvedčenie. Dôležité je to však robiť tak, aby ste ho neprisudzovali vášmu partnerovi v diskusii. Namiesto „tvoje tvrdenie je...“ hovorte „toto tvrdenie hovorí...“. Hovorte o tvrdeniach a presvedčeniach ako o nezávislých entitách, ktoré obaja posudzujete. Zamedzíte takto prelínaniu identity vášho partnera s jeho presvedčením (je dobre známe, že sú ľudia napriek ťarche dôkazov obzvlášť odolní meniť svoje názory predovšetkým vtedy, pokiaľ ich vnímajú ako súčasť svojej identity).

Základný postup

Zistite mieru dôvery
Snažte sa zistiť mieru dôvery, akú má váš partner v diskusii pre dané tvrdenie. Môže byť vyjadrená v percentách na škále od nula do sto (postačí aj približne, napríklad „asi na 70 %“). Alebo slovne od „vôbec“ po „úplne“.

Hľadanie pilierov presvedčení: Zistite povahu partnerovej gnozeológie
Gnozeológia vášho partnera v diskusii vlastne znamená spôsob odôvodnenia, ktorý používa pre svoje presvedčenia, napríklad vieru, svedectvo, osobnú skúsenosť.

Môžete sa napríklad opýtať: „Ako si pôvodne dospel k záveru, že tvoja viera/presvedčenie je pravdivé?“ Tým, že sa partnerov v diskusii opýtate, ako pôvodne dospeli k svojej viere či presvedčeniu, tým sa vyhnete ich snahe prezentovať svoje presvedčenie ako rozumné či opodstatnené navonok.

Ak partneri v diskusii poskytnú viac dôvodov, opýtajte sa napríklad na tri hlavné. Keďže však môžu určiť tie, ktoré počujú hovoriť iných, alebo ktoré si myslia, že znejú dobre a neriadiť sa „vlastnými piliermi viery/presvedčenia“, môžete sa pýtať na jednotlivé: „Akú úlohu má X pre istotu, že tvoje presvedčenie je pravdivé?“ Alebo sa opýtať: „Aká by bola tvoja istota bez X?“

Ak váš partner v diskusii príde s mimoriadnym tvrdením, napríklad, že jeho presvedčenie je založené na nejakom konkrétnom zázraku, pokračujte hlbšie, viac k základom jeho presvedčení. „Čo ti dáva dôveru, že X je pravdivé?“

Cieľom je sa dostať k odôvodneniu, ktoré už nie je založené na niečom mimoriadnom.

Účinné pýtanie sa otázok
Pýtajte sa otvorené otázky, teda obsahujúce „ako“, „čo“ alebo „prečo“. Tieto vedú k viacslovným vysvetleniam, ktoré vám umožnia lepšie pochopiť postoje vášho partnera v diskusii a umožnia zvoliť si najlepší spôsob k preskúmaniu základov jeho presvedčení.

Kým otázka „Veríš, že homeopatia je účinná?“ sa dá zodpovedať iba áno/nie/neviem, otázka „Aké máš presvedčenia o účinnosti homeopatie?“ už nabáda k podrobnejšiemu vysvetleniu postoja.



Otázky je potrebné klásť neutrálne. Čiže nie „Aké dôkazy by oslabili tvoju dôveru v toto presvedčenie?“ ale „Aké dôkazy by mohli zmeniť tvoju dôveru v toto presvedčenie?“

Otázky klaďte v tvare „my“ namiesto „ty/vy“, čiže napríklad: „Ako by sme mohli určiť, či je dané tvrdenie pravdivé?“

Vyhnite sa vedúcim otázkam: „Nemôžete predsa veriť žiadnemu článku, ktorý zverejní portál Hlavné správy, však áno?“.

Sokratova metóda
Dr. Boghossian ju prezentuje nasledovne:

Údiv: Veľká otázka.
Hypotéza: Partner v diskusii navrhne odpoveď na otázku.
Elenchos: Otázky a odpovede smerom k zisteniu, aké iné tvrdenia môžu byť pravdivé a vyvracajú danú hypotézu. Pokračujte na základe vzájomného súhlasu. Elenchus nie je debatou.
Akceptovanie alebo Revízia: Vylepšite alebo revidujte hypotézu. Či už tak, aby sa odstránila jej zraniteľnosť, zmenšite dôveru danú hypotézu alebo ju zavrhnite. Na druhej strane, ak hypotéza „prežila“, provizórne ju akceptujte.
Zistenia berte do úvahy: Znížte mieru dôvery v hypotézu, ktorú vyvrátil elenchos.

Pýtajte sa správne otázky
Ak partner v diskusii opíše nejaký prístup, na základe ktorého prichádza k poznaniu, nedeklarujte ho automaticky za nespoľahlivý. Rozhovor sa zmení na dohadovanie v štýle „Je to spoľahlivé!“ – „Nie, nie je to spoľahlivé!“ (ako v scénke Argument Clinic kolektívu Monthy Python).

Pokračujte len od predpokladov, na ktorých sa vy aj váš partner v diskusii dokážete zhodnúť. To sa týka aj viery. Pamätajte, nachádzate sa v dialógu, kde vy pokladáte vieru za nespoľahlivú, ale druhá strana to môže vnímať inak. Preto ju nepresviedčajte, ale pýtajte sa otázky, ktoré smerujú k zisteniu, či je to skutočne tak, ako ona tvrdí. Nechajte otvorenú možnosť, že by mohli spoľahlivosť svojich tvrdení preukázať.

[Ohľadom viery respektíve náboženských presvedčení sa môže hodiť tzv. test outsidera (outsider test), ktorý vyvinul niekdajší horlivý obhajca viery John W. Loftus – pomáha ľuďom pochopiť, že ich dôvody pre vieru v konkrétne božstvo či božstvá nie sú odlišné od dôvodov, ktoré majú iní ľudia pre celkom odlišné náboženstvá, a čo znamená, že tieto dôvody nie sú spoľahlivou metódou zisťovania, ktoré náboženstvo je pravdivé. Tento typ testov sa hodí na náboženské presvedčenie, ale už menej na oblasť pseudovedy či konšpiračných teórií.]

Pokiaľ váš partner v diskusii tvrdí, že sa určite nemýli, alebo sa dokonca mýliť nemôže, môžete využiť tzv. test napadnuteľnosti („defeasibility test“). Môžete sa začať pýtať napríklad „Čo by zmenilo tvoju dôveru, že dané tvrdenie je pravdivé.“ alebo „Ako by sme mohli toto presvedčenie otestovať spôsobom, aby testom neprešlo, pokiaľ nie je pravdivé?“

Pripomienky na záver

Aj keď váš partner v diskusii predostrie tvrdenie, o ktorom viete, že je nepravdivé, neskĺznite k dohadovaniu sa o týchto tvrdeniach. Jednak toto nie je účelom dialógov vedených spôsobom pouličnej gnozeológie, jednak takto s najväčšou pravdepodobnosťou zaúraduje vyššie spomenutý efekt spätného účinku.

Neznevažujte osobnú skúsenosť druhej strany. Nespochybňujte zážitok, ale myšlienkový proces, ktorý vedie vášho partnera v diskusii k záveru, že mal nadprirodzenú povahu.

Na záver nezabudnite diskusiu ukončiť v pozitívnom duchu a vyzdvihnúť veci, ktoré si myslíte, že druhá strana urobila dobre, napríklad ako sa vyrovnala s ťažkými otázkami, ako uvažovala a pod.

V neposlednom rade, tento text je skôr krátkym úvodom či predstavením pouličnej gnozeológie, nie plnohodnotným návodom na jej používanie. Snaží sa ľudí informovať, že táto metóda vôbec existuje a aspoň v hrubých rysoch naznačiť, na čom je založená.

Pokiaľ vás pouličná gnozeológia zaujala, množstvo užitočných zdrojov nájdete na stránke komunity Street Epistemology TU

Príspevok je založený primárne na týchto materiáloch.

-

Obrázok: Muhammad Rafizeldi

Pozri tiež

» Rozumnosť od A po Z: Takmer osemsto strán o racionalite v slovenčine
» Knižný tip - Rozum: návod na použitie
» Rozumné argumenty vs obhajoba nezmyslov: Aby diskusie neboli kabaretom či mínovým poľom
» Ako emócie zatemňujú rozum. A prečo sú napriek tomu tak potrebné
» 6 spôsobov ako vyvrátiť ktorúkoľvek konšpiračnú teóriu
» Existuje východisko z ideologickej zaujatosti?

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet