30.05.2018-09:45:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
Tento príspevok je pokračovaním článku: Ani ľudské mäso neodvrátilo skazu -Záhadný zánik bukovohorskej kultúry


Osada v jedinej jame

Polročnému dievčatku práve roztrieštili hlavu kamenným mlatom a jej šklbajúce sa telíčko vrhli do hlbokej jamy.

Sotva by jej matku napadlo, že tieto časy sa budú o 7000 rokov považovať za obdobie pokoja a mieru.1

Dievčatko v jame dopadlo na hŕbu mŕtvol. Otec dieťaťa, ťažkou prácou zocelený 30-ročný muž, by to nenechal len tak. Ale teraz nič nezmohol. Ryčal zmáčaný kalužou vlastnej krvi. Lámal sa mu hlas, mykal sa. Pokúšali sa mu odseknúť ruku. Nešikovne. Statný muž sa ohromne vzpieral.

Tak mu prerazili predkolenia.

A potom čelo.



Matka dieťaťa vtedy nevydala hlások. Ani predtým. Ležala takmer na dne jamy. Definitívne umlčaná kamennou sekerou, hoci posledné zvyšky hlasu už vykričala, keď jej lámali kosti.

Určite by neverila, že toto obdobie raz označia za éru pokoja, mieru... a úcty k ženám.1

V jame napokon skončilo takmer tridsať ľudí. Väčšinu mučili a zohavovali. Ako presne, to dnes zistiť nevieme. Z kostier sa dá vyčítať len niečo, v tomto prípade to, že im lámali ruky a nohy, predovšetkým predkolenia.

Útočníci neušetrili ani deti. Až polovica z mŕtvych v jame sa nedožila dospelosti – a väčšina z týchto nedospelých nemala ani len 6 rokov.

Vyvraždili takmer celú neolitickú osadu. Ušetrení a odvlečení boli len 9 až 15-roční a mladé ženy. Azda poslúžili ako pracovná a rozmnožovacia sila.


-


Neolitickým masakrom neunikli ani deti a ich matky.


Veľká kríza neolitu

Túto osadu neolitických poľnohospodárov nevyhubili pôvodní obyvatelia Európy, miestni lovci a zberači. Smrtonosné zlomeniny lebiek spôsobili typické mlaty ľudí takých istých, ako boli oni sami, nositelia tej istej neolitickej kultúry.

Keď túto jamu s pradávnymi mŕtvolami objavili archeológovia, neboli celkom zaskočení. Nálezisko z miestnej časti Kilianstädten západonemeckej obce Schöneck sa zaradilo k viacerým podobným nálezom. Dôkazom krutých, záhadných a z hľadiska moderného človeka už len ťažko pochopiteľných čias. Čias predchádzajúcich náhlemu zániku „prvej stredoeurópskej civilizácie“, nositeľov kultúry s lineárnou keramikou.



Prvý raz na ne upozornil Jean-Paul Faruggia len relatívne nedávno, v roku 2002. Hovoril o akomsi období veľkej krízy neolitu. Prejavila sa podľa neho vysokým počtom konfliktov, štiepením kultúry s lineárnou keramikou do rôznych miestnych skupín a zvýšeným dôrazom na často bizarné rituály. Týmito rituálmi Faruggia myslel ľudské obety a zvláštne spôsoby zaobchádzania s mŕtvolami.

Čo sa stalo? Ako možné príčiny sa najčastejšie spomínajú klimatické zmeny.


-


Neolitické kultúry Európy. Predmetom článku je kultúra s lineárnou keramikou, ktorá existovala v dvoch vetvách: západnej (žltá; u nás zastúpená napríklad želiezovskou skupinou) a východnej (svetlozelená; jej vyvrcholením je u nás bukovohorkská kultúra).


Raz zabiť nestačilo

Nálezisko Schöneck-Kilianstädten (5200-4900 pred n. l.) nie je jediným prípadom brutálneho vyhladenia celej osady inými nositeľmi kultúry s lineárnou keramikou, azda ich neďalekými susedmi. Na nálezisku pri nemeckom Talheime (5100 pred n. l.) našli archeológovia na okraji osady jamu, do ktorej boli nahádzané pozostatky aspoň 34 ľudí – mužov, žien aj detí. Až na dvoch (či troch) jedincov, zastrelených šípmi od chrbta – celkom ako pri úteku, všetkých ubili kamennými sekerami a mlatmi. Zranenia viacerých nasvedčujú, že smrteľné rany utŕžili, keď ležali. Ako keby ich zajali a popravili2. Ohromnú agresivitu a brutalitu útočníkov dosvedčuje, že na viacerých lebkách nachádzame nie jednu, ale viacero veľkých zlomenín. Akoby raz zabiť nestačilo…

Pozoruhodný nález pochádza aj z tesnej blízkosti slovenských hraníc. V Dolnom Rakúsku (Schletz pri Asparne an der Zaya, 5070-4950 pred n. l.) sa v priekope neolitickej opevnenej osady podarilo vykopať zvyšky 66 ľudí ubitých mlatmi a sekerami. Takmer polovicu – dvadsaťsedem – tvoria nedospelí a deti (aj batoľatá!). Priekopa je preskúmaná len čiastočne, celkovo v nej skončilo zrejme viac ako sto osôb. Mŕtvi zrejme neboli pochovaní, pričom ich kosti nesú známky ohryzenia mrchožrútmi. Na tomto nálezisku, podobne ako v Talheime a Schönecku-Kilianstädtene, chýbali mladé ženy, ktoré zrejme útočníci odvliekli a začlenili do svojej komunity alebo predali do otroctva. Vzhľadom na vysoký počet obetí archeológovia uvažujú o konflikte viacerých osád.


-


Ľudí, ktorých zvyšky nachádzame v masových hroboch neolitu, často popravili údermi sekeromlatov či kamenných sekier.


Hniezda z lebiek

Do konca 20. storočia sa v odborných kruhoch držala predstava o mierumilovnej povahe neolitickej spoločnosti (v popularizačnej literatúre miestami prežíva dodnes). Nové nálezy túto predstavu zmenili3. V rozpore s niektorými prehnanými interpretáciami však nie sú dôkazom „epidémie konfliktov“, ale súčasťou zložitejšieho spoločenského procesu.

„V najmladšej fáze lineárnej keramiky určite došlo ku zvýšenému výskytu [medziľudského] násilia. Často citované masakre z Talheimu a Schletza ale predstavujú len jednu stránku veľmi rôznorodého vývoja,“ zdôrazňuje archeologička Andrea Zeeb-Lanzová. Viaceré z týchto stránok dokladá podľa nej slávne nálezisko kultúry s lineárnou keramikou v nemeckom Herxheime: doklady obetovania a zrejme konzumovania ľudí, ničenia cenných kamenných nástrojov či ozdôb a rozbíjania vysokokvalitnej keramiky alebo zvieracích kostí.


-


Priekopa plná ľudských kostí, Herxheim.


Nálezisko v Herxheime (5300 až 5150 pred n. l.) podľa archeológov predstavuje zvyšky osady, ktorá slúžila ako akási nadregionálna svätyňa. Niektoré tu uložené predmety, ako aj mnohé „upravené“ kúsky ľudí, pochádzali z diaľky – v prípade keramických nádob putovali stovky kilometrov. Osadu obklopovali dve paralelné „priekopy“. V odkrytej časti ich výplne archeológovia objavili rozsekané zvyšky najmenej 500 ľudí. Celkovo v priekopách ležia kosti azda vyše 1500. Nehromadili ich tu dlho. Svätyňa zrejme slúžila menej ako 50 rokov.

Hojné sú tu predovšetkým čaše vyrobené z ľudských lebiek, často poukladané na seba do podoby akýchsi hniezd. Niektoré pozostatky dospelých aj detí nesú stopy, že ich rozsekali celkom ako pri porciovaní zvierat. Lebky stiahli z kože a vyrezali im jazyk, na ďalších kostiach pre zmenu nachádzame stopy po vyberaní špiku a dokonca stopy ohryzenia rovnaké, aké by zanechalo ľudské hodovanie.

Náboženstvo násilia?

Hromady rozkúskovaných ľudí v Herxheime sprevádza porozbíjaná vysokokvalitná keramika a fragmenty cenných kamenných nástrojov. Archeologička Andrea Zeeb-Lanzová upozorňuje, že aj typické neolitické sošky, často spájané s kultovými praktikami, nachádzame spravidla rozbité, a to v celej Európe. Podľa Zeeb-Lanzovej to nasvedčuje, že použitie násilia sa začiatkom mladšej doby kamennej stalo pevnou súčasťou náboženských rituálov.



Napríklad pri skalnom útese Hohler Stein (doslovne „dutá skala“) neďaleko bavorského Schwabthalu ležalo pri osade z najmladšej fázy lineárnej keramiky kultové miesto. Ľudia sem prinášali obety v podobe keramických nádob naplnených potravou. Nádoby rozbili a ich črepy aj so zvyškami jedla uložili do ohňa.

„Násilie voči objektom a/alebo ľuďom možno chápať ako prejav hlbokej krízy v kultúre lineárnej keramiky,“ píše Zeeb-Lanzová. Táto kríza podľa nej vychádzala z ideológie a v nasledovných kultúrach neviedla k žiadnej výraznej zmene ekonomickej a spoločenskej štruktúry. Zmenila však náboženské predstavy a azda aj hodnoty či svetonázor ľudí. „A nejde iba o násilie. Môžeme uviesť rad prípadov mimoriadne neobvyklého, akúkoľvek tradíciu popierajúceho zaobchádzania s mŕtvymi,“ pripomína archeologička.

Čo to stvárali s mŕtvolami?

O bavorskej jaskyni Jungfernhohle (5200-5050 pred n. l.) sa traduje, že do nej ľudožrúti unášali ženy, aby si tam pochutnali na ich mäse. Zhodou okolnosti, niečo v podobnom duchu indikujú archeologické nálezy. Podarilo sa tu nájsť zvyšky 40 ľudí, z toho aspoň 11 žien a aspoň 23 detí, ale pozoruhodne málo mužov (1-2). Niektoré z dlhých kostí boli rozlámané spôsobom, ktorý umožňuje vyberanie špiku pri kanibalskej hostine. V inej bavorskej jaskyni Hanseles Hohl sa podarilo objaviť približne rovnako staré fragmenty kostí prinajmenšom 10 ľudí, od najmenších detí po dospelých, so známkami po opálení ohňom, čiže vlastne po opekaní.

Nálezy spájané s bizarnými rituálnymi praktikami poznáme aj zo Slovenska (v našom prípade konkrétne zo želiezovskej skupiny, čo je vlastne neskorá „podskupina“ kultúry s lineárnou keramikou). Napríklad v Bajči sa podarilo objaviť masky vyrobené z tvárovej časti ľudskej lebky. Nosil ich šaman pri magických úkonoch? A v Štúrove sa v jednej zo sídliskových jám našla kostra dospelej ženy zasypaná lastúrami riečnych korýtok. Nad zásypom z mušlí ležali kosti viacerých ľudí, všetky so stopami po opálení a vyberaní špiku.

Vo Veľkom Mederi sa kostry zasypané mušľami našli v dvoch jamách. V jednej z nich sa našli dve kostry. Ledabolo pohodená a neprirodzene skrútená žena, ktorá bola abnormálne nízka (135 cm) a dožila sa na neolit úctyhodného veku (vyše 50 rokov). A spolu s ňou 6-8 ročné dieťa. V druhej z jám sa okrem ženskej kostry (30-40 r.) našli fragmenty detských kostí (13-16 r. a 2-4 r.), tentoraz bez „kanibalskej“ úpravy. V neposlednom rade, v Blatnom sa v jednej z jám našli pohodené kostry dvoch ubitých detí (novorodenec, 8-15 mesačné batoľa) a spolu s nimi bezhlavý pes. V tej istej jame taktiež ležali kosti pol tucta ľudí, dospelých aj detí, pričom kosti chodidiel dospelých ľudí niesli stopy násilia a varenia.

„Tieto nálezy vyzerajú ako doklady ľudských obiet spojených s kanibalskou hostinou,“ konštatuje o uvedených príkladoch archeológ Pavol Jelínek. Účelom sprievodnej rituálnej činnosti bola podľa neho snaha nakloniť si božstvá a dosiahnuť prosperitu pre danú komunitu.

„Vo všetkých prípadoch sa do objektov dostali zvyšky potravín. V Blatnom ich potvrdzujú rekonštruovateľné nádoby, v ostatných prípadoch aj veľké množstvo sladkovodných korýtok,“ píše Jelínek a dodáva, že korýtka ako potravina mohli mať pre vtedajšie pririečne populácie symbolický význam – konzumovali sa ako rituálny pokrm pri náboženských slávnostiach. „Ich požívanie mohlo symbolizovať hojnosť, zdravie či blahobyt, ako je to aj dnes u niektorých tradičných sviatočných pokrmov.“



Tvar závesných nádobiek nájdených spolu s ľudskými zvyškami (makovica) môže podľa neho dosvedčovať požívanie omamných nápojov: „Tieto aktivity mohli mať až orgiastický charakter, aký poznáme zo starovekého Blízkeho východu. Ich analogické relikty možno nájsť v antických prameňoch a ľudových zvykoch doložených v európskom folklóre.“

Čo platilo pre záver kultúry s lineárnou keramikou na západe, to isté platilo pre jej zavŕšenie na východe v podobe bukohovorskej kultúry. Ako sme si spomenuli v predchádzajúcom článku, najlepšie preskúmaná osada tohto ľudu v Šarišských Michaľanoch skrývala nielen štandardne pochované telá, ale aj pohodené ľudské kosti a úlomky kostí, v mnohých prípadoch so stopami prevarenia, ohryzenia alebo rezania a dokonca zoškrabovania mäsa. Dôkazy ešte brutálnejšieho zaobchádzania sa podarilo zistiť u nositeľov tejto kultúry na maďarskej lokalite Mezokovesd-Mocsolyas. Človeka rozrezali na dva kusy – verme, že až po smrti – a každú polovicu pochovali zvlášť.

Komplexná transformácia

Kultové aktivity spojené s najrôznejšími podobami násilia, neobvyklé pochovávanie a prípady deponovania mimoriadne cenných typov keramiky podľa Zeeb-Lanzovej indikujú, že príčinou medziľudských konfliktov aj samotného zániku kultúry s lineárnou keramiky neboli klimatické zmeny či nedostatok zdrojov, ale predovšetkým náboženské a spoločenské príčiny.

Iste, posledných 150 rokov 6. tisícročia pred n. l. bolo klimaticky veľmi krušných. Polstoročie prudkých výkyvov medzi suchými a mimoriadne vlhkými letami vystriedalo polstoročie mimoriadneho sucha. V suchom závere tisícročia dochádzalo v Nemecku k osídľovaniu vyšších polôh (napr. Hesensko, Alsasko; často oblasti, ktoré sú dnes príliš vlhké pre poľnohospodárstvo) – naša bukovohorská kultúra osídľovala vrchy azda v rovnakom čase. Výrazný pokles populácie od začiatku 5. tisícročia sa podarilo zistiť okrem v predchádzajúcom článku spomenutých4 území Slovenska a Maďarska aj v Nemecku a Poľsku. Mimoriadne nízka zaľudnenosť rozsiahlych území strednej Európy, nerátajúc menšie fluktuácie, trvala takmer 1500 rokov.

Spoločenské napätie viedlo v niektorých oblastiach k intenzívnejšiemu opevňovaniu osád a častejším násilným konfliktom. Neskôr k zmenám hmotnej kultúry, ikonografie, pohrebných zvyklostí a zrejme aj ideológie. Kultúra s lineárnou keramikou, stáročia pomerne jednoliata naprieč tisíckami kilometrov, sa štiepi a postupne zaniká. Začiatkom 5. tisícročia pred n. l. z nej vznikajú nové archeologické kultúry. V Nemecku napríklad hinkelsteinská kultúra, ktorú niektoré štúdie prirovnávajú k náboženskej sekte. V Čechách sa objavila napríklad kultúra s vypichovanou keramikou a na našom území pre zmenu lengyelská kultúra.

Klimatické zmeny „nesedia“

Čo je dôležité, nepodarilo sa zistiť časovú zhodu medzi klimatickými výkyvmi a zánikom spoločenstiev kultúry s lineárnou keramikou. Výrazné klimatické výkyvy z druhej polovice 6. tisícročia pred n. l. dokonca podľa všetkého sprevádzal rast populácie, nie zánik neolitických poľnohospodárov. Spresnené datovanie (vylepšenou kalibráciou dát) navyše ukazuje, že úpadok neolitických komunít sa odohral v rôznych oblastiach Nemecka a Francúzska v rôznom čase – rozptyl dosahuje až pol tisícročia.



Ako sme videli, zistené násilné konflikty, hrôzostrašné rituály a kultúrne premeny podľa všetkého vysvetľuje ideologické a spoločenské pnutie. Ale čo drastický úbytok populácie? Archeológovia navrhujú ďalší faktor, rapídny rast populácie zrejme sprevádzalo neudržateľne intenzívne poľnohospodárstvo - jeho primitívne postupy rýchlo vyčerpali pôdu. Vysvetlenie, že úpadok populácie je prirodzeným spätným účinkom intenzívneho archaického poľnohospodárstva podporuje skutočnosť, že podobný úpadok ako v strednej Európe zažila aj severná Európa, len o 1500 rokov neskôr, čo približne zodpovedá oneskoreniu v šírení poľnohospodárstva do tejto oblasti.


-

Za odborný dohľad, usmernenie a cenné pripomienky autor ďakuje archeológom Jane Mellnerovej Šutekovej a Pavlovi Jelínkovi.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky
1 Donedávna sa európska spoločnosť neolitu a eneolitu aj v odbornej literatúre nezriedka opisovala ako rovnostárska, mierumilovná a gynocentrická až matriarchálna (v popularizačnej literatúre a v beletrii situovanej do praveku je tento pohľad bežný dodnes). Ako si podrobnejšie vysvetlíme nabudúce, táto zidealizovaná predstava nebola nikdy podložená hodnotnými dôkazmi.
2 Z prelomu 6. a 5. tisícročia pred n. l. poznáme taktiež doklady popráv, ktoré sa týkali len časti populácie. Napríklad pri nemeckom Halberstadte archeológovia objavili masový hrob deviatich mužov v „najlepšom bojovníckom veku“. Podľa všetkého boli zajatí, zviazaní a zabití údermi mlatov do lebky. V prípade jedného z mužov sa podarilo identifikovať dôkazy bodnutia kamennou dýkou medzi rebrá. Výhradne mužské zloženie má aj približne rovnako starý masový hrob nájdený pri maďarskej obci Esztergályhorváti. V jame tu skončilo 25-30 mužov so známkami násilnej smrti.
3 Konflikty a boje neindikujú len nálezy zmasakrovaných ľudí. Niektoré, v rámci kultových praktík, ukladané lebečné fragmenty z „neolitickej svätyne“ pri Herxheime napríklad nesú známky vyhojených zranení. Jedna vykazuje až štyri takéto zranenia, ktoré jej majiteľ utŕžil pri minimálne dvoch udalostiach. Najvážnejšie zranenie spôsobila čepeľ sekeromlatu alebo kamennej sekery. Toto zranenie dotyčný prežil, no musel utrpieť trvalé neurologické následky ako je strata reči alebo neschopnosť rozpoznať blízkych.
4 Pravda, ako sme písali v závere článku o bukovohorskej kultúre, v rozpore so zastaranými názormi tieto oblasti nezostali „takmer ľudoprázdne“.

Použitá literatúra
Boulestin, B. a kol. (2009). Mass cannibalism in the Linear Pottery Culture at Herxheim (Palatinate, Germany). Antiquity, 83, pp 968-982.
Gronenborn, D. a kol. (2013) ‘Adaptive Cycles’ and Climate Fluctuations - A Case Study from Linear Pottery Culture in Western Central Europe. Journal of Archaeological Science 51
Heath, J. M. (2017): Warfare in Neolithic Europe: An Archaeological and Anthropological Analysis. Pen and Sword.
Hreha, R. & Šiška, S. (2015): Bukovohorská kultúra na Slovensku vo svetle výskumov v Šarišských Michaľanoch a Zemplínskych Kopčanoch. Veda.
Jelínek, P. (2010): Príspevok k ľudským obetám a k prejavom antropofágie v želiezovskej skupine na juhozápadnom Slovensku. In: Tichý, R. – Štulc, R. (eds.): Hroby, pohřby a lidské pozůstatky na pravěkých a středověkých sídlištích; Živá archeologie/REA Supplementum 3, Hradec Králové2010, 44-49.
Jelínek, P. (2012): Kríza v neolitickej spoločnosti? Historická revue, 8, 6 – 9.
Meyer, C. a kol. (2014): Mass Graves of the LBK: Patterns and Peculiarities. In A. Whittle & P. Bickle (Eds.), Early Farmers. The View from Archaeology and Science. (pp. 307-325). Oxford: Oxford University Press.
Meller, H. (2015) Krieg im europäischen Neolithikum. In: H. Meller/M. Schefzik (Hrsg.), Krieg: eine archäologische Spurensuche. Theiss in Wissenschaftliche Buchgesellschaft.
Meyer, Ch. a kol. (2015): The massacre mass grave of Schöneck-Kilianstädten. Proceedings of the National Academy of Sciences Sep, 112 (36) 11217-11222.
Shennan, S. a kol. (2013): Regional population collapse followed initial agriculture booms in mid-Holocene Europe. Nature Communications, 4, p. 2486.
Sommer, U. (2011): Tribes, Peoples, Ethnicity: Archaeology and changing "We Groups" In: Cochrane EE and Gardner A (eds) Evolutionary and Interpretive Archaeologies. Walnut Creek, CA: Left Coast Press, pp. 169–198.
Tóth, P. a kol. (2011): The adaptation of settlement strategies to environmental conditions in southern Slovakia in the Neolithic and Eneolithic. In Documenta Praehistorica, 2011, roč. 37, 307-321.
Vandkilde, H. (2013): Culture and Change in Central European Prehistory. 6th to 1st millenium BC. Aarhus University Press.
Zeeb-Lanz, A. (2014): Gewalt im Ritual – Gewalt an Toten. Die Krise am Ende der Bandkeramik im Spiegel außergewöhnlicher Befunde. In: Th. Link and H. Peter-Röcher (Eds.), Gewalt und Gesellschaft 257–270.

obrázky: public domain, wikimedia, fair use, landschaftsmuseum.de
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail