Príspevok je pokračovaním článku Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou. Voľne nadväzuje na článok Bohovia dávnych Indoeurópanov: Ktoré božstvá uctievali naši prapredkovia?.

Horali spred 5000 rokov?

Zásadné zmeny neobišli ani územie dnešného Slovenska. Začali na prelome 4. a 3. tisícročia pred n. l. (stredný eneolit), keď v úrodných nížinách, kde po tisícročia ležalo ťažisko pravekého osídlenia, výrazne ubúdali osady. Naopak, dôkazy o osídlení v dovtedy nevídanej miere a rastúcej intenzite sa objavujú vo vrchoch a horách. Výšinných¹ sídlisk poznáme z nášho územia desiatky, archeológ Víťazoslav Struhár dokonca hovorí o „prvej horalskej civilizácii v histórii Slovenska“.



Prvý raz v histórii nášho územia sa stretávame tiež s pevnosťami². Nielenže výšinné sídla niekedy – napríklad na Spiši – vznikali na ťažko prístupných miestach, neraz³ ich obkolesovali mohutné valy z hliny a kameňa. V niektorých regiónoch sa tiahli celé reťazce takýchto horských opevnení.

Čo viedlo komunity doby medenej, aby koncentrovali svoje životy v horách? Podľa niektorých archeológov sa odpoveď skrýva v črepoch.

Stepní pastieri prichádzajú

Na náleziskách výšinných osád archeológovia odkryli okrem keramiky „domácich“ komunít (jevišovická a bošácka kultúra na západe, badenská kultúra⁴ na strednom a východnom Slovensku) aj cudziu keramiku, dokumentujúcu početné kontakty s menej alebo viac vzdialenými kultúrami z juhu, východu či západu. Okrem iného keramiku zdobenú odtlačkom šnúry – typický znak ľudí stepného pôvodu.

Pravekým komunitám eurázijských stepí chýbala silná tradícia výroby keramiky. Uprednostňovali kožené, drevené či tkané nádoby. No keď keramiku vyrábali, typicky ju zdobili práve šnúrovým ornamentom. Prvý raz sa s ním stretávame už u kultúry Skelya (Suvorovo- Novodanilovka) v druhej polovici 5. tisícročia pred n. l.

Počas 31. storočia pred n. l. sa stepné komunity rozšírili z ponticko-kaspickej stepi až na Balkán a na východ Karpatskej kotliny. Migrovali prostredníctvom jamovej kultúry, typickej pochovávaním v jamových hroboch, nad ktorými navršovali mohylu (kurgan), a považovanej mnohými historickými jazykovedcami a archeológmi za praindoeurópsku.

Rozšírenie jamovej kultúry (z Kaiser & Winger, Pit graves in Bulgaria and the Yamnaya Culture, 2015)


Ľud jamovej kultúry široko expandoval zrejme vďaka vynájdeniu voza, ktorý mu pomáhal držať oveľa početnejšie stáda ako staršie stepné komunity. V niektorých regiónoch dokonca presedlal na plne kočovný pastiersky spôsob života, ako naznačuje vytrácanie stabilných osád a vznik tisícok pohrebísk s kurganmi. Niektoré ležali v nehostinnom prostredí hlbokej stepi ďaleko od väčších vodných tokov. Naprieč tisíckami kilometrov – od brehov Čierneho mora po step severne od Kaspického mora ich spájal prísny pohrebný rituál – nebohí spočinuli na chrbte s pokrčeným nohami a boli posypaní okrom (perexový obrázok).

Iste, eurázijská step nebola ani predtým úplne izolovaná od poľnohospodárskych komunít juhovýchodnej Európy. Migrácia z prelomu 4. a 3. tisícročia pred n. l.⁵ však ako prvá dosiahla v skutku masové rozmery. „Nikdy predtým sa [migrácie stepných komunít] nezúčastnilo toľko ľudí, netýkala sa takého veľkého územia a nikdy predtým nebol jej dopad taký významný,“ konštatuje archeológ Volker Heyd. Pripomína, že jamová kultúra v Karpatskej kotline zanechala vyše desaťtisíc mohýl, pričom do niektorých uložili postupne až osem ľudí. Zároveň upozorňuje, že príchod ľudí jamovej kultúry neprebiehal ako jediná migračná udalosť, ale dlhodobejší migračný proces: „Migrácia do juhovýchodnej Európy trvala viacero storočí. Niekedy prichádzali väčšie, niekedy menšie skupiny ľudí.“

Invázia na území Slovenska?

Okrem kostier a medených milodarov nachádzame v kurganoch jamovej kultúry aj charakteristickú keramiku zdobenú odtlačkom šnúry. Takú istú sme našli na opevnených sídlach badenskej kultúry v Košiciach – Barci a Hrabušiciach. Fragmenty šnúrou zdobenej keramiky, ktoré archeológovia spájajú s jamovou kultúrou, navyše poznáme z mnohých ďalších⁶ výšinných osád, aj opevnených, a to predovšetkým na Spiši (Levoča, Spišské Podhradie-Dreveník, Letanovce, Žehra) a Gemeri (Stránska, Zádielske Dvorníky).

Je zaujímavé, že keramika asociovaná s jamovou kultúrou nedokladá vzájomné, ale len jednostranné vzťahy. V niektorých prípadoch vieme, z ktorého územia „jamová keramika“ pochádza, no v jej materskej oblasti keramika badenskej kultúry celkom chýba...

Kurgan v stepi.

Ako si tieto nálezy vysvetliť? A ako interpretovať situáciu na území dnešného Slovenska? Podľa archeológov Jozefa Vladára a Egona Wiedermanna ľud jamovej kultúry našu oblasť začiatkom 3. tisícročia „etapovite kolonizoval“. A práve jeho prítomnosť viedla k vzniku početných výšinných opevnených sídel a zániku nížinných osád. Aj podľa archeológa Jozefa Bátoru jamový ľud prenikal na územie dnešného Slovenska, kde spôsobil zánik nížinného osídlenia a podnietil budovanie reťazcov výšinných opevnení. Nebohý Anton Točík svojho času dokonca hovoril o vyľudnení Karpatskej kotliny kvôli príchodu stepných komunít.

Volker Heyd však migráciu ľudí jamovej kultúry rozhodne nepovažuje za vojenské ťaženie: „Ich presun hore tokom Dunaja a rieky Prut až do Karpatskej kotliny nebol dobyvačný, a nebol ani traumatickou udalosťou. Iste, mohli sa odohrať miestne konflikty a nájazdy, ale tie v archeologickom zázname ťažko preukázať.“ Heyd argumentuje, že k migrácii jamovej kultúry na západ a severozápad viedli v prvom rade klimatické zmeny a hľadanie nových pastvín. Účinnejšia pastierska ekonómia a prajná klíma v stepiach viedla k nárastu populácie a prirodzenej expanzii do prostredia, ktoré bolo ich stepnému domovu podobné, ako bol západný Balkán a východ Karpatskej kotliny.

Ani archeológ Víťazoslav Struhár si nemyslí, že budovanie opevnených výšinných sídel súviselo s útočnými výbojmi jamovej kultúry. „Tradičné spájanie tohto fenoménu s obranou, zvlášť vojenskou obranou obyvateľov, dnes už nie je prijímané bez výhrad a proti tejto téze existujú viaceré argumenty,“ píše vedec. „Mnohé eneolitické osady, alebo skôr stanice zakladané na ostrohoch, majú tak malú disponibilnú plochu (cca 0,5 – 2 ha), že sotva mohli slúžiť ako refúgiá pre členov okolitých osád v prípade náhleho ohrozenia.“ Podľa Struhára z opevnených výšinných sídel navyše chýbajú akékoľvek doklady vojenských stretov. Naopak, podarilo sa zistiť hrubé kultúrne vrstvy s bohatými nálezmi, ktoré svedčia o intenzívnom a násilne neprerušenom využívaní.



„Sídliská badenskej kultúry na severnom Slovensku by sme mohli považovať za akési trhové či obchodné centrá, kde sa uskutočňovala výmena a zdieľanie artefaktov arbitrárneho významu a vyrábali sa tu kamenné nástroje slúžiace skôr ako spoločenské insígnie,“ píše Struhár. Na týchto miestach sa podľa neho dohadovali spoločenské zmluvy, dochádzalo tu k výmene partnerov či svadbám a prebiehali tu rozmanité kultové činnosti. „Početné nálezy keramiky z nádob určených na tekutiny a tzv. picie servisy indikujú, že sa pritom konali aj festivaly a „bankety“, pri ktorých sa hodovalo, konzumovali sa prestížne alkoholické nápoje a súčasťou bolo vari aj užívanie narkotík,“ konštatuje archeológ.

Charakteristika karpatských kurganov jamovej kultúry zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. (z Frı̑nculeasa a kol., 2015)

Odkaz „európskej enklávy“ jamovej kultúry

Počas 26. storočia pred n. l. migrácia jamovej kultúry na Balkán a do Karpatskej kotliny ustala. Stepný ľud zakrátko stratil svoju identitu, no zanechal výrazný odkaz. Viedol alebo výraznou mierou prispel k vzniku kultúr, ktoré určovali budúci vývoj v strednej Európe, a zrejme výraznou mierou pomohol šíriť indoeurópske jazyky.

Podľa Jozefa Bátoru z jamovej kultúry vychádza napríklad kultúra Nyírség-Zatín. Začiatkom druhej polovice 3. tisícročia pred n. l. zanechala na východe Slovenska⁷, v severozápadnom Maďarsku a susedných regiónoch Rumunska veľké množstvo nálezísk, často so šnúrou zdobenou keramikou. Obvykle išlo o dočasné osady zakladané okrem nížin aj vo vyšších polohách. Na sklonku 3. tisícročia z tejto kultúry vzniká hatvanská kultúra, charakteristická pompéznymi opevnenými osadami, a taktiež jedna z najvýznamnejších kultúr doby bronzovej na území Slovenska, otomanská kultúra.

Kultúru Nyírség-Zatín radíme do tzv. neskoroeneolitického kultúrneho komplexu. Ten sa počas druhej polovice 3. tisícročia rozšíril aj na severozápade Karpatskej kotliny (predovšetkým skupina Kosihy-Čaka) a zanechal tu viacero mohýl, na Slovensku napr. v Šuranoch⁸. Neskoroeneolitický kultúrny komplex nevychádzal zo stepných komunít len priamo, ale aj nepriamo. Na jeho vzniku sa podieľala aj balkánska vučedolská kultúra, ktorá vznikla už začiatkom 3. tisícročia pred n. l. – jej súvislosť s jamovou kultúrou nedávno potvrdili archeogenetické výskumy. U niektorých jedincov zistili mieru stepného pôvodu na úrovni 30 - 50 % DNA.

Predkovia staviteľov Stonehenge?

Litovsko-americká archeologička Marija Gimbutasová už pred takmer polstoročím argumentovala, že práve z vučedolskej kultúry a jamovej kultúry vznikla nesmierne vplyvná kultúra zvoncovitých pohárov. Vplyvnej preto, že nositelia tejto kultúry⁹ osídlili široké územie západnej a strednej Európy (na Slovensku náleziská v Skalici a Sládkovičove) a výraznou mierou prispeli k vzniku mnohých európskych kultúr doby bronzovej, ako aj k stavbe Stonehenge. Podobný názor ako Gimbutasová deklarovali viacerí ďalší vplyvní archeológovia, okrem iného Allain Gallay a Patrice Brun.



Keď sa ukázalo, že kultúra zvoncovitých pohárov sa najprv objavila na Pyrenejskom polostrove, Gimbutasovej hypotéza zdanlivo stratila pôdu pod nohami. Nedávne archeogenetické výskumy ju však čiastočne vrátili späť do hry. Zistili, že najstaršie pyrenejské komunity kultúry zvoncovitých pohárov neboli geneticky príbuzné tým stredoeurópskym, ktoré vykazujú veľmi vysoký podiel stepného pôvodu (a ktoré po rozšírení na územie dnešného Nemecka a Holandska migrovali ďalej na Britské ostrovy). Podľa archeológa Kristiana Kristiansena to znamená, že nositelia jamovej kultúry prevzali pôvodom západoeurópsku kultúru zvoncovitých pohárov a následne prispeli k jej šíreniu na sever a severozápad. Ešte explicitnejšiu podporu „jamovému pôvodu“ vyslovil nedávno popredný expert na dobu bronzovú Kristian Kristiansen. Podľa neho túto hypotézu potvrdzuje dominancia haploskupiny R1b (predovšetkým podskupina R1b-S116), v danom období a danom regióne typická¹⁰ len pre jamovú kultúru a kultúru zvoncovitých pohárov.

Podiel stepnej DNA u jedincov kultúry zvoncovitých pohárov - túto pôvodne neindoeurópsku kultúru zrejme prevzali potomkovia (alebo priamo nositelia) jamovej kultúry, takže neskoršia kultúra zvoncovitých pohárov prispela k šíreniu génov stepného pôvodu a podľa všetkého aj indoeurópskych jazykov.

V tomto bode treba pripomenúť, že haploskupiny chromozómu Y demonštrujú iba jednu z mnohých línií genetického pôvodu (dedia sa len z otca na syna). Pre 3. tisícročie pred n. l., a obzvlášť pre komunity stepného pôvodu sú však nesmierne informatívne. V stepných komunitách totiž počas 4. tisícročia pred n. l. výrazne klesla rozmanitosť haploskupín chromozómu Y, čo podľa najnovších štúdií súviselo s existenciou vzájomne si konkurujúcich patrilineálnych klanov. Vzájomné konflikty viedli nielen k zániku porazených klanov, ale aj k zániku haploskupín, ktoré boli pre ne typické. Nízka rozmanitosť haploskupín chromozómu Y naznačuje existenciu týchto klanov aj v strednej a západnej Európe, či už v rámci jamovej kultúry, kultúry zvoncovitých pohárov, alebo severnejšie rozšírenej kultúry so šnúrovou keramikou, o ktorej si podrobne povieme nabudúce.

-

Za cenné pripomienky a odborný dozor autor ďakuje archeologičke Jane Mellnerovej Šutekovej.


Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Poznámky:
1 Archeologička Jana Mellnerová Šuteková upresňuje: „Išlo o sídliskové polohy s reálne nižším prevýšením, napr. od vodného toku - 5 - 15m., iba boli situované vo vyšších nadmorských výškach - teda doliny rieky a vrchy.“
2 „V okolí Karpát, vrátane západných výbežkov na Morave, sú tzv. hradiská doložené najneskôr od konca 5. tisícročia pred n. l. v rámci kultúry s nálievkovitými pohármi,“ dodáva Mellnerová Šuteková.
3 Napr. Dolný Smokovec – Pod lesom, Hrabušice – Prielom, Stránska, Spišské Podhradie – Dreveník, Lieskovec-Hrádok, Brezová pod Bradlom, Ivanovce-Skala, Skalská Nová Ves, Dolný Sŕň-Hradište...
4 Správne badenský kultúrny komplex.
5 Nadväzuje na menej intenzívnu (alebo len horšie preskúmanú?) migráciu „predklasickej“ jamovej kultúry (skupina kvitjana známa aj ako post-mariupolská) z 32. až začiatku 31. storočia pred n. l. – od „klasickej“ jamovej kultúry sa líšila odlišnou a variabilnejšou orientáciou mŕtvych (prevládalo uloženie na bok v skrčenej polohe), nebožtíci boli posypaní len malým množstvom okru, pričom ich v hrobe sprevádzala keramika miestnych komunít, nie zdobená šnúrou. Hrobová jama bola navyše zväčša oválna, nie obdĺžniková ako neskôr.
6 Nálezy zo západu Slovenska archeológ Egon Wiedermann prisudzuje jevišovickej kultúre. Nálezy z Veľkej Lomnice-Burbrich sú zrejme neskoršie, technológiou výroby zodpovedajú tzv. epišnúrovým kultúram zo začiatku doby bronzovej, výzdobou pre zmenu pripomínajú poľskú skupinu mierzanowice, taktiež zo začiatku doby bronzovej.
7 Napr. Beša, Gánovce, Hriadky, Zatín, Žehra-Dreveník...
8 Na základe nájdenej keramiky zaradená do kultúry Somogyvár-Vinkovci.
9 Dnes sa uprednostňuje termín kultúrny komplex.
10 Iný potenciálny zdroj „stepného komponentu DNA“, široko rozšírená kultúra so šnúrovou keramikou, je typická dominanciou inej haploskupiny, a to R1a (predovšetkým R1a-M417).

Literatúra

^{Bátora, J. (2016): The question of the presence of the yamnaya and catacomb culture in the area of the Middle Danube and North Carpathians. In Mensch, Kultur und Gesellschaft von der Kupferzeit bis zur frühen Eisenzeit im Nördlichen Eurasien : Beiträge zu Ehren zum 60. Geburtstag von Eugen Sava. - Chisinau : National museum of history of Moldova, s. 103-115.
Bátora, J. & Vladár, J. (2015). Kultúry staršej doby bronzovej. IN: Furmánek, V. (ed.): Staré Slovensko 4: Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Frı̑nculeasa., A., Preda, B. & Heyd, V. (2015): Pit-graves, Yamnaya and Kurgans along the Lower Danube: Disentangling IVth and III rd Millennium BC Burial Customs, Equipment and Chronology. Praehistorische Zeitschrift, 90: 45–113
Heyd,V. (2011): Yamnaya groups and tumuli west of the Black Sea, in S. Müller Celka & E. Borgna (ed.) Ancestral landscapes: burial mounds in the Copper and Bronze Ages: 535–55. Lyon: Maison de l’Orient et de la Mediterranée.
Heyd, V. (2016): Das Zeitalter der Ideologien. IN M. Furholt, R. Grossmann & M. Szmyt (ed.) Transitional landscapes? The 3 rd millennium BC in Europe(Universitätsforschungen Prähistorische Archäologie 292): 53–85.
Horváthová, E. & Zastawny, A. (2016): Rádiouhlíkové datovanie ďalších lokalít badenskej kultúry. Archeologie vestředních Čechách 20, str. 959–966.
Kristiansen, K. (2018): The Indo-Europeanization of Europe. Príspevok na konferencii Roots of Europe summer school.
Mathieson, I. et al. (2018): The genomic history of southeastern Europe. Nature volume 555, pages 197–203.
Marková K, Ilon G. (2013): Slovakia and Hungary. In: Fokkens H, Harding A, editors. The Oxford Handbook of the European Bronze Age. Oxford: Oxford University Press. p 813–36.
Struhár, V. (2015) Využívanie výšinných polôh na Slovensku v staršom praveku. IN Hradiská: Svedkovia dávnych čias.
Šuteková, J. (2010): Ein Einblick in die post-Badener Epoche in der Westslowakei. In: J.Šuteková/ P.Pavúk/ P.Kalábková/ B.Kovár (Eds.): PANTA RHEI. Studies on the Chronology and Cultural Development of South-Eastern and Central Europe in Earlier Prehistory Presented to Juraj Pavúk on the Occasion of his 75.Birthday. Stud. Arch. Med. 9. Bratislava 2010, 469–489.
Vladár, J. (2005) : Hľadanie súvislosti dejinného vývoja. Studia Hisorica. Nitriensia 12., 247-261
Vladár, J. (2008): K problematike kultúrnej príslušnosti keramiky so šnúrovou orna-mentikou z Košíc-Barce (K nedožitej storočnici Ladislava Hájka 1909-2009). Studia Historica Nitriensia 14., 75-91.
Vladár J., Wiedermann E. (2017): Z pontských stepí na západ – ku karpatským autochtónom. Studia Historica Nitriensia, 21., 237 - 253
Wiedermann, E. (2012): Populácie šnúrového ornamentu v severozápadnom vnútrokarpatskom teritóriu. In: R. Kujovský -V. Mitáš (ed.): Václav Furmánek a doba bronzová. Zborník k 70. narodeninám, s, 397-414.
Zeng, T. Ch. et al. (2018): Cultural hitchhiking and competition between patrilineal kin groups explain the post-Neolithic Y-chromosome bottleneck. Nature Communicationsvolume 9, Article number: 2077.}

Obrázky: Natalia Shishlina, public domain, fair use

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet