Múdri a zároveň predpojatí

Nové informácie máme tendenciu hodnotiť podľa toho, či súhlasia s našimi presvedčeniami alebo im odporujú. Vyberieme si tie kúsky informácií, ktoré naše presvedčenia podporujú. A tie informácie, ktoré im odporujú, zľahčujeme alebo ignorujeme.

Niekto by si mohol pomyslieť, že ľudia odmietajú akceptovať vedecké poznatky, pretože nepoznajú vedecké postupy, vedecké zistenia a vedecké uvažovanie. Veď pokiaľ vieme, že experti z relevantných odborov uznávajú teóriu evolúcie prírodným výberom a proces evolúcie považujú za fakt, a uvedomujeme si, že si tieto závery nevytiahli len tak z klobúka, ale sa k nim dopracovali určitými overenými vedeckými postupmi, potom by sme mali ich závery akceptovať alebo prinajmenšom ich považovať za dostatočne zdôvodnené.*



Naopak, mohlo by sa zdať, že ak niekto vedomosti o vedeckých postupoch a vedeckých faktoch nemá (čiže mu chýbajú základy vedeckej gramotnosti) jeho posudzovanie informácií by malo byť viac zaujaté a ľahšie ovplyvniteľné vlastnými ideologickými predsudkami.

Jednoducho povedané by vedecká gramotnosť mala fungovať ako štít proti vlastnej zaujatosti.

Nanešťastie, také niečo nepozorujeme. Je to presne naopak.

Viac informácií, väčšia polarizácia?

Ukazuje sa, že ak majú ľudia veľa vedomostí, a vďaka nim aj väčšiu „vedeckú gramotnosť“, tak rastie pravdepodobnosť, že budú informácie posudzovať tak, aby zapadali do ich presvedčení. Inak povedané, človek dostatočne oboznámený s vedeckými poznatkami využíva tieto poznatky, aby si šikovne ospravedlnil svoje ideologicky zaujaté presvedčenia.

Tieto zistenia sú v súlade s tzv. argumentatívnou hypotézou výskumníkov Huga Merciera a Dana Sperbera. Tí argumentujú, že hlavnou funkciou ľudského uvažovania nie je dopátranie sa pravdy, ale presvedčenie ostatných, že práve my máme pravdu. Keď iných presvedčíme, odrazí sa to na spoločenskom postavení - získame väčšiu dominanciu.

Šikovnosť pri ospravedlňovaní zo zaujatosti vychádzajúcich presvedčení zrejme vyplýva zo sofistikovanejšej obhajoby ideologickej pozície. Človek s väčšími vedomosťami má v zálohe väčší arzenál rozličných argumentov a príkladov, ktoré môže využiť na obranu svojho názoru, kým menej argumentačne „vybavený“ jednotlivec by sa pravdepodobne dostal do úzkych skôr.

Zaujaté posudzovanie informácií tiež vedie k tzv. polarizácii, teda k názorovému posunu k väčším extrémom. Preto presviedčanie niekoho o opaku často vedie k tomu, že sa ľudia len utvrdia vo svojich postojoch. Kým pri neutrálnej téme uvažujeme viac-menej nezaujato (aspoň vzhľadom na naše ideologické predsudky), pri ideologicky alebo kultúrne dôležitých témach máme sklon k polarizácii. A na základe výskumov sa zdá, že výraznejšie sa prejavuje polarizácia u ľudí, u ktorých by sme to vzhľadom na ich vedomosti neočakávali.



Dave Kahan a kolegovia (2017) napríklad zistili, že čím mali ľudia väčšiu vedeckú gramotnosť (istý základný prehľad o vede a vedeckých faktoch), tým viac sa rozdeľovali ohľadom témy klimatických zmien podľa straníckych línií – voliči republikánskej strany (výskum vykonali v USA) s vyššou vedeckou gramotnosťou boli do väčšej miery presvedčení, že nejestvujú dostatočné dôkazy o ľudskom vplyve na klimatické zmeny, kým voliči demokratickej strany s vyššou vedeckou gramotnosťou boli presvedčení o opaku.

Situácia tým pádom vyzerá byť pomerne beznádejná. Aj ľudia s vhodnými vedomosťami podliehajú tendencii k zaujatému posudzovaniu informácií. Ba čo viac, tieto vedomosti vedú k ešte väčšej zaujatosti. Ako potom môžeme dúfať, že sa niekedy naučíme objektívnejšie a menej zaujato posudzovať informácie vzťahujúce sa na nejaké kultúrne alebo ideologické pozície?

Zdá sa, že istá nádej predsa len existuje, a to vo forme vedeckej zvedavosti.

Zvedavosťou proti zadubenosti

Meranie zvedavosti ako takej (a tým pádom aj zvedavosti týkajúcej sa vedy) je zložité. Vo výskumoch sa často obmedzilo na sebavýpoveďové tvrdenia typu „Som zvedavý/á o svete, v ktorom sa nachádzam“, čo môže veľmi často dopadnúť tak, že ľudia odpovedajú tak, ako sa v ich spoločenskom prostredí očakáva.

Dave Kahan s kolegami (2017) sa rozhodol vedeckú zvedavosť merať mierne odlišným spôsobom. Účastníci výskumu dostali možnosť vybrať si v rôznych úlohách zdroj informácií – napr. bočný panel s titulkami športových správ, finančných správ atď. Vždy mali možnosť vybrať si aj články o vedeckých objavoch. Zároveň im vedci oznámili, že sa ich neskôr opýtajú na detaily. To preto, aby boli viac motivovaní vyberať si také články, ktoré ich naozaj zaujímajú, keďže očakávali istú námahu spojenú s ich čítaním (a prečo by si to účastníci nezjednodušili, keď môžu?). V nasledujúcej úlohe mali možnosť vidieť úseky z vedecko-popularizačných dokumentov alebo z relácií o celebritách s možnosťou kedykoľvek vypnúť video a dostali možnosť pýtať sa otázky týkajúce sa videí – týmto spôsobom sa merala angažovanosť s vedeckými informáciami. Ak sledovali dokumenty dlhšie alebo sa na ne pýtali, mali ich aj viac zaujímať.

Týmto spôsobom sa zistilo, že vedecká zvedavosť tlmila vplyv zaujatého vyhľadávania informácií. Zaujatosť sa naďalej prejavovala, no už narastala do menšej miery s rastúcou vedeckou gramotnosťou.



Čo je vlastne vedecká zvedavosť? Je to iba konzumovanie správ o vedeckých objavoch? V ďalšom experimente Kahan s kolegami skúmal, o aký druh vedeckých správ sa účastníci zaujímali. Uprednostňovali neprekvapivé zistenia, ktoré boli (zdanlivo) v súlade s doterajšími výskumami alebo preferovali prekvapivé zistenia? Účastníci s vysokou vedeckou zvedavosťou vyhľadávali informácie, ktoré boli prekvapivé a v nesúlade s doterajšími výskumami, v kontraste s menej zvedavými účastníkmi preferujúcimi neprekvapivé správy. Vedecká zvedavosť ako taká sa teda zdá byť tendenciou k vyhľadávaniu správ, ktoré vyvolávajú úžas alebo prekvapenie a ktoré nie sú v súlade s doterajšími zisteniami. A to nezávisle od kultúrnych alebo ideologických pozícií.

Inak povedané, vedecky zvedavý človek je otvorenejší voči informáciám, ktoré sú v nesúlade s jeho/jej presvedčeniami, pretože ho motivuje snaha poznať niečo prekvapivé a nové. Nesnaží sa do takej miery potvrdzovať už to, čo pozná a čomu verí. To vysvetľuje, ako dokáže vedecká zvedavosť tlmiť vyhľadávanie a hodnotenie informácií, ktoré by boli ovplyvnené ideológiou či kultúrou daného človeka.

Zdá sa teda, že vedecky zvedaví ľudia dokážu formovať svoje presvedčenia o svete lepšie, lebo dokážu otvorenejšie a „rovnomernejšie“ posudzovať dostupné dôkazy.

Ako obvykle, hoci sú to pomerne prekvapivé zistenia, ktoré nám ako vedecky zvedavým ľuďom môžu ulahodiť, nemali by sme ich považovať za pevne dané :) Dôležité je tiež pripomenúť, že ich zatiaľ priniesol len jeden (nedávny) výskum. Musia nasledovať ďalšie, ktoré jeho zistenia overia respektíve potvrdia.

Zatiaľ to však vyzerá tak, že ak chceme popularizovať vedu, mali by sme sa zamerať zvedavosť ľudí a ich tendencie hľadať nové a prekvapivé informácie.



-

Poznámka
*To čiastočne potvrdzuje štúdia vykonaná na študentoch učiacich sa o evolučnej teórii (Lombrozo, Thanukos, & Weisberg, 2008). Po vysvetlení určitých základných vedeckých princípov a postupov došlo skutočne k vyššej miere akceptácie evolučnej teórie. V štúdii sa však nepodarilo presvedčiť o pravdivosti evolučnej teórie študentov, ktorí už verili „alternatívnemu“ kreacionistickému vysvetleniu. Čiže ani oboznámenie s princípmi fungovania vedy neprelomilo štít ideológiou udržiavané presvedčenia.


Literatúra
Kahan, D. M., Landrum, A., Carpenter, K., Helft, L., & Hall Jamieson, K. (2017). Science Curiosity and Political Information Processing. Political Psychology, 38, 179–199. http://doi.org/10.1111/pops.12396
Lombrozo, T., Thanukos, A., & Weisberg, M. (2008). The Importance of Understanding the Nature of Science for Accepting Evolution. Evolution: Education and Outreach, 1(3), 290–298. http://doi.org/10.1007/s12052-008-0061-8
Mercier, H., & Sperber, D. (2011). Why do humans reason? Arguments for an argumentative theory. The Behavioral and Brain Sciences, 34(2), 57-74-111. http://doi.org/10.1017/S0140525X10000968

Obrázok: Chris Harrison

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet