Sack AS-6

Lietadlo s kruhovým krídlom (perexový obrázok), navrhnuté Arthurom Sackom a postavené v továrni spoločnosti Mitteldeutsche Motorwerke v Lipsku. Odtiaľ ho začiatkom roku 1944 previezli na Flugplatz-Werkstatt, kde ho testovali. Celé lietadlo pozostávalo z dreva a drevotriesky. Kokpit a sedadlo pochádzali z lietadla Messerschmitt Bf 109B, motor z lietadla Argus As-10C-3, podvozok zas z Messerschmittu Bf 108. Lietadlo malo dvojlistú vrtuľu s priemerom 250 cm. Rozpätie krídla dosahovalo 5 m, stroj bol vysoký 2,56 metra a dlhý 6,4 m. Počas testov malo problémy so vzletom. Ak predsa vzlietlo, letelo veľmi nízko a bolo ťažko ovládateľné. Nakoniec bolo zničené spojeneckým bombardovaním.

Omega Diskus

Letajúci tanier navrhnutý Josefom Adreasom Eppom v roku 1943. Mal byť schopný kolmého štartu a pristátia. Jeho trup mal priemer 19 metrov a nachádzal sa v ňom kokpit, palivové nádrže a osem vrtuľových pohonných jednotiek Argus, ktoré boli umiestnené v ôsmych tuneloch s priemerom 3 metre. Nad trupom sa nachádzalo 22 metrov dlhé otočné rameno na ktorého koncoch boli náporové motory Pabst. Rameno zabezpečovalo manévrovanie. Príprava stroja sa dostala do fázy výroby modelu v mierke 1:10, vyrobený však nebol ani jeden exemplár.

Coandov disk

Ďalší zo zaujímavých plánovaných strojov. Navrhol ho rumunský vedec Henri Coandă. Disk mal mať priemer 20 metrov a pohon malo zabezpečovať dvanásť lúčovito usporiadaných prúdových motorov Jumo 004B. Výtokové plyny z motorov vďaka tzv. Coandovmu efektu menili smer svojho toku podľa tvaru trupu kolmo nadol. To by stroju umožnilo kolmý štart. Smer letu by sa menil regulovaním ťahu motorov. Do konca druhej svetovej vojny vznikol len model pre testy vo veternom tuneli.



Horten Parabel VI
Klzák, ktorý navrhli bratia Reimar a Walter Hortenovci. Jeho zvláštny parabolický tvar mu mal zaručovať minimálny odpor, preto nemal žiaden motor. Rozpätie krídla dosahovalo 12 metrov. V roku 1938 bol postavený jediný prototyp, ten však vďaka svojej čisto drevenej konštrukcii skončil v plameňoch.

Repulshin

Nešlo o lietajúci tanier, ako uvádzajú mnohé zdroje, ale o pohonnú jednotku v tvare disku, na ktorej pracoval Viktor Schauberger. Ten si ju v marci 1940 dal aj patentovať.

Repulshin A mal medený trup tvorený akoby dvoma spojenými miskami s priemerom 80 cm. Nad trupom sa nachádzala eliptická nadstavba, v ktorej boli nasávacie otvory. V nej sa nasatý vzduch roztáčal do víru. Nadstavba bola s trupom spojená dvojitou vlnovitou membránou, ktorou sa vzduch dostával do motora. Vo vnútri trupu sa nachádzal výkonný elektromotor a po naštartovaní vytváral rozdielny tlak vzduchu medzi vonkajšou a vnútornou časťou dvojitého trupu. Vystupujúci vzduch mal vysokú teplotu a veľkú rýchlosť. Vďaka silnej ionizácii vzduchu a Coandovmu efektu začal motor vytvárať vztlak.

Repulshin B mal vylepšenú turbínu, aby vytvárala implozívny efekt a tým vyšší vztlak. Nemal nadstavbu, pričom ako nasávací otvor slúžila priamo dvojitá membrána v hornej časti trupu. Jej spodná časť rotovala vysokou rýchlosťou.

Oba Repulshiny mali počas letových skúšok zlú manévrovateľnosť. Svedkovia pozorovali zvláštne svetelné a zvukové javy. V dnešnej dobe rodina Viktora Schaubergra vlastní nedokončený exemplár Repulshinu.

Avrocar

Výsledok kanadského úsilia vyvinúť nadzvukové lietadlo s vertikálnym vzletom a pristátím zo začiatku 50. rokov. Na pohon sa mali využívať prúdové motory, ktoré nasávali vzduch cez dúchadlo v strede disku a tlačili ho von cez sústavu pohonných trysiek. Tým sa mal vytvoriť vzduchový vankúš, na ktorom sa lietadlo v malej výške vznášalo. Keď sa ťah motorov presmeroval na zadnú časť, lietadlo malo zrýchliť a nabrať výšku.

Pre kanadskú vládu bol tento projekt príliš drahý, preto ho ponúkla vláde USA, ktorá ho v roku 1958 prevzala. Vznikol projekt VZ-9AV Avrocar. Pohon zabezpečovali 3 prúdové motory Continental J-69. Pilot sedel na jednej strane disku a na druhej strane sa nachádzalo rezervné miesto pre druhého. V prípade úspechu sa uvažovalo o vojnenskom využití. Testy na základni Wright - Patterson v Ohiu však odhalili, že vzduchový vankúš je stabilný iba do výšky pár metrov nad zemou.

Výsledky testov v aerodynamickom tuneli NASA ukázali, že vo vysokej rýchlosti by bol prototyp nekontrolovateľný. Druhý prototyp prešiel testami úspešne. Vo výške väčšej ako 3 metre sa však stával nekontrolovateľným. Jeho maximálna rýchlosť bola okolo 56 km/hod. Pracovalo sa aj na plánoch Avrowagon, čo mal byť rodinný automobil budúcnosti, Avroangel ako vzdušná sanitka a Avropelican pre boj s ponorkami. Avrocar podliehal prísnemu utajeniu až do konca apríla 1960. Celý projekt bol zrušený v decembri 1961.

Lightcraft

Tento laserom poháňaný stroj v roku 1987 navrol profesor Leik Myrab. Firma Lightcraft Technologies Inc. začala vyvíjať experimentálny prototyp s hmotnosťou približne 1 kg, na ktorom by sa dali prakticky overiť potrebné technológie. Stroj pozostáva z vysokolesklých keramických materiálov, ktoré sú schopné odolať vysokým teplotám. Pohon disku zabezpečuje niekoľkomegawatový laser umiestnený na Zemi. Laser vysiela svetelný lúč v krátkych intervaloch na spodnú stranu disku, ktorá je tvorené parabolickým zrkadlom. Odraz lúča zahreje okolitý vzduch na teplotu päťkrát väčšiu ako teplota Slnka a výsledný tlak teleso poháňa - podľa plánov by ho mal vyniesť až na obežnú dráhu. Disk by tak mohol do vesmíru vynášať satelity alebo slúžiť ako samostatný satelit. Prvý testovací let sa uskutočnil v roku 1997. Disk vyletel do výšky 14,3 metra. Vývoj pokračuje ďalej, no stále sa nachádza v počiatočných fázach.

Pokračovanie článku.

-

Obrázky:
Public domain, http://www.implosion-ev.de/

Zdroje
http://www.nationalmuseum.af.mil/factsheets/factsheet.asp?id=10856
http://www.hitechweb.genezis.eu/UFOpreprava4.htm
http://www.zvlastnezbrane.estranky.sk/clanky/ostatne/lietajuce-taniere-v-sluzbach-tretej-rise_.html

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet